KULT: NOC LOVCA

Powell, podriadený absolútnej viere v manicheistickú ideu jednoty dobra a zla sa dostáva do väzenia za vraždy žien. Práve ony sú pre neho kryštalickou esenciou vyššie spomínaného dualizmu. V svojom myslení vidí ženu na jednej strane ako čistú bytosť, ktorej lono ju predurčuje k postaveniu darkyne a pokračovateľke života, na druhej strane sú pre neho svojimi vnadami a prípadnou hriešnou zmyselnosťou "nástrojom zla" - Evou, ktorá naviedla Adama zhrešiť. Vo väzenskej cele sa zoznamuje s človekom, ktorý tu čaká na trest smrti za bankovú lúpež, počas ktorej ukradol desaťtisíc dolárov a navyše pritom zomreli dvaja ľudia. Avšak tesne predtým ako ho polícia stihla chytiť, skryl na záhrade domu za prítomnosti svojich dvoch detí peniaze do dcérinej bábiky, pričom ich obe zaprisahal, aby o tom nikomu za žiadnych okolností nerozprávali. Následne sa Powell počas rozhovorov so spoluväzňom postupne dozvie celý príbeh až na jednu výnimku. Aj napriek veľkej snahe, či už pod pláštikom vyhrážok alebo vyspovedania hriešnej duše, sa Powellovi od neho nepodarí vyzistiť miesto, kde peniaze ukryl. Jediné, čo mu odsúdený pred smrťou o sebe prezradí je to, že doma zanechal ženu s dvoma deťmi - synom Johnom a dcérkou Pearl.

Po peniazoch túžiacemu reverendovi Powellovi sa potom, čo sa dostane opäť na slobodu, črtá iba jedná cesta ako získať tento väčší finančný obnos (nezabúdajme, že sme v časoch hospodárskej krízy). Vyhľadá Will - ženu a zároveň už aj vdovu po mŕtvom spoluväzňovi a predstiera, že sa do nej postupne zaľúbil. Will, ktorá v ňom ako v reverendovi vidí dobrého muža nielen pre seba, ale aj pre deti, preto s radosťou súhlasí, keď ju Powell požiada o ruku. Jediný, ktorý má voči reverendovi podozrenie je malý John. Jeho pochybnosti vyvierajú nielen z jeho detskej intuície ale aj neprimeraného reverendovho záujmu o posledný rozhovor detí s otcom, predtým ako ho polícia zatkla. Jeho pochybnosti sa krátko po svadbe ukážu ako opodstatnené. V neprítomnosti Will sa Powell neustále snaží od detí zistiť, kde sú peniaze ukryté. Keď začne mať podozrenie aj samotná Will, že Powellovi ide hlavne o peniaze, neváha a zavraždí ju. Deti sa v malom člne po prúde rieky Ohio vydávajú na útek. Powell je im však neustále v pätách a ako ťaživá nočná mora ich sleduje po brehu na koni. Jeho silueta ako zlovestný tieň oberajúci svetlo o jas je pre malé deti neustálou hrozbou na obzore. Možnú záchranu a útočisko nachádzajú až u staručkej Rachel Cooperovej, ktorá s reverendom zvedie záverečný boj nielen o deti, ale v metafyzickom zrkadlení aj konečnú konfrontáciu dobra so zlom resp. v prenesenom význame apollónský spôsob života s dionýzovským.

V dobe vzniku filmu, konkrétne v roku 1955, patril jeho režisér a tvorca Charles Laughton k najpopulárnejším a najlepším charakterným hercom, ktorý tak na výslní svojej kariéry chcel rozšíriť svoje umelecké aktivity aj "za kameru". Pre svoj debut dlhšie hľadal látku, ktorá by ho zaujala a nadchla. Predlohou pre vznik filmu sa Laughtonovi nakoniec stala knižka spisovateľa Davida Grubba s rovnomenným názvom, vydaná v roku 1953. Jej adaptáciu dostal najprv na starosť James Agee, ktorý viac ako scenáristom (spolu so scenárom Noc lovca napísal iba tri, pričom za jeden z nich, konkrétne za The Africa Queen bol nominovaný spolu s ďalším scenáristom a režisérom Johnom Houstonom na Oscara) bol uznávaným filmovým kritikom. Je verejným tajomstvom, že žiaľ popritom bol aj nenapraviteľným alkoholikom. Svoju verziu scenára k Noci lovca koncipoval na veľkú nevôľu Laughtona ako dokumentaristicky zachytené fakty o časoch veľkej hospodárskej krízy. V jeho verzii úplne absentovala oná magická rozprávkovosť sršiaca z románového originálu, pre ktorú sa Laughton tak nadchol. Potom, čo Ageeho verziu zamietol, nezostávalo mu nič iné iba sa spojiť so samotným spisovateľom a s jeho pričinením napísať scenár nanovo a to iba necelé dva mesiace pred začiatkom natáčania. S veľkou úľavou zistil, že aj pre samotného spisovateľa je podstatné hlavne zachytenie poetickej atmosféry putovania detí na úteku pred reverendom Powellom. A hoci sa v úvodných titulkoch filmu objavuje meno Jamesa Ageeho ako autora scenára (komerčné účely), v skutočnosti práve výsledok práce  tvorivého tandemu Laughton - Grubb je tou pravou scenáristickou predlohou, z ktorej dej a neopakovateľná atmosféra filmu vychádza.

