CESTA K DOMU (KINEČKO)

AZ: Porotcovia ScripTeast-u vyberali z dvanástich scenárov zo Strednej a Východnej Európy. Myslíš, že práve táto téma ich zaujala?

ZL: Nie je to hlavná téma môjho filmu. Je to skôr kontext, zachytenie nálady, atmosféry prostredia, z ktorého postavy vychádzajú. Film má zdanlivo obyčajný príbeh o vzťahoch v rodine a porota oceňovala jeho autenticitu a prepracované charaktery.

AZ: Jedna z podmienok účasti na programe ScripTeast je aspoň jeden vyprodukovaný film alebo seriál. Zrejme ti pomohol tvoj režijný debut Ticho.

ZL: Keď som robila Ticho, prišla mi z Poľska obálka, kde ma Dariusz Jabłoński z programu ScripTeast  vyzval, že pokiaľ mám nejaký scenár, nech im ho pošlem. ScripTeast otvárali vtedy prvýkrát. Takto som sa o  workshope dozvedela. Ale to ešte nebola záruka, že môj scenár vyberú.

AZ: Ako konkrétne ti pomohlo získanie Ceny Tibora Vichtu?

ZL: Prinieslo mi to stretnutia so zaujímavými ľuďmi,  v rámci ceny Hartley Merill Prize vo Varšave, kde scenár postúpil, som konzultovala scenár napríklad so Sydom Fieldom. S dramaturgičkou Janou Skořepovou sme sa zúčastnili workshopu v Španielsku, kde som sa stretla s Tony McNabom. Boli to zaujímavé debaty. Vďaka Cene som dostala štipendium Nipkow Programm v Berlíne. To mi umožnilo dať výpoveď v STV a odísť písať scenár do Berlína.

AZ: ScripTeast je celoročný tréningový program, počas ktorého konzultuješ scenár so známymi filmovými menami. Ako tieto konzultácie prebiehali?

ZL: Počas prvého týždňového stretnutia sme mali každý deň jeden alebo dva minirozhovory s viacerými lektormi. Neboli to dramaturgovia, ale hlavne  tvorcovia. Sedem-osem ľudí si prečítalo môj scenár a povedalo mi k tomu nejaké poznámky. Ja som si to spisovala a potom doma selektovala. Neskôr som mala už len dvoch lektorov - Jamesa Ragana (oscarový scenárista filmu Lovec jeleňov- pozn.red.) a Berndta Lichtenberga (scenárista Good Bye, Lenin!). S nimi som konzultovala  intenzívne cez internet. Bolo to viac do hĺbky, posielala som im scény, nové synopsy. Organizátori ScripTeast-u to sledovali a to bolo dobré, lebo som bola nútená pravidelne pracovať.

AZ: Za šesť rokov si napísala päť verzií Domu. Čo robili so scenárom tie dlhé odstupy?

ZL: Neviem, či je to úplne  ideálna cesta ísť na tri workshopy a počas dlhého obdobia sa vracať k tej istej téme. Vždy som niečo vyhodila, niečo zostalo a znova a znova. Samej sa mi menil pohľad na tému. A vkuse váhanie - bude to príbeh otca alebo dcéry? Štruktúra bola zdanlivo jednoduchá. Boli tam len tri dejové línie. Ale zrazu  bolo strašne ťažké  poskladať príbeh do celku, aby jedna línia ovplyvňovala druhú. Hneď, ako som urobila Ticho, tak som Dom prepísala - filmovejšie.  Potom som mala prestávku,  písala som seriály. To mi dosť zapratalo hlavu rôznymi povrchnými  postupmi. Bolo ťažké ich odbúrať, keď som sa k Domu chcela vrátiť.

AZ: Scenáristi si v scenároch zvyknú riešiť niečo osobné, často je to až terapia. Koľko z teba je v scenári/v hlavnej postave?

ZL: Kostýmy (smiech). Nie, iba nejaký sveter. Ale nepovedala by som, že som si mojim filmom niečo riešila. Len som písala  a téma vzťahu otec-dcéra  ma zaujíma už dlho. Pamätám si, že v Tichu som práve  túto líniu v strižni s ľútosťou vyhadzovala.  Ale myslím, že úplne vedome  autobiograficky som sa nekopírovala, to nie. Skôr som skladala veci, ktoré sú reálne, ktoré poznám, pocity, ktoré som si zažila ja alebo niekto z môjho okolia. Ale ktovie, koľko vecí sa tam zo mňa dostalo nevedome, keďže som dcéra svojho otca a je to autorský film.

AZ: Ako sa správa scenár, keď si ho sama režíruješ?

