Sector.sk
Kinema.sk
Onlinehry.sk
Plnehry.sk
Funny.sk
Pikosky.sk
Rozpravky.sk
Prihlásiť sa
RSS
Kino recenzia > Nikdy si tu nebol
Napszállta
Lizzie
Den skyldige
Glass

NIKDY SI TU NEBOL

Predstavte si, že by vo filme 96 hodín účinkovali skutoční ľudia. Ako by sa vyrovnávali s hrôzami, ktoré videli? Zanechali by v nich nejaké traumy? Čo dokáže spraviť s človekom násilie?
Predstavte si, že by vo filme 96 hodín účinkovali skutoční ľudia. Ako by sa vyrovnávali s hrôzami, ktoré videli? Zanechali by v nich nejaké traumy? Čo dokáže spraviť s človekom násilie?

Predstavte si, že by vo filme 96 hodín účinkovali skutoční ľudia. Ako by sa vyrovnávali s hrôzami, ktoré videli? Zanechali by v nich nejaké traumy? Čo dokáže spraviť s človekom násilie? Prichádza po brutálnej pomste katarzná radosť? Môžeme Bryana po vraždách toľkých ľudí, akokoľvek zlých, považovať za morálneho človeka? Je zobrazovanie zabíjania za účelom žánrového potešenia správne?

Tradičné hollywoodske žánrové diela v tom majú jasno. Pokiaľ je záporák morálne dostatočne odporný a pácha dostatočne odsúdeniahodné činy, hlavný hrdina má právo ho zmasakrovať, a to bez ohľadu na akékoľvek zákony a mravné zásady. Po zavraždení týchto zlých ľudí sa rovnováha obvykle vracia do normálu. Hlavná postava si azda aj odnáša nejaké jazvy na tele a duši, ale tie sú viacmenej zanedbateľné. Všetko sa na dobré obrátilo a drsná rozprávka sa skončila.

Snímka Lynne Ramsayovej, Nikdy si tu nebol, pristupuje k celej tejto situácii úplne inak. Ukazuje, čo násilie robí s ľudskou mysľou. Ako tragicky dokážu hrdinu zasiahnuť desivé udalosti, ktoré počas svojho života videl. A ako dokáže bežná žánrová situácia zničiť životy všetkých zúčastnených.



Joe by mohol byť presne takou postavou, akú vídame v hollywoodskych filmoch. Bývalý vojak, špeciálny agent a milujúci syn, starajúci sa o svoju matku, ktorý sa postaví na stranu spravodlivosti a snaží sa zachrániť mladé dievča z pazúrov pedofilného gangu. Zápletka priam stvorená na zobrazenie očisťujúcej, spravodlivej pomsty zo strany muža „bez bázne a hany“. Avšak aj napriek všetkým týmto kladným vlastnostiam nemôžeme Joea vnímať ako sympatickú postavu.

Okrem vyššie zmienených vlastností je totižto aj brutálnym žoldnierom trpiacim psychotickými záchvatmi a sado-masochistickými deviáciami. Jeho psychická porucha akoby sa prenášala aj do zvláštneho lesku v očiach a drsného, zanedbaného výzoru. Navyše, na rozdiel od iných žánrových hrdinov, od neho nepočujeme žiadne cynické hlášky a vtípky, ktoré by mu dodávali na takom tom sexy antihrdinstve. Joe je skrátka desivý psychopat, ktorý akurát stojí na tej „správnej“ strane zákona.

Postupom času, avšak len veľmi kuso a pomaly, sa nám začínajú odhaľovať aj príčiny Joeovho správania sa. V krátkych útržkoch, vždy počas záchvatov, sledujeme, aké desivé a násilné veci v hlave má – tyranský otec, ukrývanie sa v skrini, zmlátená matka, mŕtvi utečenci v nákladiaku, deti vraždiace kvôli čokoládovej tyčinke...

