PARA NAD RIEKOU |
PARA NAD RIEKOU |
Je v ňom len minimum faktografie, nesústredí sa na žiadnu výnimočnú udalosť a nezdá sa ani, že by mal nejaký dôsledne prešpekulovaný koncept. Napriek tomu má spoločné filmové „dieťa“ slovenského Roberta Kirchhoffa a českého Filipa Remundu všetko, čo robí dokumentárny film dobrým a zmysluplným.
Titul Para nad riekou totiž skutočne plnohodnotne dokumentuje – atmosféru, náturu, chuť, vôňu, rytmus životov svojich troch unikátnych hrdinov- jazzmenov. Film mal premiéru na švajčiarskom dokumentaristickom fóre Visions du Réel a následne absolvoval festivalovú púť svetom. Na Slovensku ho ako prvý uviedol Febiofest a teraz ho konečne čaká aj turné po slovenských kinách a kluboch.
Ak máte radi hudbu a baví vás, keď filmové plátno funguje ako zrkadlo pre tie najjemnejšie sladko-trpké nuansy ľudského života, určite by ste si ho nemali nechať ujsť.
Ak by sme si mali o filmoch robiť názor len na základe jeho prvej a poslednej scény, vyšla by z toho Para nad riekou vskutku dokonale. Hoci kritizovať vlastne nie je veľmi čo ani na zvyšku stopáže. Jeho jediná „záludnosť“ tkvie v tom, že divák musí byť ochotný prijať rozprávačský štýl, čo akoby sa sám riadil citáciou, ktorá poslúžila aj titulu tejto snímky: „Život je ako para nad riekou a preto niet kam sa ponáhľať“.
Naladiť sa na tempo snímky je ale v praxi veľmi jednoduché a bezbolestné – stačí niekoľko tónov z jeho mnohých hudobných vsuviek a budete si zaručene podupkávať do rytmu, aj keď vám za normálnych okolností jazzová muzika veľa nehovorí.
Tento film ale rozhodne nie je len o muzike. Je to možno skôr, akoby v ňom muzika dostávala svoju „nehudobnú“ tvár. Sú to vlastne hneď tri tváre a patria tým najpovolanejším. Tými sú 78- ročný trubkár a kapelník Laco Déczi, 65-ročný basista a skladateľ Ján Jankeje a 68-ročný saxofonista a spevák Ľubomír Tamaškovič. Ak by ste však vzhľadom k vekovej kategórii týchto aktérov čakali nejakú nostalgickú mozaiku „historiek z mladosti“ prekladanú čiernobielymi fotografiami, ste na omyle.
Para nad riekou nie je žiadnym „second handom“, ale stopercentne autentickou esenciou života troch zrelých chlapov, ktorých životná cesta tancovala okolo sínusoidy úspechov a pádov, ciest aj návratov, slávy i zatratenia.
Hovorí sa, že na to, aby ste človeka spoznali, niekedy netreba toho o ňom veľa vedieť. Všetko, čím je, sa totiž odráža vo všetkom, čo robí. Možno práve podľa tohto hesla sa riadil aj výber situácií, v ktorých režiséri Kirchhoff a Remunda zachytávali jazzmenov pre svoj filmový trojportrét. Déczi, ako večné dieťa (alebo možno skôr pubertiak) filmu nalieva hotovú rock´n´rollovú iskru, keď ho v perfektne načasovaných scénkach sledujeme, ako sa handrkuje so snaživým, no nechápavým fotografom, doťahuje s kamarátom Chrisom De Pinom (americký harmonikár), alebo bravúrne „zotiera“ náhodného okoloidúceho, ktorého upútal jeho maliarsky výtvor.
Pre Tamaškoviča sa stal, žiaľ, film akýmsi epitafom, keďže v priebehu nakrúcania podľahol rakovine. Záznam jeho posledného návratu do Paríža, kde kedysi prežil azda vôbec najintenzívnejšie obdobie svojho života, filmu dodáva patinu melanchólie a pripomína, že nič nie je také neuchopiteľné a prchavé, ako čas a sláva. Ján Jankeje, ktorý už roky žije a pôsobí v Nemecku, nám zase dovolí ochutnať chlebíček praktickej každodennosti hudobníka, keď ho napríklad sledujeme, ako si s nadhľadom a bez štipky sebaľútosti privyrába hraním vo vianočnom kostýme pred obchoďákom.
Tvorcovia Pary nad riekou o filme hovoria, ako o „dokumentárnej jam-session“ – a výstižnejšie, hádam, tento film pomenovať ani nejde. Výjavy, z ktorých sa skladá, sú veľmi konkrétne, ale zároveň aj celkom univerzálne. Je to vlastne veľmi vydarená improvizácia na tému života, vášne a neodvratnosti konca.
Para nad riekou (SR/ČR, 2015, 90 min.)
Réžia: Robert Kirchhoff, Filip Remunda. Scenár: Robert Kirchhoff, Filip Remunda. Hrajú: Laco Deczi, Ľubomír Tamaškovič, Ján Jankeje, Ted Curson, Chris De Pino, Alan Silva