Zákerná rakovina rázne preruší doterajší život jednej nemeckej rodiny. Prišla neočakávane a chystá sa vo Frankovej hlave pobudnúť zopár mesiacov. S nevyoperovateľným mozgovým nádorom sa v krátkej dobe musí vysporiadať nielen on, ale aj zvyšok jeho rodiny - manželka Simone, štrnásťročná dcéra Lilli a osemročný syn Mika.
Nemecký režisér Andreas Dresen zostáva verný komorným vzťahovým peripetiám v navýsosť civilnom rúchu. Jeho posledný film Konečná uprostred cesty (Halt auf freier Strecke) môže byť akýmsi terapeutickým návodom, ako čo najracionálnejšie zvládnuť katastrofálny zvrat v rodinnom súžití.
Snímka zachytáva jesenné obdobie s nadchádzajúcimi vianočnými sviatkami. Režisér zbytočne nenapína emocionálne struny publika, príbeh necháva voľne plynúť s poskytovaním faktov a rakovinou úmerne poznačených situácií. Postavy sú oboznámené so základnými informáciami o otcovom stave, narábajú s osobou chátrajúceho člena rodiny s úctou a racionalitou, ktorá je nápomocnejšia pre udržanie stability v rodine oveľa viac, než filtrovanie zúfalstva cez egoizmus vlastnej emocionality.
Dresen volí civilný pohľad dovnútra rodiny, s okrajovým načrtnutím vzdialenejších rodinných príslušníkov. Frankovi dáva dostatok času i súkromia pre prekonávanie bariér v uvedomovaní si vlastnej blížiacej sa smrti. Dôležitým dokumentujúcim prvkom mu je kamera v mobile, ktorou Frank zachytáva tie najobyčajnejšie kúsky domova, vrátane vlastnej tváre, za ktorou sa kdesi vo vnútri lebky rozrastá jeho záhuba. Tá sa v podobe veselého chlapíka – tumoru zjavuje počas príbehu vo Frankovej fantázii (výborným nápadom je jeho návšteva v televíznej talk show), vždy akoby znenazdajky vstúpi do domácnosti prostredníctvom TV či rozhlasového spravodajstva.
Podobných humornejších scén je v Konečnej uprostred cesty ako šafránu - zbytočne nenarúšajú primárnu civilnosť snímky. Milan Peschel ako Frank Lange odvádza fantastickú hereckú prácu, dodáva filmu mučivé stvárnenie človeka postupne strácajúceho pojem o realite, ktorý sa ale vo svetlých chvíľach plne uvedomuje a pokrýva svojím prejavom stále toho starého Franka - milujúceho manžela a otca. Simone (Steffi Kühnert) má na pleciach plnú nálož praktických povinnosti, cez starostlivosť o manžela, bežné pracovno-domácnostné povinnosti až po zachovávanie dôstojného a láskyplného vzťahu seba a detí voči chorému otcovi. Režisér neobchádza ani lekársku a psychoterapeutickú pomoc zvonka – chod rodiny v kritických chvíľach usmerňuje hospicová pracovníčka, autor prináša pohľad do ožarovacej miestnosti, či na neblahé vedľajšie účinky chemoterapie.
Konečná uprostred cesty krásnou a láskyplnou cestou núti diváka nazerať na rakovinového strašiaka optikou vysporiadaného človeka. Spracovanie témy neskĺza do patetizmu a citového vydieračstva. Ochrannou clonou mu je spomínaná civilnosť, dokonale čitateľná a divákovi postačujúca bez zbytočných sĺz. S výborne vystavanými charaktermi postáv členov rodiny a citlivo vedenými detskými hercami (Talisa Lilly Lemke a Mika Seidel).
Halt auf freier Strecke (Nemecko, 2011, 110 min.)
Réžia: Andreas Dresen. Scenár: Andreas Dresen, Cooky Ziesche. Kamera: Michael Hammon. Strih: Jörg Hauschild. Hudba: Jens Quandt. Hrajú: Milan Peschel, Steffi Kühnert, Talisa Lilli Lemke, Mika Seidel, Ursula Werner, Marie Rosa Tietjen, Christine Schorn, Otto Mellies
