KREHKÁ IDENTITA

Hlavnými hrdinami Krehkej identity sú osoby rôznym spôsobom spojené s témou extrémneho nacionalizmu v politickej, náboženskej a kultúrnej sfére. Ich predstava o národných dejinách a interpretácia národných a náboženských symbolov a postáv je veľmi svojrázna. Vtedy ešte možno hovoriť o krehkosti. No väčšina názorov zobrazených protagonistov sú bezškrupulózny rasizmus, bludy prezentované ako historická pravda, popieranie Holokaustu, excesívne prejavy viery a laické rozumy o klérofašistickom Slovenskom štáte. Na väčšine z nich sa dobre zasmejete (ak teda nie ste prívržencom nezdravo nacionalistického svetonázoru, čo nie je na Slovensku až taká malá pravdepodobnosť). Ani jedného z hlavných hrdinov však nemožno neoznačiť za exota, podivína, fanatika alebo psychotika. Výberom hlavných hrdinov si tvorcovia zúžili možnosť hovoriť o národnej identite. Takmer počas celej minutáže vidíme len zakomplexované existencie nekriticky obhajujúce svoje osobné projekcie o veľkosti a dôležitosti Slovenského národa ale hlavne o sebe samých. Nikde vo filme sa nemihne žiaden človek, ktorý by sa dal brať vážne, mal by k téme národovectva blízko a nepôsobil by zároveň vyšinuto. Je ním snáď predseda Matice slovenskej Marián Tkáč tvrdiaci, že Slováci žijú v Európu už 20 000 rokov (On sám si to dal potvrdiť na genetických testoch za 185 euro u doktora Feráka!). Je ním snáď Anna Ďuračková – žena s podobným mediálnym potenciálom ako Martinka z Turca, v ktorej vidinách Panna Mária utiera handrou Slovensko? Je ním snáď Paška zo Smeru-SD, ktorého prejav pred odhalením sochy Svätopluka pripomínal svojou demagógiou a dikciou nenávistné vystúpenia Adolfa Hitlera? Alebo má ako vzor národovectva slúžiť Pánis, ktorý spochybňuje obete Holokaustu odpoveďou: „A kto ich počítal?“ Jediný, kto by k téme národovectva mohol povedať niečo zaujímavé je snáď historik Ďurica. Namiesto analytického pohľadu si však z jeho vystupovania režisérka vybrala historku o tom ako bol Hitler odkojený mliekom slovenskej dojky. Na Ďuricovom príspevku vidno selektívny prístup. Nie žiaden nezúčastnený pohľad, ale výber na základe kľúča exotičnosti - smiech vyvolávajúcej kuriozity.

Nechcem naznačiť, že by snáď mala autorka nejako protagonistov glorifikovať, ale je na uváženie, či nemohla ich zloženie vyvážiť aj niekým zo zdravšieho spektra národovcov. Vo filme chýba ich diferenciácia. Nájdeme ju iba ak v otázke Svätopluka. Pánis obviňuje Fica, že mu ho vyfúkol a extatičky prosia Boha, aby mu odpustil jeho vyhnanie cyrilo-metodských učeníkov. K vytúženej odpovedi, či bol kráľ sa bohužiaľ nedostanú. Film tak evokuje iba exploatačnú plejádu kreatúr a stráca relevanciu komplexne hovoriť o národnej identite. Alebo chce snáď režisérka predniesť totálne depresívnu myšlienku, že títo zúfalci sú jediní, koho ešte zaujíma Slovenský národ?

Problém nie je len vo výbere protagonistov. Žánrové neujednotenie, kompozičná disproporčnosť, štylistická rozháranosť. To všetko sú problémy známe už z predošlých diel. Ak by sa dalo hovoriť o autorskom zámere sledujúcom nejaký cieľ, všetko by bolo v poriadku. Na začiatku spomenuté výrazové prostriedky a prístupy (kódujúce spôsob ako sa budeme na protagonistov pozerať) sú však použité tak trochu bez ladu a skladu, odhaľujú neistotu a kontraproduktívnu spontánnosť tvorcov v ich výbere a znižujú celkovú kvalitu diela. Podobné námietky sa odbíjajú frázou, že podstatný je obsah a nie forma. Pri kratšom rozbore si však uvedomíme, že práve formálne spracovanie je dôvod prečo sú filmy Zuzany Piussi také kontroverzné a prečo sa dajú ľahko obviniť z tendenčnosti.