ZL: Vyhodím, čo chcem, dopíšem, čo chcem, pokiaľ to produkčne nie je problém. Natočili sme napríklad jednu scénu, v ktorej šlo o zvrat vo vzťahu medzi Imrichom, jeho staršou dcérou Janou a jej manželom. Natočená vyzerala otrasne, vôbec to nefungovalo, proste bola zlá. Celá sekvencia bola rozťahaná do troch scén. Vedela som, že to musím pretočiť, na čo som vôbec nemala chuť, ani sa mi to už nepáčilo. To ma donútilo rozmýšľať o tomto mieste ešte nejako inak a nakoniec som urobila zásadnú zmenu v dejovej línii. Všetko sa zjednodušilo do jednej scény  a myslím, že je to lepšie. 

AZ: Dlho si hľadala herečku pre hlavnú predstaviteľku. Našla si ju na VŠMU.

ZL: Judit Bárdos mala to, čo som hľadala. Bola úplne obyčajná, mala v sebe prirodzenosť. Čo je vo filme pre mňa podstatné. Aby  herec nepoužíval  divadelné postupy a maniére. Absolútne s ničím nemala problém, bola všetkému otvorená. Veľmi rýchlo sa učila a na to, že to bola jej prvá práca pred kamerou a bola hereckou partnerkou pre pána Krobota a pani Medveckú,  jej to šlo výborne. 

AZ: Film Dom vznikol v česko-slovenskej koprodukcii. Podmienka českého koproducenta bola výroba dvoch jazykových verzií. Judit je Slovenka, jej filmoví rodičia Miroslav Krobot a Taťjana Medvecká Česi. Ako to vyzeralo v praxi?

ZL: Bolo to veľmi ťažké. Najprv sme skúsili čítačky po slovensky. V slovenčine sme začali aj nakrúcať.  V jednom momente sa pán Krobot zastavil, mal pocit, že po slovensky sa mu nehrá tak dobre, ako v češtine. Tak sme pokračovali v češtine a v postprodukcii sme obidve verzie dopracovali. S pánom Krobotom som strávila tri dni pred natáčaním, keď sme len počítali počet slabík v replikách. Ale na niektorých miestach to nepomohlo. Napríklad "Čo myslíš, pre koho sa tu hrdlačím?" a "Co myslíš, pro koho se tady asi dřu?" možno sedí slabikami, ale nesedí na ústa.

AZ: Aký si mala pocit v strižni z nakrúteného materiálu?

ZL: Miestami som bola spokojná, inokedy som zase mala hrozný pocit. Strihala som s Annou Johnson Ryndovou, českou strihačkou, ktorá strihala napríklad film Pouta. Prvý zostrih mal 2 hodiny 20, museli sme vyhadzovať,  zmeniť štruktúru. A bola som na seba napálená, ako je možné, že v scenári mi to sedelo a zrazu v strižni to nefunguje a musím prehadzovať scény a jemne meniť významy.

AZ: Máš nejakú radu pre scenáristov - na čo si dávať pozor pri písaní scenára, čo sa im môže pri výrobe vypomstiť?

ZL: Dávať rady si netrúfam, ale naučila som sa, že v scéne by malo byť iba to, čo popisuje význam a podstatu toho, prečo vo filme tá scéna je. Nemalo by tam byť nič iné. To je strašne dôležité, zdanlivo jednoduché, ale vlastne ťažké. Keď je  podstata v scéne zašmodrchaná, na pľaci sa to hneď prejaví. Vyvoláva to diskusiu, herci majú viac otázok, ja sama ako režisérka som si nebola istá. Každopádne scenárista sa najviac naučí o písaní, keď vidí svoj scenár nakrútený.

AZ: Každý scenárista rieši dilemu, ako zosúladiť "živenie sa" a vlastnú tvorbu. Funguje to aj spolu - cestou podporných programov a workshopov?

ZL: Je to jedna z ciest. Tým, že Dom  bol v MEDIA workshopoch, dostali sme za to body v žiadosti o grant na vývoj. Overila som si, ako scenár a moja téma rezonuje v zahraničí, stretla som sa so zaujímavými ľuďmi. Samozrejme, ďalšia cesta je taká, že scenár vznikne bez workshopov a konzultantov a aj tak je dobrý. 

AZ: Čo urobí Zuzana Liová na jeseň - po slovenskej a českej premiére filmu Dom?

ZL: Mám napísaný námet, pohrávam sa s ním v hlave, rozmýšľam, čo ďalej.  A oddychujem. Sama som zvedavá, čo bude.

AZ: Možno nás počase prekvapí správa o tom, že Zuzana preberá svoju ďalšiu Cenu. Tichúčko, akoby nič.  


Text bol pôvodne publikovaný v časopise KINEČKO