KARLOVY VARY - CESTA TAM A ZASE SPÄŤ

S festivalom (nielen karlovarským) je nevyhnutne spätá aj jeho zvučka. Už pri jej premiére pred prvou projekciou bolo každému jasné, že práve ona bude patriť k tomu najkritizovanejšiemu na celom festivale. Jej tvorcom je David Ondříček (režisér Jedna ruka netleská, Samotáři, Šeptej), ktorý ňou sklamal divákov na celej čiare (s ubiehajúcimi dňami si vždy po skočení v hľadisku vyslúžila čoraz hlasnejšie a početnejšie „Fuj“, ku koncu festivalu okorenené aj ďalšími citoslovcami, ako napr. „Blé-é-é“). Zvučka by sa v skratke dala označiť ako „veľa gýču a úmyselne trápneho prehrávania bez dynamiky, jednotiacej koncepcie, nevýrazného nápadu a slabej pointy“. Ostatne, môžete sa o tom presvedčiť sami, ak si ju stiahnete na oficiálnej stránke festivalu (www.mffkv.cz).

Okrem nepodarenej zvučky sa už ale z hľadiska organizácie nebolo na čo sťažovať. Nepotešilo to hlavne mojich kolegov novinárov, ktorí boli nútení v svojich denných reportoch z festivalu nútení občas „variť z vody“ a s láskou spomínali hlavne na minulý ročník, kedy mali o zábavu dennodenne postarané - či už v podobe záhadných krádeží v stanovom mestečku, vytopeného hotelu Thermal, alebo zrúteného stropu v starom kine Drahomíra (vďaka tomuto incidentu sa dočkalo aj rekonštrukcie a stalo sa z neho vyššie spomínané luxusné kino Panasonic).

Festivalový život samozrejme nie je iba o filmoch. I keď ja som sa väčšinou aj so spolubývajúcimi z izby po skončení poslednej projekcie unavene doplazil do postele a pretavil tak potenciálne bujarý nočný život v pokojný spánok unaveného filmového pútnika :-), v svojom okolí som poznal „borcov“, ktorí takmer každý deň ťahali šichtu konzumácie omamných látok až do rána bieleho. Týmto pozdravujem hlavne komunitu ľudí z csfd, ktorého členovia vykazovali v tomto smere pre mňa až nepochopiteľne vysokú aktivitu :-).

Hviezdy a hviezdičky
Renomé a rating festivalu nevytvárajú ani tak filmy, ako skôr filmové hviezdy, ktoré ho poctia svojou návštevou. Ide o spojené nádoby. S ich výskytom síce často súvisí odklon od toho, čo robí filmový festival festivalom, na druhej strane práve celebrity pútajú pozornosť médií a iných vplyvných ľudí z filmového priemyslu, čoho odrazom je možnosť väčšieho výberu filmov ako i narastajúcej diváckej priazne (tento ročník znova prekonal v návštevnosti ten minulý a je tak minimálne do obdobia nasledujúceho rekordmanom v počte predaných vstupeniek). Karlovarský festival je aj v tomto smere zďaleka najväčší a najrešpektovanejší v Strednej Európe. Samozrejme, tak ako majú hviezdy na nebi rôznu intenzitu žiarenia, podobne aj filmové celebrity sa tešia rôznej úrovne popularity. Poďme sa postupne pozrieť na niektoré z nich - od tých oslňujúcich a najpopulárnejších k tým menej známym.

Vrcholom tohto ročníka bolo jednoznačne trio Robert Redford - Sharon Stone - Michael Madsen. Majitelia prvých dvoch mien sa slávnostným červeným kobercom prešli hneď v prvé dva dni festivalu, zatiaľ čo posledne menovaný prišiel na jeho záver uviesť Sin City.

Redford, ktorý si prevzal Krištáľový glóbus za mimoriadny umelecký prínos svetovému filmu, sršal chválou nielen na samotný festival a úprimné potešenie z ceny (pochvaľoval si hlavne to, že karlovarský glóbus je o poznanie ťažší než Oscar), ale strúhal jednu poklonu za druhou aj Českej republike ako takej (od vyzdvihovania zásluh Václava Havla sa dostal až k pochlebovaniu Plzeňského Prazdroja), čím si medzi prítomnými domácimi novinármi vyslúžil uznanlivé pobrukovanie. Naopak, veľmi kritické stanovisko zaujal k politickej situáciu v svojej krajine, čím samozrejme rozšíril rad Bushových odporcov.

