|
VÍLA |
VÍLA |
Francúzsko-belgická trojica Dominique Abel, Fiona Gordon a Bruno Romy sa opäť dostáva na filmové plátno (Ľadovec, 2005, Rumba, 2008). Minulý rok zrežírovala bizarnú tanečnú komédiu Víla. Abel s Gordon sú predovšetkým tanečníci (divadelná spoločnosť Courage Mon Amour). V najnovšej Víle pretavujú svoje pohybové kreácie a scénickú výtvarnosť do vyrozprávania vtipného a láskyplného milostného príbehu na filmovom plátne.
Hlavných postáv sa zhostili samotní Dominique a Fiona – zakríknutý hotelový recepčný Dom a éterická, vynaliezavá víla Fiona. Domov hotel práve neobýva veľa hostí, jediným nocľažníkom je cudzinec (Phillipe Martz) so psom. Z čista jasna dverami vchádza ďalší zákazník - záhadná Fiona a túži splniť Domovi tri želania. Dom si okamžite želá skúter a benzín do konca života. S tým tretím si dáva načas... V oboch vzplanie láska a počas filmu prekvitá a je predstavovaná cez množstvo pitoreskných nápadov a sviežeho autorského prístupu oboch aktérov.
Keďže Dominique Abel a Fiona Gordon sú predovšetkým tanečníci, do klasicky hraného príbehu vkladajú vlastné kreácie, ktoré sú milo prístupné širokému publiku. Nie je to vlastne v pravom slova zmysle tanečný film, hoci z temer každého pohybu hlavných postáv badať scénické poňatie výjavov interpretovaných bežnou filmovou rečou. Komorný príbeh je vyrozprávaný výnimočne jadrne s minimom dialógov, o to viac sa k slovu hlásia vizuálne doplnky či premyslené napredovanie deja pomocou pohybu. Film Víla bravúrne pracuje s hudbou, rozložením scény v obrazovej rovine a množstvom absurdných vložiek, ktoré sú ale divákovi zrozumiteľné a vôbec nenudia.
|
|
Herci disponujú bohatou škálou mimickej komunikácie a fyzickej obratnosti. Preto tak málo stačí hovoreného slova či účinkujúcich postáv. Dejom sa úsmevne a vynaliezavo prepletajú hosťujúci psíčkar či ďalekozraký barman (vynikajúci Bruno Romy z režisérskej trojky). Kolorit dotvárajú traja černosi prebývajúci v autovraku na brehu mora, dvojica zmätených policajtov, upratovačka „venčiaca“ verný vysávač a šomrajúca Domova šéfka. Výpovedným sa vo Víle stáva takmer každý predmet na scéne.
Jediné, čo možno Víle vytknúť, je opakovanie scén v snahe docieliť humornosť – v nich je trošku badať ignoráciu filmovej reči a za každú cenu dosiahnuť vtipnú pointu opakovaním záberu. Tento jediný prehmat je ale kreatívne prevalcovaný rečou prostredia (bar u „Rozostrenej lásky“) a pohrávaním sa s významovou zaužívanosťou (ženské rugbyové družstvo). V druhej polovici sa ústredná dvojica rozrastá o malého Jimmyho, no jeho bábätkovosť je nevtieravo ľúbezne užitá a autori ho zakomponovali ako rovnocennú plnohodnotnú postavu.
|
|
Samozrejme, vo Víle netreba krvopotne hľadať racionalitu v správaní a logickosť konzekvencií. Bezprostredná situačná logika tu je, podobne ako v hračkárstve chápeme primárne funkcie autíčka na kľúčik. Rozhodujúca je myseľ toho, kto sa odhodlá hračku rozpohybovať... Hlavným aktérom sa to mimoriadne podarilo, a tak si uvoľnite myseľ a snažte sa vstrebávať číru radosť Víly v jej schopnosti otvárať brány fantázie. Francúzsko-belgický príbeh lásky je schopný zrelaxovať diváka v nezvyklom duchu existenčných peripetií jednej nespútanej podoby ľúbostného šialenstva.
La fée (Francúzsko / Belgicko, 2011, 93 min.)
Réžia: Dominique Abel, Fiona Gordon, Bruno Romy. Scenár: Dominique Abel, Fiona Gordon, Bruno Romy. Kamera: Claire Childéric, Jean-Christophe Leforestier. Strih: Sandrine Deegen. Hrajú: Dominique Abel, Fiona Gordon, Philippe Martz, Bruno Romy