Kvalitu akéhokoľvek mediálneho produktu určuje jeho formálne spracovanie. Film (aj dokumentárny) nie je realita a argument, že sa niekto len nezúčastnene snaží nakrúcať realitu je irelevantný. Každý audiovizuálny výtvor je transformácia reality a režisér je ten, kto určuje významy práve užitím konkrétnych štylistických prostriedkov. Filmová štylistika ponúka nespočetné množstvo konvencionalizovaných druhov reprezentácie a s nimi musí tvorca čarovať. Inak sú Tatry nasnímané v predvolebnom youtubovom videu Mariána Kotlebu (letí nad nimi drak, vyzerajú ako Mordor), inak sú nasnímané vo filmoch Pavla Barabáša (nepoškvrnené lono prírody), inak pôsobia na volebnej pohľadnici HZDS (Švajčiarske Alpy), inak vyzerajú na investigatívnom videu ekologickej organizácie (snímajúcom škody spôsobené lesníkmi).

Podobne aj autorka Krehkej identity selektívne vyberá čo bude nakrúcať a ako to nakrúti. A keďže jej výber je veľmi dadaistický, dochádza k rôznym spôsobom reprezentácie. Jeden spôsob bude milší intelektuálnemu ironikovi. Ako keď napríklad zosmiešni ideologičku extatičiek prudkou transfokáciou na figurínu maďarského námorníka na Balatone, zakiaľ však ideologička tvrdí, že všetci obyvatelia Balatonu sú vlastne Slováci. Spokojní ale budú aj priemerní ľudáci a iné obyvateľstvo, ktoré číta len statusy na FB a televízny program. Množstvo populistických „drístov“ a orálne stereotypy (napríklad o tom, že Tiso nás zachránil pred roztrhaním) nie sú nijako ironizované, či vyvážené protinázorom a nadobúdajú status objektívnej pravdy. Všetci títo diváci (a je ich väčšina) budú po filme ďalej papagájovať historky svojich prastarých mám o židoch, čo kradnú deti a kropia sa ich krvou. Metafora s Tatrami haliacimi sa do hmly je najväčší gýč s potenciálom spojiť svetový proletariát a vatra pred súmrakom určite dojme aj Vladimíra Mečiara. Každá z reprezentácií má svoj ideologický podtext a tie si navzájom odporujú. Preto dochádza k búrlivým debatám. Intelektuál alebo taký národný nihilista (slovníkom demagóga Pašku) bude krútiť hlavnou, prečo film tak nekriticky preberá ľudácke nezmysly. A horlivý národovec môže pochopiť, že si z neho robia srandu. Uraziť sa môžu aj kresťania. Ich obraz vo filme sa zredukoval na skupinu znudených žien, čo sú ochotné považovať anonymné kosti za chrbticu svätca a na mnícha nevedomky parodujúceho farárske kázne.

Takisto film neopatrným používaním niektorých metód veľmi lacno podstrkuje argumenty svojím odporcom. Keby sa držal čistejšie štýlu napríklad nezúčastneného observačného dokumentu, tak by nikto nemohol vyčítať, že sa režisérsky hlas spoza kamery viackrát ozve. Problém ani tak nie je v tom, že sa hlas ozve. Je to bežná prax napríklad publicistiky alebo interaktívneho dokumentu a žánre možno krížiť. Problém je, že hlas má tendenciu usmerňovať svojimi otázkami a konštatovaniami postavy do chcenej polohy. A to už v princípe odporuje observačnému štýlu (kedysi zvanému cinema-direct). Čo múdre môže na výzvu režisérky povedať o Pánisovi napríklad jeho recitátorská odchovankyňa - dvanásťročné dievča, ktoré by najradšej spred kamery utieklo? Zbytočné tlačenie na pílu je kontraproduktívne a ponúka odporcom lacný argument usvedčujúci dokument z tendenčnosti.

