JASKYŇA ZABUDNUTÝCH SNOV

Nový film Wernera Herzoga je vždy udalosťou. Nie preto, že je to veľké meno, ale jednoducho preto, že sa čaká, čo nové prinesie, ako obohatí film ako taký, film ako umelecký druh. To, že je Herzog aj dokumentarista nie je nič nové, ja som sa však s jeho dokumentom stretol prvý raz (zameškané sa chystám čo najskôr dobehnúť).

Film Jaskyňa zabudnutých snov je dokumentom o pravekých maľbách v jaskyni Chauvet vo Francúzsku. Jej špecialitkou je, že je prakticky po celý rok uzavretá, len na krátky čas v roku je prístupná tímu vedcov a potom sa zasa zatvára. Werner Herzog so svojim tímom dostali špeciálne povolenie na vstup a nakrúcanie v jaskyni od Ministerstva kultúry . No dobre, to samo osebe neznie lákavo. Lenže dokument nerobí dobrým len samotný námet, ale najmä spracovanie. Chauvetske maľby sú unikátne svojim vekom – ide o najstaršie dochované maľby vôbec – a tiež svojou prepracovanosťou, svojím konceptom a najmä myšlienkovým pozadím a tým čo znamenajú pre nás. A práve to Herzog vo svojom filme odkrýva.

Režisér dielo komponuje tak, že z ukázaného a povedaného vyvstáva kdesi vo vedomí diváka ďalší význam, význam, ktorý ide „za“ zobrazované. Cestujeme 30 – 40 tisíc rokov naspäť, dostávame tu možnosť nazrieť do histórie myslenia, do obdobia, o ktorom vieme veľmi málo (na rozdiel od období, z ktorých máme dochované najmä písomné pamiatky, pravek je na pramene veľmi skúpy). Poodhaľujeme tak myšlienkový svet pravekých ľudí, obraz sveta, ako sa javil im, a prostredníctvom neho sa dozvedáme dôležité veci aj o sebe.

To, že nám dokáže v mysli vytvoriť obraz sveta pravekého človeka je Herzogovým majstrovstvom. Prepája totiž dokumentárne informácie (komentár, rozhovory s vedcami) s ilustratívnymi zábermi a uhrančivým komentárom, v ktorom kladie zásadné otázky o ľudstve na pozadí najstarších dochovaných prejavov umenia – vyjadrením myšlienok, pocitov, nádejí a túžob človeka. Zároveň rozpráva príbeh, vlastne niekoľko vrstiev príbehov. Jeden je o živote pravekých ľudí, o ich vnímaní, mytológii, túžbach a snoch. Ďalší je príbehom krajiny (Zeme), ktorá si pamätá, v ktorej je odtlačok všetkého, čo sa na nej dialo. Vďaka Herzogovi som opäť raz uvidel krajinu ako historickú mapu a videl som celú históriu v nej – sú to výnimočné okamihy, fascinujúca a nezdielateľná skúsenosť.