7.0

Filmová recenzia

Počínajúc minulým rokom si veľkú pozornosť médií a verejnosti získala skupina debutujúcich (relatívne) mladých českých režisérov. Snímky ako Prach (Vít Zapletal), Road-Movie (Martin Jelínek), Cesta do Říma (Tomasz Mielnik) alebo David (Jan Těšitel) spája formujúce zázemie pražskej FAMU, uvedenie na prestížnych filmových festivaloch a snaha odlíšiť sa od súčasného hlavného i alternatívneho prúdu českej produkcie výsostne autorským pojatím s vlastným nezameniteľným štýlom.

Spadajú sem i dva tituly, ktoré vyvolali zďaleka najvyššie očakávania a hovorí sa o nich ako o ukážke „novej cesty“ modernej českej kinematografie. Prvým je oceňovaný Rodinný film, po absolventskom debute Príliš mladá noc už druhý film pôvodom slovinského režiséra Olma Omerzu, ktorý českou distribúciou rozhodne neprešiel bez povšimnutia a divácky úspech žal i na minuloročnom IFF Bratislava. Druhým je Ja, Olga Hepnarová autorskej dvojice Tomáš Weinreb a Petr Kazda, s úspechom uvedený na Berlinale.

Z vyššie zmienených projektov má Ja, Olga Hepnarová zrejme najvyššie ambície. Historická dráma sa navracia do normalizačného Česko-Slovenska prvej polovice 70. rokov. Zakladá sa na skutočnom prípade Olgy Hepnarové, ktorá v roku 1973 pomocou nákladiaku zavraždila 8 ľudí a ďalších 12 zranila. Priznala sa, že čin spáchala vedome a celkom úmyselne ako akt pomsty voči spoločnosti. Rázne odmietala zdôvodnenie svojho činu psychickým stavom a súd nad ňou vyniesol rozsudok smrti, realizovaný roku 1975 popravou obesením.

Ambicióznosť stvrdzuje česko-poľsko-francúzsko-slovenská koprodukcia. Obsadenie číta známe české mená (Jan Novotný, Juraj Nvota, Gabriela Míčová či Martin Pechlát, ktorý mal významnú rolu i v Rodinnom filme) i výrazné zapamätateľné zahraničné tváre. Medzi ne patrí vynikajúca poľská predstaviteľka „krásné slečny“ Olgy Michalina Olszańska. Cieľavedomosť sa prejavuje aj v štýle a rozprávaní, ktoré sa miesto kontextu českej tvorby posledných rokov snaží nadväzovať na súčasné trendy a tradíciu kvalitnej európskej artovej produkcie.

Tvorcovia hlavnú hrdinku neobhajujú, ale snažia sa pochopiť príčiny jej konania. Zámerne potlačené znaky komunistického režimu negujú dobu ako ospravedlnenie alebo pôvodcu zla a činia príbeh i tému univerzálnymi. V dlhých, prevažne statických strohých čiernobielych záberoch vyjadrujúcich samotu, odcudzenie a emočný chlad sledujeme odťažitú štúdiu vzniku takmer neľudskej bytosti. Vďaka tomu je vyústenie do čisto prevedenej exekúcie šokujúcej svojou racionálnosťou veľmi silné.

Tam, kde dokáže byť silným v jednotlivostiach, už však film tak dobre nefunguje ako celok. Dôraz na rozprávanie obrazom (podobný Rodinnému filmu i ostatným debutom absolventov) miestami odvádza pozornosť od slov tak dôkladne, že keď zrazu začnú postavy rozprávať, ich reč pôsobí trochu umelo, je často nesúvislá a prerušovaná. S tým súvisí rozbitá forma rozprávania, ktorá miesto plynulosti prechádza len určitými výsekmi a momentmi. Je to síce nezvyklé riešenie, ale narúša atmosféru, oslabuje scény a nerozvíja vedľajšie postavy.

Podľa ich vlastných slov bolo zámerom tvorcov viesť dialóg medzi skutočnosťou a pohľadom hrdinky. Prístup k Olge však vyvoláva otázky, či koncept neukrýva nejasný postoj autorov. Olga je vo filme evidentne iná, vyčleňuje sa správaním, mužnejším oblečením (nohavice) a zamestnaním, homosexuálnou orientáciou. To všetko prispieva k jej neistej identite v spoločnosti uprednostňujúcej uniformitu a zahladzujúcej inakosť. Ale napriek obrazom šikany na záchodoch či obvinenia v práci sa nezdá Olgino vraždenie dostatočne motivované, čo je dané skôr nerozvedením a vynechaním množstva motívov než snahou ju takto vykresliť.

Podobné nedostatky na ojedinelom a v základe skvele nasmerovanom diele zamrzia. Ja, Olga Hepnarová pripomína svoju hrdinku - je skutočne iný, ale tiež rozporuplný. Stále si však zaslúži oceniť a funguje ako ukážka i prísľub veľkých vecí, ktoré môžeme v blízkej budúcnosti od českého filmu očakávať.

Já, Olga Hepnarová (Česko, Poľsko, Francúzsko, Slovensko, 2016, 105 min.)
Réžia: Tomáš Weinreb, Petr Kazda. Scenár: Tomáš Weinreb, Petr Kazda. Kamera: Adam Sikora. Strih: Vojtěch Frič. Hudba: Marián Varga. Hrajú: Michalina Olszańska, Marika Šoposká, Klára Melíšková, Petra Nesvačilová, Jan Novotný, Lukáš Bech, Juraj Nvota, Pavel Neškudla, Gabriela Míčová, Marta Mazurek, Roman Zach, Ondřej Malý, Martin Pechlát, Malwina Turek, Magdaléna Borová, Zuzana Stavná, Martin Finger, Martina Eliášová, Viktor Vrabec