Zlomovým okamihom filmu je spomínaná vražda Will a následný útek detí dolu po rieke. V týchto momentoch nám Laughton podáva fascinujúci sled priam surrealistických čiernobielych obrazov temnej krásy, v ktorých takmer v nebadateľnom rozostrení vidíme Willinu mŕtvolu s rozpustenými vlasmi, ako sa mierne pohupuje v kresle na dne jazera. A navyše, čo je pre následný vývoj deja a de facto aj celkové vyznenie filmu ešte dôležitejšie, mení sa nám útekom detí aj samotný žáner filmu, čím je znova podtrhnutá dualita a viac-vrstvovosť režisérovej výpovede. Podobne ako sa napr. v Rodriguezovom Od súmraku do úsvitu v polovici láme film s krimikomediálneho road-movie na postmodernú upíristickú koláž, tak aj v Noci lovca sa útekom detí presúvame zo žánru thrilleru do oneirického sveta hororu. Putovanie detí je zároveň cestou diváka svetom hororovej rozprávky. Spolu s Johnom a Pearl stretávame na brehoch rieky roztomilých zástupcov nielen riečnej fauny, ako napr. králika, žabku alebo kačičku. Vždy keď už ale hrozí, že by sentiment  začal získavať prevahu, režisér vracia na scénu zlo v podobe Powella. Jeho hlboké "Chil-l-l-dr-e-en" v spojení s démonicky znejúcou uspávankou, ktorá paradoxne obsahuje jemné náboženské motívy, vyvoláva dokonalé mrazivé napätie. Film sa vďaka tomu miestami manifestuje ako temná rozprávka, ktorá detstvo ukazuje ako ťaživú nočnú moru.

Na zvýraznení spomínanej magickej, ponurej surrealistickej atmosféry sa samozrejme vo veľkom podieľa aj jeho formálne spracovanie. Laughton bol veľkým obdivovateľom nemeckých expresionistických filmov z nemého obdobia, zároveň rovnako nadšene inšpiráciu čerpal aj od samotného "veľkého" Griffitha (americký režisér, všeobecne považovaný za jedného z najväčších priekopníkov vzniku a vývoja filmovej reči - režíroval napr. nielen na svoju dobu monumentálne Zrodenie národa a Intoleranciu). Niet sa potom čomu čudovať, keď si na vizuálnu realizáciu Noci lovca zabezpečil kameramana Stanleyho Corteza, v svojej dobe považovaného za jedného z najtalentovanejších kameramanov a predstaviteľov tzv. chiaroscura formy (kompozícia obrazu založená na citlivej kombinácii svetla a tmy). Cortez má na svojom konte nomináciu na Oscara za film The Magnificient Ambersons režírovaným Orsonom Wellesom (Občan Kane). Žiaľ tento film Cortezovi priniesol nielen slávu ale aj nešťastie, potom, čo práve on bol označený ako zodpovedná osoba za prekročenie rozpočtu pri jeho tvorbe (podľa niektorých štatistických údajov, film sa dodnes nezaplatil). Tento neblahý fakt (ktorý sa v tom čase ešte v silne zabehanom štúdiovom systéme hodnotil oveľa prísnejšie ako je tomu dnes) ho potom až do konca kariéry odsunul väčšinou do pozície kameramana B-čkových filmov, ktoré mu ale na druhej strane dávali väčšiu možnosť slobody pri experimentovaní s obrazom.

Podobne ako Laughton, aj Cortez bol veľkým obdivovateľom nemeckého filmového expresionizmu. Dokonca raz spolupracoval aj s Fritzom Langom (Secret Beyond the Door - jedna z klasík noir žánru), režisérom priekopníckeho Metropolisu. Vďaka Cortezovmu citlivému oku kameramana a Laughtonovej iniciatíve naštudovať si pred samotným natáčaním väčšinu Griffithových diel, je film svojím výsledným spracovaním fascinujúcim odkazom a pripomienkou vizuálneho zobrazovania príbehov v dvadsiatych rokoch minulého storočia - v zlatom rozkvete nemých filmov. Noc lovca tak v sebe kombinuje sentimentálny impresionizmus Griffitha (obohatený zatmievačkami/roztmievačkami v závere filmu) s gotickou štruktúrou niektorých interiérových priestorov a expresionistickým kontrastným osvetlením. Hlavne na zvýraznenie posledne menovaného sa navyše pridávajú aj formálne prvky film noir, charakteristické nielen nočnou scenériou, ale predovšetkým redukciou klasického, trojbodového osvetlenia hlavných aktérov deja (1. hlavné svetlo (key light) - ako primárny zdroj osvetlenia; 2. zadné svetlo (back light) - na dokreslenie plasticity obrazu, resp. odlíšenie postavy od pozadia (druhého plánu) a 3. doplňujúce svetlo (fill light) - slúžiace na zjemnenie kontrastov a tieňov). Práve doplňujúce svetlo býva pri noir filmov tlmené až úplne eliminované, aby kontrasty svetla a tieňa vynikli čo najviac. Preto z formálneho hľadiska Noc lovca z vyššie spomínaných dôvodov možno z časti radiť k žánru noir. Ostatne kontrast svetlo-tieň Cortez priam fetišisticky preexponoval už pri zobrazovaní jednotlivých postáv - Powellovu zlú podstatu definuje už jeho samotný, najbližší priestor okolo jeho osoby - je poväčšine obklopený tieňom až úplnou tmou, zvýraznenou ešte čiernym oblečením. Protikladne k nemu je potom vyobrazená priam nadpozemsky čistá a dobrá stará pani Rachel, u ktorej deti nájdu útočisko - jej postava je takmer stále zaliata svetlom, zvyšujúcim jej punc čistoty a emanácie dobra.