SUBMARINO

Nick (Jacob Cedergren) reprezentuje svet zachmúrených individualistických opovrhovačov svetských radostí, občas si zacvičí v posilňovni, dá si pivko a zbežný blowjob. Naproti tomu Nickov brat (Peter Plaugborg) žije len pre svojho syna, no podobne ako Nick si svojpomocne kompenzuje nezačleniteľnosť do spoločnosti – konkrétne drogami. Ich osudy sa prvýkrát po rokoch pretnú na matkinom pohrebe, no ani potom sa príliš nekontaktujú. Ako Martinovi spestruje jeho existenciu vnímavý syn Martin (Gustav Fischer Kjærulff ), tak Nickovi kríži cestu nebezpečný živočíšny babrák Ivan (Morten Rose).

Vinterberg opäť raz obhájil svoj status drsného a bolestne pravdivého rozprávača ľudských vydedencov. No zvyšok spoločnosti rovnako nehýri spokojnosťou, žije len o poznanie prijateľnejšie než ústredná dvojica. V prípade Ivana však ide o podobného zúfalca s nenaplnenou fyzickou túžbou v nevábnej izolácii svojho obézneho tela. V náznakoch dochádza vo filme k vzťahovému súzvuku, vzápätí ale sledujeme zosypanie krehkého domčeku z karát a zosuv k trpkej asocializácii. 

Niekoľkými zábermi z úvodnej sekvencie detstva súrodencov sa počas ich dospelosti konfrontujeme s citovým pozadím hrdinov a spoznávame ich potláčanú emocionalitu. Submarino im permanentne drží hlavu nad vodou, no obaja sa stíhajú ledva nadýchnuť. Obzvlášť úpornou sa stáva obetavosť Nickovho brata voči svojmu malému synovi, kde otcova snaha vďaka drogovej závislosti opakovane stroskotáva.

Táto švédsko-dánska dráma k nám opäť priviala trochu toho typického „severáku“, v ktorom si každá postava nesie svoje životné mantinely do chabo poznanej džungle medziľudskej komunikácie, aby sa za ne stihla včas schovať. Ťaží z toho mála, čo má k dispozícii v každodennom prežívaní, no na samotné žitie pripravená nie je. Drobné plamienky obyčajnej ľudskosti v nich ale stále blikocú a hrejú nás počas sledovania filmového príbehu. Aby sme si každý vzácny nádych náležito uvedomili a vychutnali.