Násilie mu zničilo život, avšak rovnako ako nočný motýľ, aj on je priťahovaný plamienkom, ktorý ho zvnútra zabíja. V tej chvíli sa v duši divákov objavuje ľútosť. Dokonca aj taká, zdanlivo psychosexuálna vec ako samoškrtenie pomocou igelitu, získava iný, smutný rozmer. Joe je predovšetkým obeť. Skrátka, režisérka sa pomocou naratívnych postupov pohráva s klasickými stereotypmi a klišé akčných filmov a zároveň nám pomáha vnímať ambivalentnosť a tým pádom aj „živosť“ postavy.

Snímka je tak predovšetkým pacifistická, odsudzuje násilie v akejkoľvek forme. Ukazuje, že na konci násilného aktu obvykle nestojí potešenie zo spravodlivej pomsty, ale prázdnota taká obrovská, akoby sa človek strácal v ničote. Z postáv sa stávajú duchovia, ktorí už viac nepatria do sveta živých. V istých momentoch to dokonca vyzerá tak, akoby násilie roztrhlo svet na dve polovice, pričom tá, v ktorej sa to všetko odohráva, získava podobu akejsi nočnej mory. V dôsledku toho nám režisérka odopiera aj potešenie z potrestania zloduchov. Neestetizuje ho, práve naopak.

Všetko násilie sa odohráva mimo záber a sledujeme ho v statických záberoch nakrúcaných priemyselnou kamerou, na ktorých vyzerá každý jeden akt nechutne a nepríjemne. Hrdina nepôsobí ako nejaký anjel pomsty, ale ako človek noriaci sa do stále väčšej žumpy. Jedinou výnimkou je smrť jednej zo záporných postáv, ktorá získava vďaka Joeovej atypickej a empatickej reakcii mimoriadne dojemný rozmer. Tomuto všetkému napomáha aj hudba. Nesnaží sa v divákoch vyvolávať toľko žiadané, lacné „žánrové“ pocity – nevzbudzuje pátos, netlačí na pílu. Spoločne s nepríjemnými zvukmi nás ešte viac ponára do marazmu situácie.

Lynne Ramsayová tak mimoriadne trefne ukazuje, že násilie plodí len ďalšie násilie. Že táto špirála nemá konca a vedie do nechutne temnej priepasti. Že to, čo vidíme v klasických žánrovkách, akokoľvek drsných, je len trápnym divadielkom pre pubertiakov, v ktorom je asi toľko pravdy, ako v textoch konšpiračných webov.

Staré, otrepané príslovie: „Keď sa vydáš na cestu pomsty, vykop dva hroby,“ azda ešte nikdy neboli trefnejšie vizualizované. Násilie nie je pekné a ani by sa tak nemalo zobrazovať. Posttraumatické syndrómy obetí či svedkov násilných činov, vojakov a policajtov sú toho dokonalým príkladom.


You Were Never Really Here (UK/Francúzsko/USA, 2017, 85 min.)
Réžia: Lynne Ramsay. Scenár: Lynne Ramsay podľa knihy Jonathan Ames. Hrajú: Joaquin Phoenix, Dante Pereira-Olson, Larry Canady...

2018-03-088.3.2018 | Marcel Šedo




login facebok
Fotogaléria k článku
Dráma/Triler
95 min
UK Francúzsko USA
2017
1.3. 2018
27.5. 2017
9 z 10
Mám v zbierke
0 z 10
8 z 10
8 z 10


Kinema na Facebooku
Kinema na Facebooku
Prichádza do kín
Prichádza do kín
Anketa
Anketa
Vaše názory
Vaše názory
Súhlasím s autorom, škoda len že “Screenslaver” mal až príliš pravdivé myšlienky a preto som nechcel aby ho porazili >
Len škoda že to asi bude veľmi krátke. Podľa popisu v úvode článku 0 minút :-) >
Súper film odporučam >