|
POSLEDNÝ AUTOPORTRÉT |
POSLEDNÝ AUTOPORTRÉT |
Do kín práve v týchto dňoch vstúpili dva slovenské filmy. Vidieť ich môžete spolu. A i keď sú formátom, žánrom aj dĺžkou dramaticky rozdielne, nie je ťažké nájsť v nich aj spoločné prvky. V úlohe predfilmu sa predstavuje animovaný kraťas Monštrum, ktorý ma na svedomí Martin Snopek, spoluautor medzinárodne oceňovaného filmu Posledný autobus. Jeho novinka je sedemminútovým podobenstvom spoločnosti, v ktorej sa moc stala nástrojom manipulácie a bežný človek nemá šancu dovidieť na pravdu ukrytú pod nánosmi propagandy.
Druhým z dvojice titulov je Posledný autoportrét, prvý celovečerný film a zároveň comeback po 17 rokoch režiséra Mareka Kuboša. Hoci v prvom pláne sleduje najmä vnútorný svet, pochody a úspechy i neúspechy svojho autora, na pozadí jeho úprimnej životnej bilancie nemálo hovorí aj o spoločnosti, v ktorej tvorí – a ktorej zmena je jedným z hlavných dôvodov, prečo už tvoriť ďalej nechce.
Monštrum je film s jednoznačnou výpoveďou, navyše celkom trefný pre dobu, v ktorej vznikol. Okrem jeho príbehu či pointy však rozhodne za zmienku stojí aj drina, ktorá je za jeho neobvyklým výtvarným spracovaním. Každý jeden obraz vznikol ako linoryt a funguje zároveň aj ako samostatná, dokonca autorom podpísaná grafika. Ak by ste o tom, koľko námahy za týmto efektným spracovaním vlastne je mali chuť zistiť viac, v bratislavskom kine Lumiere bude k filmu prebiehať názorná výstava.
Dokumentárna spoveď Posledný autoportrét na animovaný príbeh o krajine, v ktorej monštrum prizvané bezohľadným byrokratom valcuje a pošliapava všetko a všetkých, svojsky nadväzuje. V centre snímky sa nachádza človek, ktorý sa vydáva po stopách vlastných umeleckých úspechov, ale aj nedokončených projektov, aby sa pokúsil vystopovať, kde pramení jeho nutkanie navždy sa tvorby autorských dokumentov vzdať.
Film obnažuje dušu svojho tvorcu, hádam až príliš citlivého a opatrného na dobu, v ktorej žije. Priznáva svoje pochybnosti, neschopnosť využiť silný motív, ak existuje predpoklad, že by tým niekomu uškodil. Ale neskrýva ani celkom intímne slabiny, ako je silná naviazanosť na matku či narastajúca uzavretosť, ktorá ho od okolitého, taktiež sa neustále uzatvárajúceho sveta bolestne dištancuje.
|
|
Dôvody, prečo sa mu v začiatkoch jeho dokumentaristickej dráhy (v polovici 90. rokov 20. storočia) nakrúcalo výborne a dnes už to takmer nedokáže sú však aj externé. Doba sa, skrátka, zmenila. A nevyhnutne sa s ňou menia aj ľudia. O tom, aké ťažké je dnes získať na kameru autentickú výpoveď vo filme nehovorí len Marek Kuboš. Na krátke rozhovory si do filmu prizval pestrú paletu zástupcov aktuálnej generácie slovenských dokumentaristov – Petra Kerekesa, Juraja Lehotského, Mira Rema, Mareka Šulíka, Zuzanu Piussi a ďalších. Hovoria o tom, ako do tvorivej práce dokumentaristu zasahujú také faktory, ako je cenzúra, strach a koncept duševného vlastníctva.
Divák ale, napokon, to, o čom filmári vravia, vidí v Poslednom autoportréte aj v praxi. Marek Kuboš sa vydáva na miesta, kde kedysi nakrúcal svoje snímky – napríklad, Žel. st. 2. tr. Kraľovany, aby zistil, či by taký spontánny a autentický dokument ako v roku 1998 dokázal na rovnakom mieste a s rovnakými protagonistami nakrútiť aj v roku 2018. Sú ľudia dnes ochotní postaviť sa pred kameru a hovoriť na rovinu o pomeroch a prostredí, v ktorom žijú či pracujú? Dovolia im to vôbec všetky novodobé pravidlá, zákazy a nariadenia? Ako bežný človek zareaguje na niekoľkostranové formuláre, ktorých podpisom musí svoju účasť na nakrúcaní odsúhlasiť?
|
|
Posledný autoportrét nie je žiadny „trhák“, ktorý by svojou formou či obsahom diváka dvíhal zo stoličky. Sedieť v nej a pozorne ho sledovať však určite radi vydržíte. Je v ňom niečo odzbrojujúco čisté, odvážne, pokorné a úprimné. Jeho „message“ k vám, skrátka, doľahne aj bez dômyselných scenáristických slučiek a formálnych trikov. Kubošova nevšedná dvojrola tvorcu aj protagonistu je tiež funkčnou prevenciou pachuti manipulácie a ohýbania reality. Tu autor otvorene subjektivitu svojho pohľadu priznáva, ba priam zdôrazňuje vlastné ciele aj pochybnosti o nich. Spôsob, akým filmové prostriedky používa, sa stáva jedným z motívov snímky aj foriem jeho sebapoznania.
Posledný autoportrét je film o duši človeka, umelca, spoločnosti, o tvorivej kríze jednotlivca aj kríze celého človečenstva. Je teda takmer nemožné, aby si v ňom každý sám pre seba aspoň čosi nenašiel.
Posledný autoportrét (Slovensko, 2018, 72 min.)
Réžia: Marek Kuboš.
