|
HUNDROŠ |
HUNDROŠ |
Konflikty starého a nového, muža a ženy, mesto verzus vidiek, generačné rozdiely, genderové stereotypy – to všetko obsiahla najnovšia snímka fínskeho filmára Dome Karukoskiho, aby ukázala, aké môže byť bilancovanie života mrzuté. Rekapitulovaním svojej cesty prechádza bezmenný starec, ktorý sa nedokáže zmieriť s neúprosnými zmenami okolitého sveta. Odrezaný od moderného sveta a prikovaný k svojmu kúsku obrobenej pôdy na vidieckej samote musí na staré kolená čeliť vlastným výčitkám a výdobytkom novodobej spoločnosti.
Karukoskiho siedmy celovečerný film opäť spracúva výborný námet. Po komediálnej dráme o polepšenom neonacistovi Levie srdce po roku prichádza s Hundrošom. Starý muž trúchliaci za starými časmi sa stal hlavným objektom záujmu snímky, z ktorej sála nostalgia po starých časoch. No len z pohľadu hrdinu, ktorý v modernosti nevidí nič dobré, kým sa na vlastnej koži nepresvedčí, že pokrok má svoj zmysel nielen v technike, ale aj v myslení.
Ďalší Karukoskiho vďačný nadčasový námet kriesi vzťahy a obrusuje ich šokovou terapiou. Podobne ako v poeticko-tragickom Domove šedých motýľov používa motív minulosť verzus prítomnosť a svojho hrdinu núti poučiť sa a ísť ďalej. Traumatizovaných mladíkov nahradil ufrflaný starec, ktorý prechádza skúškami tolerancie, aby našiel zmierenie so sebou samým i s okolím.
Snímka sa nevysmieva z mužovho spiatočníctva. Jeho staromilstvo len slúži ako vhodný nástroj na zobrazenie komických situácií, na ktorých stojí celá snímka. Celkom obratne a v nekonvenčnom duchu dáva vyznieť aj múdrosti a skúsenosti a snaží sa pomeriť staré a moderné. O to išlo aj fínskemu spisovateľovi Tuomasovi Kyröovi, ktorý stojí za trojdielnou románovou predlohou. Hundroš je adaptáciou poslednej časti (prvá vyšla v roku 2010). Vo Fínsku sa trilógia stala bestsellerom, podľa ktorého vznikla aj rozhlasová hra. Hundroša nahovoril Antti Litja, ktorý presvedčil natoľko, že stelesnil aj toho filmového. Jeho minimalistické herectvo pôsobí prirodzene najmä v porovnaní s často hysterickými prejavmi jeho filmového syna a nevesty.
|
|
Generačné konflikty sa stali hlavným hnacím motorom príbehu a držia ho od začiatku až do konca. Scenár sa s komediálnym zveličením pohráva aj s obrátenými úlohami muža a ženy a nastavuje zrkadlo tým, ktorí odmietajú prirodzený vývoj. Odhadzuje stereotypy a film tak slúži aj ako genderová štúdia modernej spoločnosti, ktorá so samozrejmosťou prijíma fakt, že žena môže zarábať viac ako manžel a nielen vďaka výške príjmu sa stáva hlavou rodiny. A takisto celkom presvedčivo prezentuje scény, ktoré dokazujú, že muž nemusí byť zároveň aj „pod papučou“.
Tvorcovia nemoralizujú, ani nešetria svojich hrdinov a vedú ich k tomu, aby prehodnocovali zaužívané. Starí i mladí dostávajú príučky a sú konfrontovaní s inými názormi a pohľadmi, aby sa posunuli ďalej. Príjemná nostalgia sála najmä zo scén starcovej minulosti, ktoré v snovom duchu neustále za ním prichádzajú, aby mu pripomínali krásu, ktorá už pominula. Obzeranie sa do minulosti ho drží pri živote, precitnutie v prítomnosti ho ubíja. Príbeh ho však nasmeruje k pochopeniu a jeho tolerancia narastá.
|
|
Paradoxne myšlienkové retro návraty muža sú oveľa sugestívnejšie ako existencia v súčasnosti a takisto ako starcova idealizácia minulosti opantáva aj diváka. Farebnosť, tempo i obrazová harmónia sú zámerne vykreslené v ostrom kontraste s chladom a uponáhľanosťou dneška, aby mal divák s hundrošom zľutovanie. Odpustiť sa však filmu nedajú niektoré jalové zápletky, ktorých prítomnosť a umelé naťahovanie film nijako neobohatila, práve naopak, odkrojila z kvality. Tvorcovia tak radšej mohli ubrať zo stopáže a ich význam by zaryl hlbšie.
Fínsky filmár Dome Karukoski patrí doma k najobľúbenejším tvorcom. Na bratov Kaurismäkivcov sa ešte nedotiahol, no jeho doterajšia tvorba naznačuje, že sa so svojimi filmami nestratí ani za hranicami. Domov šedých motýľov (2007) však zatiaľ neprekonal ani jeho (anti)hrdina vyzbrojený palicou a baranicou, no úsmevy sú vďaka tejto komédii poctivé a neplytvá sa s nimi.
Mielensäpahoittaja (Fínsko, 2014, 104 min.)
Réžia: Dome Karukoski. Scenár: Dome Karukoski. Hrajú: Antti Litja, Mikko Neuvonen, Alina Tomnikov, Mari Perankoski, Kari Ketonen