Rovnakú cenu ako Redford si prišla na druhý deň prebrať aj Sharon Stone. K image každej veľkej hviezdy (nezamieňať so spojením veľká herečka!) patrí aj nejaký ten vrtoch a nevyspytateľná nálada. Sharon nebola výnimkou. Najprv odmietla tlačovú konferenciu a následne v projekčnom sále zakázala fotografovanie (s výnimkou profesionálnych fotografov). Jej zákaz mal však približne rovnaký účinok, ako keď vám niekto povie „nesťahuj filmy z internetu, lebo je to nelegálne“. Vrcholom vystúpenia sa však stal jej patetický prejav o dôležitosti ísť si za svojimi snami, plný veľkých gest, ale i neznalosti stredoeurópskej problematiky, kedy ste chvíľkami mali z jej predslovu dojem, že sa naše krajiny vymanili z područia komunizmu iba nedávno.

Zlý hollywoodský chlapec Michael Madsen, na rozdiel od svojich filmových postáv, pôsobil skromným dojmom a keď sa novinárom zveril, že by si veľmi rád zahral nejakú romantickú úlohu, ani ste nemohli uveriť, že pred vami sedí chlapík, ktorý stvárnil napr. tvrďáckeho Billovho brata Budda z Tarantinovho opusu Kill Bill. Našťastie, po chvíli to bol zase starý dobrý Madsen ako ho poznáme. Keď totiž moderátor novinárskemu publiku naznačil, že sa tlačovka vzhľadom na blížiacu sa večeru chýli ku koncu, Madsen pohotovo na jeho adresu zareagoval: „Fuck dinner.“ No uznajte sami. Hláška hodná jej autora.

Okrem tejto veľkej trojky ste postupne v Thermali mali možnosť stretnúť aj nasledujúce herecké tváre a tváričky: Matt Dillon prišiel uviesť Factotum - film pretekajúci cynickým humorom vychádzajúci z diela Charlesa Bukowského, nórska herečka Liv Ullman, známa hlavne z filmov Ingmara Bergmana, prišla uviesť svoj druhý réžijný počin Kristin Lavransdatter, herec Jeremy Davies predstavil Manderlay - druhý diel z Tierovho plánovaného amerického triptychu, Gael García Bernal zastupoval ako herec čo do výsledného hodnotenia kontroverzné Motocyklové denníky, pojednávajúce o mladíckych rokoch budúceho revolucionára Che Guevarru, svoju zatiaľ krátku retrospektívu si osobne prišla odprezentovať aj ikona nezávislého filmu Alexander Payne (naposledy Bokovka), krehká Sarah Polley (známa z minuloročného remaku Úsvit mŕtvych) prišla ako delegácia k Wendersovmu filmu Nechoď klopať na dvere a mierne sfetovaným dojmom pôsobiaci Michael Pitt (v našich kinách zapamätania hodný z Bertolucciho Snílkov) uviedol film Posledné dni od Gus van Santa.

Na záver výpočtu hviezd som si nechal dve mená, ktorých stretnutie pod karlovarským filmovým nebom mne osobne prinieslo najviac potešenia. Jednak z patriotických pohnútok mi bolo mimoriadne sympatické, ako nenútene, ale o to vtipnejšie a srdečnejšie uviedol Martin Šulík v súťažnej sekcii svoj Slnečný štát. I keď film nakoniec žiadnu cenu nezískal, nedá mi nespomenúť, že pán Šulík získal búrlivý potlesk publika tak za spomínané uvedenie ako aj na konci filmu - nesporný to znak jeho kvality.

Úplným bonbónikom bol pre mňa rozhovor s japonským režisérom Shion Sonom, ktorého som si odchytil po projekcii jeho najnovšieho a zároveň veľmi vydareného filmu Večera u Noriko (Noriko no Shokutaku). Týmto filmom Shion Sono zrealizoval v kinematografii veľmi zriedkavý prípad, kedy svojím nasledujúcim filmom vysvetlil a rozšíril svet svojho predchádzajúceho snímku (pričom medzi spomínanými snímkami nejde o vzťah prequel-sequel). Noriko totiž pracuje s koncepciou, ktorú použil v svojom predchádzajúcom filme - Suicide circle (Jisatsu saakuru - Sono používa aj konkrétne zábery z tohto filmu, v ktorom sa príbeh sústreďuje na záhadné, hromadné samovraždy japonských školáčok - pamätná je najmä úvodná scéna v japonskom metre, kedy sa 54 dievčat v školských uniformách pochytá za ruku a s hlasným pospevovaním skočia do cesty prichádzajúceho vlaku), pričom ju rozvíja do oveľa širších súvislostí. Vzťah hry presvedčivejšej ako samotná realita (ktorá je tým zároveň popieraná) ako i fungovanie buričskej, možno až anarchistickej skupiny v rámci celkovej spoločnosti potom ešte vzbudzuje spomienky aj na Fincherov Klub bitkárov. Veľmi potešujúcou bola potom pre mňa skutočnosť, keď samotný režisér tieto moje úvahy a prirovnania potvrdil :-).

