|
ČO KEBY SME ŽILI SPOLOČNE? |
ČO KEBY SME ŽILI SPOLOČNE? |
„Celý život som sa staral o druhých.“
Autorom scenára a režisérom filmu Čo keby sme žili spoločne (2011) je pomerne neznámy francúzsky režisér Stéphane Robelin, ktorý má na svojom konte jeden celovečerný film a niekoľko krátkometrážnych projektov.
Režiséra zaujalo starnutie a jeho dopad na kvalitu života a sociálne zázemie. Stáva sa antropológom skúmajúcim vzorku spoločnosti, zvolil skupinku starých priateľov, charakterovo absolútne odlišných. Jeho snahu zmapovať starobu, ktorá je neodvrátiteľným javom, priblížiť ju všetkým, nie len tým, ktorých sa týka, znázorňuje vo filme postava mladého študenta etnológie Dirka, stvárneného Danielom Brühlom (výborný výkon podal napríklad vo filme Rivali, ako legendárny pretekár F1 Niki Lauda), ktorý sa zaoberá zvyklosťami a životným štýlom starých ľudí, teda tým, čo zaujíma i samotného režiséra. Robelin zvolil pre svoje postavy alternatívny spôsob, starí priatelia spoja sily a v starobe sa snažia o vzájomnú pomoc vytvorením komunity, v ktorej spoločne nažívajú. Aj keď je témou príbehu, okrem priateľstva i staroba a umieranie, nejde o tragický pohľad na problematiku, nedramatizuje ich stav, jeho prístup je veľmi láskavý, zhovievavo sa nad starobou pousmeje a humorne nadľahčuje problémy, ktoré prichádzajú so starobou.
Aj keď sa vo filme tematizuje starnutie, závažné problémy od nevyliečiteľných chorôb, cez strach zo samoty a smrti, postavy aj napriek pokročilému veku a zdravotným problémom, ktoré sú vyvážene tragikomické, prinášajú do filmu čerstvý vánok, s nadhľadom a vtipom sa postavia ku každému problému potvrdzujúc, že najväčšia doména staroby sú vekom nadobudnuté skúsenosti.
|
|
Film Čo keby sme žili spoločne sa snaží narúšať konvencie týkajúce sa zvolenej témy a dosahuje to veľmi civilne, bez pátosu, vedľajšie dejové vrstvy ako napríklad epizódy s Albertovým psom, Claudove problémy s erekciou, Annina snaha prilákať do domu vnúčatá na bazén a podobne, humorne akcentujú bezradnosť postáv, ktoré majú aj napriek svojmu neľahkému rozpoloženiu obrovskú chuť žiť a ich smiešne zúfalé pokusy potvrdzujú, že človek sa učí stále a vekom nadobudnuté múdrosti sú razom prevalcované novými problémami. Našťastie Robelinove postavy sa neberú príliš vážne. Realistické a sympatické charaktery spolu s inteligentne humorným pohľadom na svet a problematiku, robia z tragického znesiteľné a pre priateľov nejestvuje prekážka, ktorú by spoločnými silami nedokázali prekonať, pravda, až na nevyhnutnosť umierania.
Spolužitie pod jednou strechou nekomplikuje len zdravotný stav najslabšieho článku komunity Alberta, ktorému choroba spôsobuje problémy s pamäťou, ale jeho konanie odštartuje sériu nedorozumení a konfliktných stretov, ktoré doženú postavy k odhaleniam dávnych tajomstiev. Spolužitie v jednom dome je katalyzátorom vzťahov, skúškou, ktorá testuje nie len charaktery, ale i priateľstvo a stupeň vyzretia jednotlivcov. Čo keby sme žili spoločne je najmä o životnej múdrosti, ktorú človek nachádza vekom, o zrelom pohľade na medziľudské vzťahy, lásku a priateľstvo, o schopnosti robiť kompromisy a dokázať si určiť priority, o sebaobetovaní pre tých, ktorých milujeme, čoho najjasnejším príkladom je vzťah Alberta a Jeanne, ochotnej urobiť pre manžela čokoľvek. Všetky postavy sú kladné, aj keď každá z nich má svoje vrtochy a zápory sú schopné vzájomne sa rešpektovať, kontrastné balansy sú harmonicky vyrovnávané a spoločnými silami prekonávajú konflikty, ktoré ich v konečnom dôsledku zocelia a prichádzajú na to, že žiť spoločne, ako „hippie“ nebol až taký zlý nápad.
|
|
Čo keby sme žili spoločne núti uvedomiť si silu a dôležitosť priateľstva, nabáda premýšľať o egocentrizme, ktorý je v každom z nás, o osobnostnom rozvoji ako o nikdy sa nekončiacom procese, snaží sa dokázať, že z medziľudských vzťahov ešte nevymizla spolupatričnosť, ktorú si treba pestovať, pretože na starobu, akoby sme ju našli. Popri pomerne novátorskom spracovaní témy v diele dominujú herecké výkony skúsených osobností francúzskeho filmu, nad ktoré vystupuje najmä výkon charizmatickej Jane Fonda. Film je kultivovaným filmovým zážitkom, ktorý možno uzavrieť pozitívnym konštatovaním, že priateľstvo a láska sú najlepšími liekmi tíšiacimi bolesti staroby.
Et si on vivait tous ensemble? (Francúzsko/Nemecko, 2011, 96 min.)
Réžia: Stéphane Robelin. Scenár: Stéphane Robelin
