|
DVOJITÝ MILENEC |
DVOJITÝ MILENEC |
Záber na vagínu. Kamera sa od nej postupne vzďaľuje, spolu s tým ako sa gynekologické kliešte zatvárajú. Napokon vidíme len vulvu, ktorá sa prostredníctvom prelínačky „mení“ na oko. Hneď úvodný záber filmu Dvojitý milenec otvára viacero interpretačných polí. V prvom rade odkazuje ku dvom slávnym prelínačkám – ku scéne smrti v Psychu a scéne rozrezania oka v Andalúzskom psovi.
Vo všetkých troch prípadoch ide o prelínačky na oko a zároveň o pomerne šokujúce zábery, hoci to, samozrejme, závisí od prudérnosti jedinca. Zároveň sa tu oko metonymicky prirovnáva ku lonu. Kým oko je oknom do duše, lono môžeme považovať za okno do ľudskej sexuality. Záber tak divákov pripravuje na to, že vo filme pôjde primárne o veci súvisiace so ženským pohlavím, sexualitou a liečbou nejakých duševných či pohlavných porúch. Ozon si skrátka nemohol vybrať lepšiu skratku, pretože táto úvodná scéna je originálnou expozíciou celého deja.
V ňom sledujeme Chloé, mladú krehkú ženu so sklonmi k depresiám, ktorú často bolieva brucho. Keďže lekári nedokázali zistiť žiadnu fyzickú príčinu týchto bolestí, domnievajú sa, že ide o psychosomatické problémy. Chloé preto začne navštevovať psychológa Paula, do ktorého sa postupom času bezhlavo zamiluje. Paul tieto city začne opätovať a po istom čase spolu začnú obaja bývať. Paulova minulosť však pre Chloé zostáva tajomstvom. Jedného dňa objaví existenciu jeho jednovaječného dvojčaťa a začína pátrať po tom, čo je Paul skutočne zač.
Pre celý film je ústredný psychický stav samotnej Chloé. Spočiatku je v menej dôveryhodnej pozícii (pacientka) než Paul (psychológ), avšak všetko čo vidíme, je v podstate jej subjektívnym výkladom skutočností. Keďže prijímame jej hľadisko a zmietajú nami jej pochybnosti, karta sa obracia a v nevýhodnej pozícii sa ocitá Paul. Navyše zlý psychológ a pacientka, ktorej nikto neverí, prípadne dvojčatá pohrávajúce sa s partnerkami (Príliš dokonalá podoba), sú častými klišé využívanými psychotrilermi. Divák sa skrátka musí rozhodnúť komu bude veriť. Je Paulovo dvojča skutočné alebo si ho Chloé vymyslela? Existuje vôbec nejaké dvojča, alebo len Paul trpí rozdvojením osobnosti? A pokiaľ toto dvojča skutočne existuje, prečo ho Paul ukrýva pred svetom?
|
|
Rozprávanie otvára všetky tieto možnosti, keďže niektoré informácie sa postupne ukazujú ako nespoľahlivé. Osobne si však myslím, že v prípade filmu Dvojitý milenec nie sú dôležité samotné odpovede. Zaujímavá je skôr samotná hra s divákom a odovzdávanie kľúčových informácií, ktoré nám postupne ukazujú perverzitu, ale aj hravosť sexuálnych vzťahov a odkrývajú minulosť a tým pádom aj charakter hlavnej hrdinky. Z tohto hľadiska bude zaujímavé najmä druhé pozretie, pri ktorom sa už divák nebude snažiť rozlúsknuť záhadu, ale bude sa viac zameriavať na to, ako by nám zobrazené udalosti pomohli bližšie pristúpiť k hlavnej hrdinke, interpretovať jej správanie a vztiahnuť zobrazené k jej osobnosti.
V podobnom duchu sa nesie aj štýl. Časté využívanie prelínačiek v nás vyvoláva túžbu pátrať po podobnostiach medzi dvomi zábermi. Ozon vo filme vo veľkom využíva aj splitscreen, zrkadlá, zrkadlovú kompozíciu či zábery na dvojo rovnakých dverí, či iných vecí. Všetko je skrátka zdvojené, má svoju identickú kópiu, prípadne sa len iluzívne odráža v zrkadle. Nejde síce o žiadne nové postupy ako zmiasť diváka, či poukázať na iluzívnosť vnímania sveta, avšak Ozon ich vo filme využíva veľmi zručne a estétsky.
|
|
Úvodné psychoterapeutické sedenia, v ktorých počujeme len hrdinkino monotónne rozprávanie a v ktorom sa v pomalom rytme striedajú zábery, zatmievačky, splitscreeny a ďalšie postupy, fungujú až meditatívne a pokojne by vystačili na nejakú samostatnú psychodrámu. Podobne efektná, v tomto prípade však značne perverzne pôsobiaca, je aj scéna sexuálneho styku, v ktorom sa dvojica postupne mení na štvoricu. Celá táto iluzívnosť a pomalosť je ešte podporená ambientnou hudbou.
Dvojitý milenec je vydarený psychotriler pre náročnejších divákov. Braková zápletka je tu ozvláštnená o množstvo interpretačne bohatých a vizuálne podmanivých záberov a scén a o kontemplatívnu strihovú skladbu, ktorú v niektorých momentoch narúšajú eruptívne výbuchy násilia. Skôr než o zápletku tu však ide o dôkladné vykreslenie psychiky ženy a to nielen skrz sexuálny vzťah a intersubjektívne náhľady do duše, ale aj cez naratívnu (elipsy, nespoľahlivosť) a štylistickú (prelínačky, zrkadlá, zdvojovanie) zložku. V neposlednom rade snímka priam vyzýva na hľadanie paralel s inými dielami, okrem vyššie zmienených aj s Wellesovou Dámou zo Šanghaja alebo s Polanského Rosemary má dieťatko.
L'amant double (Francúzsko/Belgicko, 2017, 107 min.)
Réžia: François Ozon. Scenár: François Ozon. Hrajú: Marine Vacth, Jérémie Renier, Jacqueline Bisset...