Filmy, filmy, filmy
Oproti minuloročnej Letnej filmovej škole v Uherskom Hradišti, keď som spolu s ďalšími kolegami z Kinemy atakoval návštevnosť takmer päťdesiatky filmov za festival, som k filmovému maratónu vo Varoch pristupoval so značne voľnejším tempom. Počet zhliadnutých filmov tak dosiahol ledva polovicu, pričom sa medzi nimi našli filmy, ktoré mi v pamäti ostanú ešte veľmi, veľmi dlho ako aj snímky, na ktoré by som s radosťou aplikoval zákrok u spoločnosti Lacuna a dosiahol tak rovnaký efekt, ako hrdinovia filmu Večný svit nepoškvrnenej mysle. Takže, ktoré sú moje „Top“ a „Flop“ tohtoročných Varov?

Top:

Pocta Samovi Peckinpahovi
I keď s menom Sam Peckinpah sa viac dnes spája ťažká závislosť na drogách a alkohole v posledných rokoch jeho života, oveľa podstatnejším faktom je jeho neodškriepiteľná genialita filmového režiséra, ktorý nielen na svoju dobu komponoval dokonalé diela skrz množstvo podaného násilia. Organizátorom karlovarského festivalu patrí z mojej strany hneď dvojitá veľká vďaka. Jednak, že retrospektívu Peckinpahových filmov prišli uviesť jeho dlhoroční spolupracovníci – charizmatický herec L.Q. Jones (Major Dundee, Divoká banda), herečka Ali McGraw (Útek) a Peckinpahova asistentka Katy Haber. Hlavne L.Q. Jones bol nevyčerpateľnou studnicou dobrej nálady a veľmi schopným rozprávačom viacerých nezabudnuteľných historiek z natáčania majstrových filmov. Keď som mu potom osobne po projekcii Divokej bandy podal svoju chvejúcu sa ruku a roztraseným hlasom zložil poklonu nielen jemu, ale i „božskému Samovi“, bolo vidno, že ho to potešilo bez ohľadu na to, že podobné poklony musí dostávať často.

Tá druhá vďaka potom smeruje k samotnému výberu Peckinpahových filmov, ktoré sa vo Varoch odpremietali. Pritom pri dvoch snímkach išlo o režisérsku, predĺženú verziu (resp. pôvodnú, ešte pred zásahmi štúdia) s kompletne reštaurovaným zvukom (Major Dundee, Divoká banda). Osobne za najlepší Peckinpahov film, ktorý som mal možnosť vidieť, považujem Pat Garret and Billy the Kid. Po skončení projekcie som na chvíľu začal uvažovať, či sa mi tento Peckinpahov masterpeice  náhodou nepáčil ešte viac ako Leoneho Vtedy na západe (nakoniec nie, ale kvalitou sú si nebezpečne blízko :-)). Pritom práve oproti Leonemu je Peckinpahov western (až sa zdráham použiť toto slovo, pretože v jeho ponímaní nenachádzame takmer žiaden osvedčený stereotyp využívaný vo filmoch daného žánru) úplne opačný. Tak ako Leone v spolupráci s Morriconem budovali atmosféru epických výšin nádherne rámcovanými zábermi podkreslenými majestátnou hudbou, je Peckinpah v spolupráci s Bobom Dylanom k nim v presnom kontrapunkte, pričom svojím komorným minimalizmom dokážu vyvolať (hlavne Dylanove jednoduché vybrnkávanie na gitaru) rovnako emočné vrcholy.

Doslova filmový orgiazmus však bola projekcia Divokej bandy na najväčšom karlovarskom plátne. Slovami neopísateľný zážitok. Pri jeho sledovaní som si želal už iba jedno – aby som takto niekedy mal možnosť vidieť aj Leoneho dva filmy – Vtedy na Západe a Vtedy v Amerike. Divoká banda je Peckinpahov opus magnum - geniálne vystavaný a formálne bezchybne zabalený western, ktorý stihne zároveň byť aj poetickou baladou o odčlenení z bežného davu, čím ešte viac otužuje priateľské väzby. Samozrejme s vynikajúcimi akčnými scénami. Záverečný shoot-out, kedy v priebehu 10 minút dôjde k vystrieľaniu celej gangsterskej dediny je hotové akčné inferno – zároveň jej sledovaním je vám hneď jasné, čím sa nechal inšpirovať John Woo vo svojom najkynetickejšom heroic-bloodshed s názvom Hard-boiled.

