ÚŽASNÝ BOCCACCIO

Boccaccio je úžasný, hlása názov najnovšieho filmu talianskej súrodeneckej úderky Paolo a Vittorio Taviani (Padre padrone, Noc svätého Vavrinca, Cézar musí zomrieť). Presvedčia o tom však skúsení filmári svojim počinom aj diváka?

Ak sa vám nejakým zázrakom Giovanni Boccaccio až doteraz celkom vyhol, prípadne vo vás evokuje len matné spomienky na hodiny stredoškolskej literatúry, zaiste vás príjemne prekvapí svojim až shakespearovsky sviežim nábojom. Jeho Dekameron je súbor zábavných historiek plných vtipu, vášne aj konfliktov. Chvíľami je roztopašný, drzý a škodoradostný. Potom zase poeticky ťaživý, s dôrazom na archetypálne osudy svojich hrdinov. Ak by ste potrebovali zahnať dlhé chvíle tak, ako skupinka mladých rozprávačov, ktorých mor vyhnal z milovanej Florencie na vidiek, určite by vám taký Dekameron padol ozaj vhod.

Z rovnej stovky minipríbehov, ktoré tvoria Boccacciov slávny Dekameron, sa do filmu dostala síce skromná, no pomerne pestrá vzorka. Prestriedavajú sa tu komické námety s tragickými, len aby neskôr opäť dráma ustupovala odľahčeným zápletkám. Dynamike filmu to určite značne pomáha, najmä ak si uvedomíme, že mu strih doprial hádam aj prištedrých 120 minút.

Pre x-té spracovanie Dekameronu v dejinách kinematografie by však zrejme mala byť príznačná najmä nadčasovosť a presah. Hľadanie paralel so súčasnosťou, ktoré sa v texte až dosiaľ možno úspešne ukrývali. Tie však Tavianovci do svojho filmu nedokázali zakomponovať ani pri výbere poviedok, ani ich prerozprávaním. Niektoré z  príbehov majú navyše s odstupom stáročí už predsa len trochu menej cvengu. Ich pointa (napríklad v prípade príbehu o sexu chtivých rehoľných sestrách) už toľko neprekvapuje a nešokuje, aby si s ňou divák stopercentne vystačil. Inde zase aj celkom podarený nápad (zaľúbený sokoliar a matka umierajúceho chlapca) napokon končí akosi dostratena.