10

Filmová recenzia

Prečo mám rada Kieslowskeho Veroniku?

O Dvojakom živote Veroniky bolo toho už popísaného veľmi veľa. Od svojho vzniku v roku 1991 vždy znovu a znovu očarúva fanúšikov hodnotnej kinematografie, a tí chcú vyjadriť, v čom je jeho mágia. Nie je to žiadny veľkolepý titul v zmysle výpravnosti, ani snímka plná romantických citov, nie je to ani komédia, ktorej holduje unavený človek súčasnosti, ale ani neuchopiteľná psychologicko-psychopatická dráma toľko vyzdvihovaná filmovými kritikmi. Nie je to však ani kvalitný minimalistický film, zaoberajúci sa nejakým problémom, témou. Prečo ho mám teda rada?

Je to dielo o živote. Nič viac, avšak nič menej. Pozrite sa na svoje životy, čo všetko v nich je. Niekedy sa nám zdá, že našim životom dominuje všednosť obyčajných dní, inokedy prežívame trápenia, ktoré nás umárajú na tele a na duši. Choroby, obavy o svoje životy a životy našich blízkych. Sú chvíle, ked sme zamilovaní, šťastne či nešťastne, zdieľame svoje pocity, zvažujeme svoje rozhodnutia. Niekedy vsadíme na rozum, inokedy si necháme poradiť a niekedy sa jednoducho riadime vnútorným pocitom, intuíciou, že veci majú byť práve tak. Život sa stáva čarovným v očiach dieťaťa a prostredníctvom neho dáva možno väčší zmysel rodičom a príbuzným. Nevyhneme sa ani žiarlivosti, nešťastiu, tragédii, sklamaniu. A občas, v malých chvíľkach, máme pocit, že sme boli svedkami zázraku. Svedkami niečoho nepopísateľného, nevysvetliteľného. A toto všetko nájdete v Kieslowského filme. Práve pre jeho schopnosť obsiahnuť celý život ho mám naozaj rada.

Môže to byť aj príbeh identických mladých žien žijúcich na dvoch rôznych miestach, v ktorom sa jedna z nich intuitívne vyhýba situáciám, ktoré jej „dvojčaťu“ priniesli utrpenie. Zamyslenie nad osudovosťou a predurčením diania, či silou niečoho, čo nás presahuje. Veronika cíti, že na svete nie je sama. Pochopenie vlastnej existencie v intenciách prepojenia s inými ľuďmi. Dva životy, prežité stovky kilometrov od seba a napriek tomu tak podobné v základných črtách, ale aj vnútorným prežívaním.

Môžeme v tom vidieť aj vnútorný súboj v rozhodnutí medzi láskou k mužovi a láskou k umeniu. Dať prednosť láske, sexuálnej príťažlivosti a očareniu mužom pred láskou k hudbe a rozvíjaním talentu? Alebo len treba vedieť nájsť, či dostať návod na správny spôsob vyváženosti všetkých možností s poznaním vlastného ja a pripustením reálneho stavu.

Rovina rozdelenia Európy železnou oponou je v príbehu dvoch Veroník tiež prítomná. Poľsko a Francúzsko neodmysliteľne patrili k životu Krzysztofa Kieslowskeho a stali sa výborným podkladom pre tento nevšedný príbeh, aby ešte silnejšie odlíšili rôznosť svetov identických žien. Na krátke miesto stretnutia, kde sa životy oboch hrdiniek priblížia na dosah, si režisér vybral námestie Krakova v čase protestu počas socializmu. Mám ho rada pre rozmanitosť príbehov, ktoré ponúka.

Mágia života je prítomná vo filme od úvodných titulkov až dokonca. Mágia tušeného, alebo nepoznaného. Len jedna fotografia je dôkazom existencie obrazu v zrkadle. Mágia vesmíru, pulzujúceho života v listoch stromov, mágia tajomného svetla, hľadanie záhady doručenej šnúrky. Čaro transformácie skúsenosti na novú úroveň, ktorá sa vinie celým príbehom dvoch Veroník, vrcholí pri predstavení s marionetami, ktoré je jednou z najsilnejších scén filmu. Genialita Kieslowského spočíva v jednoduchosti zobrazenia aj toho najfantastickejšieho, bez zbytočného pátosu a veľkolepých obrazov, len s použitím mäkkého žltého svetla. Presne tak, ako život vyzerá. Tak pre túto mágiu ho mám ešte radšej.

Možno je v mojom vzťahu k tomuto filmu kus spomienkového optimizmu, to priznávam. Obdobie premietania Veroniky bolo obdobím preplnených filmových klubov. Študenti sediaci na schodoch vďační, že aspoň môžu Kieslowského a ďalšie skvelé diela vidieť. Hlavná predstaviteľka Veroniky, Irene Jacob, za svoje stvárnenie dvojakého života získala právom mnoho ocenení. Napriek nenáročnosti rozprávania si režisér dal až neuveriteľne záležať na prepracovanosť detailov, s ktorými sa bežne stretávame a ani si ich neuvedomujeme, a ktoré podčiarkli intimitu vnímania sveta hlavnej hrdinky. Nespomenula som ešte fascinujúcu hudbu Zbigniewa Preisnera, bez ktorej by film nebol úplný. Jednoducho mám rada dokonalosť prevedenia každého detailu.

Sú to len hlavné dôvody, pre ktoré je tento film pre mňa úžasný a ja som jeho veľkou obdivovateľkou. A zrejme je ešte veľa vecí, ktoré som možno ani neobjavila, napriek faktu, že som ho videla veľa krát. Ale to nevadí, pretože naň určite ešte do kina zájdem.

La double vie de Veronique (Francúzsko/Poľsko, 1991, 98 min.)
Réžia: Krzysztof Kieślowski. Scenár: Krzysztof Kieślowski, Krzysztof Piesiewicz. Kamera: Sławomir Idziak. Strih: Jacques Witta. Hudba: Zbigniew Preisner. Hrajú: Irène Jacob (Weronika/Veronique), Philippe Volter (Alexandre Fabri), Halina Gryglaszewska (teta), Aleksander Bardini (dirigent), Kalina Jedrusik (zbormajsterka), Wladyslaw Kowalski (otec Weroniki), Jerzy Gudejko (Antek) a ďalší.