7.0

Filmová recenzia

Hovorí sa, že po svadbe jeden život končí a trochu iný život začína. Vo filme dánskej režisérky Susanne Bier to platí niekoľkonásobne a nielen pre mladomanželov. Najneskôr od čias Rodinnej oslavy je jasné, že žiaden míting rodinných príslušníkov sa v týchto končinách nepodobá na mierumilovne nudné vybrnkávanie nostalgických historiek, po ktorom si spokojne idete ľahnúť. Že to tentoraz nedopadne totálne tragicky, ešte neznamená, že sa budete nudiť.

Príbeh začína na severský štandard trochu netradične – v Indii. Známe obrazy špinavých ulíc, po ktorých sa potĺkajú hlúčiky detí. Od množstva čiernych očí sa odráža sýta farebnosť prostredia, je dusno. Kdesi tu sa momentálne nachádza Jacob, dánsky humanitárny pracovník starajúci sa o opustené deti. Na jeho ďalší projekt sa práve našiel mecenáš, vyžadujúci bezodkladné stretnutie v Dánsku. S videokazetou a jedným lajstrom sa Jacob odoberie do rodnej krajiny mysliac si, že za pár dní bude späť. Čaká ho však čosi viac než len zdvorilostná návšteva a formálne potrasenie ruky. Zbohatlík Jorgen sa málo zaujíma o samotnú záležitosť, na ktorú plánuje vynaložiť veľkorysú sumu a nového „obchodného“ partnera pozve na svadbu svojej dcéry. Tu sa Jacob stáva súčasťou zložitej rodinnej situácie. Nasleduje množstvo vypätých stretov, v ktorých sa aktéri bolestivo dozvedajú zamlčovanú pravdu o skutočnom stave vecí.

Konfrontácia chladného severu s ďalekým východom funguje skôr ako kulisa. Iracionálny únik do inej kultúry, aby sa človek nemusel potýkať s tou svojou, respektíve upratovať „bodrel“ nahromadený vo vlastnom vnútri. Pre Jakoba je jeho exil tiež očistou a príležitosťou na získanie potrebného odstupu. Riešením, ako sa vyrovnať s minulosťou a zdolať nálož čakajúcu doma.

Susanne Bier (Otvorené srdcia - Elsker dig for evigt) je svojou režijnou poetikou ukotvená v severskom bratstve Dogma. Jeho stúpenci sa rozhodli asketicky strohým prístupom ohlodávať realitu až na kosť. Odhaľovať jej vnútro bez nánosov štylistických arabesiek a falošného pátosu. Neprístupné severské charaktery sú pod povrchom plné rozporuplných emócií, na ktorých drzo a bez rozpakov parazituje filmová kamera.

Lars von Trier (Idioti, Dogville) nás terorizuje, dostáva až do žalúdka protagonistov v snahe vytrhnúť diváka z bezpečného odstupu. Bierová je už svojím pohlavím predurčená ísť na to inak. Ženská citlivosť jej zabraňuje manipulovať a pitvať svoje postavy. Chýba jej cynizmus, voyeurstvo vedca nad mikroskopom. A samozrejme doba je iná, prísnosť pravidiel príliš okliešťujúca. Prvotná vernosť voči manifestu sa vytratila - režiséri Dogmy dnes aktívne porušujú stanovené regule a pozerajú na svet vlastnými očami. Je možné používať filmovú hudbu, zrádzať jednotu miesta a času atď. Zostala však snaha o autenticitu na úrovni postáv aj filmového vyjadrovania.

V Po svadbe na prvý pohľad zaujme civilné herectvo a dynamický spôsob ručného snímania scén. Kamera sa horúčkovito presúva, krúži okolo protagonistov. Zvýrazňuje tak emocionálne vypätie okamihov, v ktorých sú postavy zaskočené, rozpoltené, lebo práve stratili pevnú pôdu pod nohami. Podobné zafarbenie majú aj klaustrofobické detaily vypchatých jeleních hláv v Jorgenovom sídle zvýrazňujúce pocit bezmocnosti uprostred neriešiteľnej situácie. Čo však pôsobí rušivo je časté používanie detailov očí a úst. Kameraman samoúčelne doluje výraz z postáv tak, že sa k tváram dostáva extrémne blízko. (Tieto zábery potom pôsobia ostro a vyčerpávajúco ako veľké detaily v pornografických filmoch. Na rozdiel od nich im však chýba zmysel/účel.) Počas dialógov dochádza relatívne rýchlo ku gradovaniu emócií, niekedy až k plaču a hystérii. Autorke sa však podarilo ustáť obnažovanie svojich postáv bez vydierania diváka.

Dánsko nie je zaujímavé len špecifickým filmovým vyjadrovaním, ale aj veľmi dobrými podmienkami, aké vytvorilo pre domácu kinematografiu. Štedré dotácie od štátu a priaznivá legislatíva zaručili, že napriek veľkosti filmového trhu porovnateľnej s naším sa tu produkcia neustále rozvíja a pribúdajú ďalší zaujímaví tvorcovia. Susanne Bier najnovším dielom potvrdzuje výbornú úroveň dánskeho filmu. Intenzívne psychologické príbehy zamerané na dekonštrukciu rodiny sú, zdá sa, jeho dlhodobou obchodnou značkou. Po svadbe síce v tomto kontexte neprináša veľa nového, ale v súčasnej distribučnej ponuke pôsobí jeho nevyumelkovanosť osviežujúco. A na záver povzdych, že také niečo, by sa pokojne mohlo urodiť aj u nás.

Efter brylluppet (Dánsko/V. Británia/Švédsko, 2006, 120 min.)
Réžia: Susanne Bier. Námet: Susanne Bier, Anders Thomas Jensen. Scenár: Anders Thomas Jensen. Kamera: Morten Soborg. Strih: Pernille Bech Christensen, Morten Hojbjerg. Hudba: Johan Söderqvist. Hrajú: Mads Mikkelsen, Rolf Lassgard, Sidse Babett Knudsen, Stine Fischer Christensen, Christian Tafdrup