Aj keď príbehom sa Peckinpahove fílmy líšia, skrz celú jeho filmografiu môžeme  zachytiť viacero spoločných motívov, z ktorých niektoré dobre vystihujú aj režisérovu osobnosť. Ide hlavne o motív cesty resp. putovania, odcudzenie hlavného hrdinu, pretrhané, resp. postupne narušované priateľské vzťahy, silné výbuchy násilia – to všetko sú prvky, ktoré vo väčšej či menšej miere prechádzajú z jedného peckinpahovského filmu do druhého.

I keď Sam Peckinpah zomrel už pred dvoma desaťročiami, jeho geniálne filmy tu budú stále. Filmy, na ktoré väčšinou nikdy nezabudnem.

Plačúca päsť / Crying Fist / Jumeogi unda
Aj keď som tento juhokórejský film videl už pred festivalom, rozhodne som si nenechal ujsť jeho projekciu na veľkom plátne. Na druhé pozretie sa mi film páčil ešte viac a spolu s Peckinpahovou retrospektívou bol pre mňa jednoznačným vrcholom festivalu (i keď škoda, že mi v bohatej ponuke ušiel medzi prstami ruský klenot vojnových filmov – Choď a pozeraj sa).

Po formálnej stránke detailne prepracovaný film, ktorý hneď od začiatku svojou dejovou štruktúrou (precízne vrstvené sekvencie, z ktorých takmer každá v sebe obsahuje vlastnú minipointu) prevracia jednu zo zabehaných žánrových formuliek drámy zo športového prostredia (konkrétne boxu). Filmy daného razenia väčšinou celý svoj dej využívajú iba ako "prípravu" na finále, v ktorom je hlavný hrdina fyzicky konfrontovaný s najväčšou výzvou svojho života (čo samozrejme platí aj v prípade Crying Fist). Lenže, zatiaľ čo vo väčšine týchto filmov máme v záverečnom dueli nášho hlavného hrdinu, ktorému skrz podrobne budovanú identifikáciu v predchádzajúcom deji držíme palce o to viac, o čo beztvárnejšie a často až negatívne je vykreslený jeho oponent, tak v Crying fist nič také nie je z dôvodu, že hlavní hrdinovia sú tu dvaja. Pre obidvoch je ich vzájomný duel životná šanca zmeniť sa z ľudskej trosky na NIEKOHO. Obidvaja nemajú duelom čo stratiť, iba získať. Obidvaja sú nám v priebehu filmu charakterovo veľmi priblížený. A tak, keď nadíde záverečný duel (ktorý je po stránke nasnímania skutočnou filmovou lahôdkou – každé kolo je komponované iným štýlom - dočkáte sa tak aj  3 minútovej sekvencie na jeden záber, kedy kamera nielenže krúži okolo protagonistov, ale dovolí si aj v prestávkach medzi výpadmi vstúpiť medzi nich), neviete komu máte držať palce a hlavne neviete, či to chcete. Zaangažovanosť je v tomto prípade oveľa intenzívnejšia, pričom box tu metaforicky slúži na konfrontáciu vo viacerých smeroch: mladosť vs. zrelosť, rodinné zázemie vs. vyvrheľ spoločnosti, rokmi viac menej tlmené správanie (dané únavou životom) vs výbušná povaha, atď... .

Prepracované charaktery postáv dané už samotným scenárom sú ešte umocnené hereckými výkonmi ústrednej dvojice. Min-Sik Choi (Oldboy) je ako vždy bezchybný, ale potešujúce je to, že tentokrát má minimálne vyrovnaného konkurenta - Ryoo Seung-beom (pozn. je to mladší brat režiséra filmu, s ktorým spolupracoval už na jeho predchádzajúcich projektoch; zaujímavosťou je aj to, že meno postavy, ktorú stvárňuje - Yu Sang-hwan je identické s menami postáv stvárnených práve v spomínaných predchádzajúcich bratových filmov – Arahan a No blood No tears). Crying Fist na milimeter presne charakterizuje jeden z jeho sloganov "Blow-straight to your heart".

Hodnotenie: 10/10