|
ZEM, KTORÁ HĽADÁ SVOJE NEBO |
ZEM, KTORÁ HĽADÁ SVOJE NEBO |
Pohorelá, to je dedinka na Horehroní, kde ľudia žijú z lásky k blížnemu, čistého vzduchu a viery. Nemajú ani veľmi na výber. Niekdajšia priemyselná sláva regiónu je dávno preč, všade vládne nezamestnanosť, migrácia a neodbytný pocit, že na miestnych celý svet zabudol. V dokumentárnom debute Erika Prausa Zem, ktorá hľadá svoje nebo funguje Pohorelá ako názorný príklad aktuálneho stavu slovenských regiónov.
Film Zem, ktorá hľadá svoje nebo podáva komplexné svedectvo o živote na slovenskom vidieku v 21.storočí. Ukazuje, čím sa tu žije, čím trpí, čo sľubujú tí, ktorí sa tu uchádzajú o politickú moc. Za hrdinov si film vybral pestré spektrum Pohorelčanov, ktorých osudy názorne a autenticky kopírujú osud celej oblasti – matky, ktoré sa z dôchodkov starajú o dávno dospelých nezamestnaných synov, zdravotne znevýhodneného muža, ktorý hľadá zmysel svojho trápenia vo viere, “nezamestnateľných“, ktorí si privyrábajú aktivačnými prácami, umelcov, remeselníkov či včelárov odkázaných na milosť a nemilosť náhodných zákaziek a dobrého počasia.
Pohľad na svet viacerých z nich determinuje presvedčenie, že „dobre už raz bolo“ – najmä za minulého režimu, kedy oblasť patrila k dôležitým centrám národného priemyslu. Ťažko im tento názor pri pohľade na aktuálnu realitu vyvracať, hoci je aj vo filme jasne pomenovaná odvrátená stránka tohto „kontrolovaného blahobytu“.
Možno to bude znieť ako klišé, no obyvatelia Pohorelej v podstate reprezentujú Slovensko priďaleko na východ od Bratislavy a nie dosť východné pre Košice. Je to Slovensko, ktoré je väčšinové v demografických štatistikách (a občas aj vo voľbách...), no v iných otázkach obvykle stojí až kdesi na chvoste „všeobecného“ záujmu. Nuž, doba je zlá, poviete si možno s nadhľadom. Kto nemá guráž na to cestovať za prácou, alebo schopnosti na to, aby sa stal „digitálnym nomádom“, ostáva mu len čakať v rodnej vieske na sociálnu almužnu a sťažovať sa.
|
|
No hoci je vo výpovediach hrdinov snímky Zem, ktorá hľadá svoje nebo nemálo smútku a krivdy, nejde o žiaden márny plač ľudí, ktorí sa nedokážu prispôsobiť. Všetko sú to vlastne celkom húževnatí, snaživí a vynaliezaví ľudia a spája ich napríklad aj láska a nadanie pre tvorbu v tradičných remeselných odvetviach. A práve toto filmu dodáva určitú pridanú hodnotu - okrem toho, že zachytáva stav veci a kladie celé spektrum dôležitých otázok, totiž zároveň ponúka aspoň náčrt odpovede na niektoré z nich. Napríklad na to, kde možno hľadať funkčné prepojenie medzi aktuálnymi potrebami a koreňmi týchto ľudí – hoci, ak by sme to trochu vytrhli z kontextu, pôsobí to predsa len trochu nedostatočne.
Ak vám vo filme bude niečo nápadne chýbať, pravdepodobne to bude vizuálna poetika. Kamera na to pri tom s prehľadom má a exteriéry stredoslovenského vidieka na pôvabné scenérie iste tiež nie sú skúpe. Možno si to však vysvetľovať aj ako zámer odromantizovať túto oblasť od naivných ideálov „Blavákov“, ktorí sem jazdia vo svojich luxusných SUV-čkach akurát tak za trochou agroturistiky či lyžovania.
|
|
Trochu tej romantiky by však predsa len divákovi mohlo pomôcť lepšie stráviť fakty a myšlienky, ktoré vo filme odznejú. Duchovnú rovinu tu miesto poetických výletov do prírody reprezentuje náhľad do nábožnosti miestnych ľudí. Iste, ku koloritu slovenského vidieku to neodmysliteľne patrí, hoci to časť divákov možno bude v sociálno-ekonomickom kontexte filmu vnímať ako trochu precenený motív.
Sedemdesiatminútovka Zem, ktorá hľadá svoje nebo nie je po filmárskej stránke ničím extra výnimočným. V konečnom dôsledku však určite nie je ani márnym počinom. Jej výpovedná hodnota je napriek určitým limitom cenná a problematika, ktorú stavia do centra pozornosti, je naozaj aktuálna pálčivá.
Zem, ktorá hľadá svoje nebo (Slovensko, 2016, far., 70 min)
Réžia: Erik Praus. Hrajú: Lukáš Jánoška, Mária Rochovská, Jaroslav Kybák, Anna Refková
