LÍZA, LÍŠČIA VÍLA

Čo sa stane, keď sa na plátne stretne maďarský čierny humor s japonským rock´n´rollom a fínskym country? Ako to dopadne, keď naivná túžba jednej starej dievky po láske narazí na chorobnú žiarlivosť jej imaginárneho priateľa? A čo má spoločné ázijská mytológia so sériou nevysvetliteľných nehôd v živote vidieckeho detektíva? Ak máte slabosť pre bizarnosti a skombinovať Améliu z Montmartru s Grandhotelom Budapešť vám vôbec nepripadá ako zlý nápad, Líza, líščia víla bude pre vás ako taká decembrová čerešnička na torte tohtoročnej filmovej nádielky.

V skutočnom živote ošetrovateľky Lízy sa toho veľa nedeje. Byt, v ktorom žije so svojou náročnou pacientkou takmer neopúšťa, nemá žiadnych príbuzných ani ozajstných priateľov, nie to ešte nejakú tú známosť. V jej vnútornom svete to však vyzerá celkom inak. Dychtivo hltá japonské romány, kde jediný zamilovaný pohľad mení zimu na večnú jar plnú rozkvitnutých sakúr – a neprestáva dúfať, že toto šťastie raz postretne aj ju samotnú. O zábavu v jej živote sa ale predsa len ktosi stará – všadeprítomný duch Tonyho Taniho, japonskej rock´n´rollovej superstar z plagátu na stene.

Keď Lízyna pacientka za podivných okolností zomiera, odkazuje svojej ošetrovateľke vlastný byt aj jednu múdru radu do života – „Nepremárni ani jedinú príležitosť nájsť si konečne nejakého chlapa!“. A túto radu si Líza berie skutočne k srdcu. Odhodlane sa vrhá do kolotoča romantických schôdzok na slepo a viac i menej nádejných flirtov. Čoskoro však začne tušiť, že s ňou asi všetko nebude celkom v poriadku – každého z jej nádejných nápadníkov totiž náhle postretáva nejaké bizarné nešťastie. Líza totiž nevie, že kým ona Tonyho považuje len za tanečného a speváckeho partnera, s ktorým čas pri umývaní riadu plynie o čosi rýchlejšie, Tony by chcel byť oveľa viac...

Ak pre nejaký film platí, že ho môžete len milovať, alebo nenávidieť, je to práve Líza, líščia víla. Pokiaľ vám teda už v priebehu úvodných scén nevykúzli na tvári úškrn radostného očakávania a Tony Tani vám aj s jeho nadpozemsky zaintonovaným „everybody“ akurát tak lezie na nervy, budete zrejme tento film preklínať ešte dlho po záverečných titulkoch. Ak sa vám, naopak, celovečerný debut Károlyho Ujj Mészárosa trafí do nálady, zmyslu pre humor a slabosti pre uletené štylizácie (mimochodom, kombinácia „japanofílie“ a „šesťediastkového“ retra je vskutku skvostná), odpustíte snímke určite aj nejaké tie nedostatky.