|
NICO, 1988 |
NICO, 1988 |
Dejiny ju pasovali do role múzy či milenky najväčších ikon svojej doby, ako bol Warhol, Fellini, Morrison, Jagger, Hedrix či Reed. Pre ňu to však bola vcelku nevďačná úloha – už nikdy sa z nej, totiž, nedokázala vymaniť. Christa Päffgen alias Nico so svojim nezameniteľným hlasom, sošnou krásou a nekonečnou zbierkou vnútorných paradoxov zostáva aj 30 rokov po smrti tak trochu nepochopenou záhadou.
Nájsť odpoveď na otázku, čo ju robilo takou príťažlivou a jedinečnou, ale zároveň sebazničujúcou, konfliktnou a osamelou, skúša životopisná dráma Nico, 1988 talianskej filmárky Susanny Nicchiarelli. Film sa môže pochváliť cenou Orizzonti z MFF v Benátkach (2017) a práve teraz ho môžete stretnúť aj v slovenských kinách.
Narodila sa v Nemecku, dospievala v Taliansku a Francúzsku, vrcholnú slávu prežila v USA a zomrela na španielskej Ibize. Nico bola večná nomádka a bohémka. Ťažko sa však pri podrobnejšom pohľade na jej osud ubrániť podozreniu, že bola vlastne stále tak trochu na úteku. Pred čím? Najskôr toho bolo viac. Napríklad, tiene detstva, ktoré prežila vo vojnovom a povojnovom Nemecku, a o ktorom pri každej príležitosti hovorila niečo iné (najskôr z rozpakov nad skutočnosťou, že jej otec slúžil vo Wehrmachte). Alebo výčitky zo spackaného vzťahu s jediným potomkom – malého Ariho za nespoľahlivú hviezdu museli vychovávať rodičia jeho otca, ktorý sa k nemu, mimochodom, nikdy verejne nepriznal (nie je ním však zrejme nik iný, ako Alain Delon). No a na vnútornom pokoji Nico očividne nepridávali ani spomienky na obdobie najväčšej slávy, keď pôsobila ako speváčka (hoci podľa vlastných slov skôr ozdoba) Velvet Underground, a ktoré jej novinári napriek dekádam sólovej hudobnej kariéry nikdy neprestali pripomínať.
Snímka Nico, 1988 (dátum v názve odkazuje na rok jej úmrtia) sa všetky tieto formatívne činitele v speváčkinom živote pokúša uchopiť. Nie však formou rozťahanej chronologickej biodrámy, ale na pevne ohraničenom časopriestore jednej z jej posledných koncertných šnúr, počas ktorej sa zastavila aj v Prahe či Brne (vo filme práve táto pasáž dostáva štedrý priestor). Výber je to celkom šikovný – starnúcu a prachom zapadajúcu hviezdu vidíme bilancovať vlastný život v pomerne neznámom období, keď bola v očiach širokej verejnosti už len chodiacim pomníkom svojej niekdajšej slávy.
Vidíme ju vystupovať po zapadnutých putikách, bojovať s amatérizmom o generáciu mladších spoluhráčov, prespávať po ošumelých bytoch usporiadateľov, keď jej nik nechcel zaplatiť hotel. Vzniká tu priestor pre intimitu, komornosť, ale aj relatívnu nenáročnosť produkcie – teda prvky, ktoré by pri snahe zachytiť portrét Nico v jej najexponovanejšom období neboli možné.
|
|
Vytvára to ale tiež pekný herecký priestor pre hlavnú predstaviteľku, dánsku herečku Trine Dyrholm, ktorá stála pred výzvou presvedčiť diváka o čare a charizme Nico v období, keď už sa nemohla chváliť mladosťou ani vonkajšou krásou. Nico bola neriadená strela a až do posledných dní pila a brala tvrdé drogy. Iste netreba dodávať, že jej to na pôvabe ani sympatiách nepridávalo.
Aj cez fazónu vyžitej narkomanky však očití svedkovia hovoria o jedinečnom dievčenskom kúzle, akejsi zvláštnej zmesi naivity, krehkosti a roztopašnosti, ktorá Nico robila aj na prahu päťdesiatky príťažlivou. Tento paradox Trine Dyrholm zhmotňuje verne a chvíľami až strhujúco. Klobúk dole si niekdajšia účastníčka Eurovízie zaslúži aj za svoj spevácky výkon. Všetky piesne Nico vo filme, totiž, spieva sama, pri čom hĺbku, intenzitu, ale aj notoricky známy nedostatok rytmiky svojej predlohy kopíruje absolútne skvostne.
Kde už sa film od reality zrejme vzdialil o čosi viac, to je tenký ľad speváčkinej rozporuplnej povahy. Nico bola preukázateľne notorická klamárka a nemala tiež nikdy ďaleko k rasizmu, antisemitizmu a mizogýnii, hoci je dosť možné, že jej urážky na adresu menšín či ženského pokolenia vyplývali skôr z osobných „mindrákov“, než spoločensko-politického presvedčenia.
|
|
Film však tieto charakteristické črty uhráva celkom do autu, ba niekedy hádam až cielenou nadprácou ospravedlňuje: jediného černocha z kapely Nico vyháňa kvôli drogovým excesom; svoju asistentku prehliada preto, že nemá rada jej hudbu, a tak ďalej. Film, jeho ústredná aktérka aj diváci by iste zniesli aj viac kontroverzie. Kľudne aj na úkor mikro-zápletiek vedľajších postáv, ktoré sú zrejme čistou filmovou fikciou a diváka v tieni hlavnej hrdinky nemajú šancu hlbšie zaujať.
Snímke Nico, 1988 rozhodne nemožno uprieť viacero kvalít. Okrem silnej one-woman show Trine Dyrholm v popredí má, napríklad, tiež príjemné „independent“ vizuálne kúzlo, ktorému pomáhajú aj dobové, freneticky prestrihané zostrihy s „ozajstnou“ Nico z čias Warholovej Factory. Má však tiež dobre vyvážené tempo, akurátnu stopáž a nie sú v ňom z hľadiska deja žiadne vyslovene slabé miesta. Hoci film jednoznačne cieli predovšetkým na fanúšikov a znalcov svojej hrdinky, portrét starnúcej rock´n´rollovej bohyne, ktorý vykresľuje, má iste čím zaujať aj diváka, čo o Nico nikdy nepočul.
Nico, 1988 (Taliansko/Belgicko, 2017, 93 min.)
Réžia: Susanna Nicchiarelli. Scenár: Susanna Nicchiarelli. Hrajú: Trine Dyrholm, John Gordon Sinclair, Anamaria Marinca, Sandor Funtek ...
