DÉMONI

Neduhom debutov býva často snaha "natlačiť" do filmu toho čo najviac. Nápadov, veľkých ideí, formálnych trikov a tak ďalej. Šveda je však niekde inde. Prezentuje sa ako režisér s citom pre rozprávanie prostredníctvom pohyblivých obrázkov. Jednotlivé epizódy sú slušne scenáristicky a dramaturgicky vystavané. Postavy sú predstavované pomerne skratkovito, no efektívne. Stačí jedna veta, aby sme začali tušiť, s kým približne máme do činenia. Švedova metóda je naozaj účinná: jednoduché repliky znejú z úst nehviezdnych hercov celkom prirodzene, ľahko. Jednotlivé scény, aj keď patria k povinnej žánrovej výbave, sú vďaka triezvym hereckým prejavom zúčastnených svieže.

Aj keď poviedky spájajú niektoré motívy, tematické, aj iné, v každej sledujeme trochu inú náladu. V Soni sa Šveda pohráva s ľúbostným príbehom, ktorý má nábeh na „pekný“ koniec. Plaché pohľady Evy Kerekes sa tu striedajú s celkom zaujímavo riešenými erotickými momentmi. Šveda dobre vie, čo k žánru patrí a kde sú jeho hranice. Niekoľko trápnych momentov pri prvom „rande“ (scéna v televízii) je takpovediac povinnou jazdou. Dané reálie môžu divákom vylúdiť na tvári úsmev, no v celkovom kontexte nepôsobia rušivo. Rozuzlenie príbehu tak môže vyniknúť strohosťou výrazu, hereckého, aj filmárskeho, trápne však pôsobiť nebude. 

Príbeh Dáše je od začiatku videný z inej perspektívy. Viac či menej nesmelé ťahy z jednej či druhej strany tu nemajú miesto. Dášu totiž spoznávame in medias res, teda „šesť mesiacov po“. Pieniny, kam prichádza, sú v období medzi Vianocami a Silvestrom celkom bezútešným prostredím, ako nás presviedčajú obrázky okolia. A aj Dášina nálada je taká, veď zrejme ani ona sama nevie, čo hľadá. Príbeh s pekným koncom sa tentoraz nekoná. Mimochodom, Švedovi sa darí vystihnúť ducha miesta celkom nenápadne. Platí to o Soni, je to tak v Dáši a do tretice to isté môžeme povedať aj o Kláre. Šveda nevníma miesta, na ktorých sa príbehy odohrávajú ako určujúce prvky, sociálna rovina ho nijako nezaujíma. Na to sa venuje až príliš intímnym témam a tie rozohráva v podstate vo veľmi komorných priestoroch (skupina chatiek, sanatórium). Nejde mu o charakteristiku týchto miest, skôr o zachytenie ich atmosféry, nálady a to sa mu darí. Dodajme, že zásluhu na tom nepochybne má vynikajúca kamera pánov Petra Kelíška a Martina Žiarana.

V Kláre sú tematizované hneď dva problémy, a možno práve to jej trochu podráža nohy. Intímna línia (vzťah manželského pára a Kristiána) je tu dopĺňaná zobrazením života v sanatóriu. Potenciálne dramatické napätie sa však akoby vytrácalo práve v priestore medzi líniami a táto poviedka tak pôsobí najmenej zovreto, ucelene. A to je prakticky moja jediná zásadnejšia výčitka aj na margo Démonov ako celku: chýbalo mi niečo, čo by mi umožnilo povedať si, že sa naozaj pozerám na plnohodnotný „celovečerák“ a nie na blok troch stredometrážnych filmov. Niečo, čo by Démonov utužilo zvnútra. Režisér na tlačovej konferencii povedal, že od pedagógov zo školy dostal tipy na to, ako prepojiť príbehy. Medzi nimi vraj bol aj návrh spraviť jednu scénu (večierok na lodi), kde by sa všetky postavy stretli, nezávisle na sebe. Som rád, že na túto radu Šveda nepristúpil. Takých tu už bolo požehnane. Ale aj tak, stále si myslím, že niečo by to chcelo. Akokoľvek nenápadné a drobné. Možno jedna veta, jeden záber...

Ísť či neisť? Z mojej strany je to celkom jednoznačné: choďte. Uvidíte, že mladí tvorcovia na Slovensku nevymreli, že majú čo povedať, a že vedia rozprávať celkom pútavo. A to za návštevu kina stojí, nie?

Démoni (Slovensko, 2007, 105 min.)
Réžia: Róbert Šveda. Scenár: Róbert Šveda. Kamera: Peter Kelíšek, Martin Žiaran. Hudba: Jana Kmiťová. Hrajú: Eva Kerekes, Dagmar Duditšová, Beáta Dubielová, Attila Mokoš, Laco Hrušovský, Miroslav Kolbašský, Martin Meľo