Štruktúra celého tvaru pripomína prúd reči extatičky pani Ďuračkovej, ktorá vo svojich slovných zjaveniach zomelie všetko od nedefinovaných citosloviec, cez pápeža Jána Pavla II až po anglické slovíčka a Saint Tropez. Rozprávanie v Krehkej identite sa niekedy snaží posúvať cez asociácie, či motivickú príbuznosť. Asociatívnych strihov je málo a sú nefunkčné. Radenie na základe motivickej príbuznosti nemá sekundárny rozmer. Obrazy, v ktorých sa hovorí o nejakej spoločnej téme sú za sebou len kvôli téme, nezohľadňuje sa už ich kvalita, ich zoradenie je variabilné a tak strácajú možnosť vysloviť nejakú konkrétnu tézu, či nedajbože konfrontovať fakty. Výsledkom teda nie je nejaký sústredený analytický príspevok s možnosťou spôsobiť u diváka katarzné uvedomenie. Neexistencia systému v používaní formálnych výrazových prostriedkov a pri výbere protagonistov (ak neberieme do úvahy, že sú všetci exoti) navodzuje pocit, že sme sa ocitli v neprehľadnej krčmovej debate, kde si každý diskutér utrhne svoj čas, ale výsledok diskusie sú len banálne vyhlásenia, kuriózne historky a nepodložené tvrdenia. Môžeme sa do sýta na úbohosti protagonistov smiať, ale neviem, či sa niekomu podarí po dopozeraní vygenerovať nejakú súvislú zmysluplnú myšlienku. Nemožno ani s istotou povedať, či bol pôvodný zámer nejako chorý nacionalizmus odsúdiť, keďže výsledný produkt často nekriticky prijíma jeho výroky. Na druhú stranu s ním ale nesúhlasí, keďže protagonistov aj zosmiešňuje. Kto si myslí, že slepý nacionalizmus je zvrátený, ten to vie už dávno a nemusí pre to chodiť do kina. A kto si to nemyslí, ten nech radšej Krehkú identitu ani nepozerá. K reflexii a rozmýšľaniu ho neprivedie a ak je skutočne čitateľom iba FB statusov a televízneho programu, tak bude mať tendenciu vypočuté nezmysly ďalej papagájovať.

Nespresnený postoj a nejasnosť v tom, čo chce režisérka povedať, nespejú k zdanlivej slobode a k právu na vyjadrenie, ale skôr k chaotickej, často nekorektným a ideologicky „závadným“ nezmyslom pritakávajúcej estráde. Ako keď odíde učiteľka z triedy a všetci žiaci sa začnú prekrikovať. Nemožno film obhajovať ani argumentom, že tvorcom išlo o nejaký anarchistický prístup, ktorý by sám vyniesol na povrch zaujímavé momenty, pretože jasná snaha o usmernenie a selekciu je prítomná.

Je teda otázne ako sa dajú čítať filmy Zuzany Piussi a čím prispievajú do celospoločenskej debaty. Jej gurážna snaha monitorovať nedotknuté témy je nespochybniteľná. Filmom nemožno uprieť aj určitú dokumentačnú hodnotu. Ale aj keď necháme stranou všetky problémy s korektnosťou a ideologickou problematickosťou, stále je tu výčitka smerom k bráneniu sa akémukoľvek jasnému a vyargumentovanému postoju, čo sa dá jasne čítať ako alibizmus a pritakanie súčasnej apatii s jej povzdychnutím, že všetky debaty sú aj tak márne, lebo veď každý má tú svoju pravdu. A to je tá smutnejšia stránka veci. Tento postoj vyhovuje len politickým stranám (a iným mocenským štruktúram), ktoré nechcú aby volič v odbornej diskusii dospel k nejakým poznatkom, ale aby si trocha ponadával a potom aby poslušne sklonil hlavu pred zavedenými mytológiami, a zaliezol do kúta aj so svojou solipsistickou pravdou.


Krehká identita (SR/ČR, 2012, 70 min.)
Réžia: Zuzana Piussi. Scenár: Zuzana Piussi. Kamera: Zuzana Piussi. Strih: Janka Vlčková. Hrajú: Stanislav Pánis, Eva Kristínová, Marián Tkáč