41. ROČNÍK – PLAVBA V POKOJNÝCH VODÁCH

41. ročník – plavba v pokojných vodách

Každý festival je charakteristický svojou znelkou, celebritami a samozrejme aj filmami. Po minuloročnej znelke, pravdepodobne jednej z najhorších v celej histórii festivalu, bola tohtoročná očakávaná so záujmom, či dokáže svojho predchodcu nebodaj ešte tromfnúť. Našťastie sa tak nestalo, i keď z môjho pohľadu ani tento rok nemožno považovať znelku za podarenú a to i napriek tomu, že bežala v dvoch variantoch – v skrátenom zostrihu, ako i v plnej verzii (dostupné su na oficiálnej stránke festivalu www.iffkv.cz). Jej autorom je výtvarník František Skála, ktorý do znelky údajne vpašoval celý rad symbolov a odkazov. Priznám sa bez mučenia, okrem niektorých zjavných, mi z nich väčšina unikla a tak čas vyhradený pre odvysielanie znelky pred každou projekciou som väčšinou využil na pohodlné usadenie sa v kresle kinosály ako i efektívne rozloženie pochutín pre neskoršiu konzumáciu (týmto dúfam úspešne vyvraciam doterajšie „obviňovanie“ našich čitateľov z údajne homogénneho „intelektuálneho“ zloženia redakcie Kinemy ;-) ). Na druhej strane, tam kde ma dokázal nechať chladným karlovarský „trailer“, ten zo Sundance festivalu (premietal sa pred každým filmom v sekcii „Sundance v Karlových Varoch“) si z mojimi emóciami zahral ako maestro Hitchcock a jej čaru som zakaždým spoľahlivo podľahol. Kombinovala v sebe moderný formálny štýl s umne radeným sledom filmových sekvencií navodzujúcich ten správny nostalgický feeling.

Moje predsavzatie ohľadne plánovaného počtu zhliadnutých filmov však hneď v druhý deň zahatila podpásovka zo strany počasia. Po dlhom období sa totiž tohtoročný karlovarský festival niesol v znamení "horka" a všade prestupujúcich slnečných lúčov, ktoré viac ako úspešne nahlodali moju cestu za štyrmi projekciami denne. Priemerka na deň veľmi rýchlo klesla na číslo dva s tým, že jeden deň som úspešne pokoril aj „magickú“ hranicu nuly (tento fakt evidentne s radosťou v očiach privítali najmä čašníčky nemenovanej reštaurácie pri vystavovaní konečného účtu za jedlo a pitie na moju osobu... ehm ;-) ). A jedna mala rada zadarmo, do budúcnosti v prípade, že sa chystáte na festival v jeho budúcich ročníkoch: Pekné, slnečné počasie + kino Čas = smrtiaca kombinácia dusna a litrov nedobrovoľne odčerpaného potu. Adrenalínový zážitok, ktorý s problémom vydržali aj pravidelným tréningom vycvičení návštevníci sáun.

Aj keď štatistiky tohto ročníka uvádzajú ďalšie pokorenie diváckej návštevnosti (11.495 akreditovaných návštevníkov), vďaka spomínanému peknému počasiu to najmä v prvej polovici festivalu na rekord vôbec nevyzeralo. Rovnako aj pomer divákov pred kinosálami a v kinosále ku návštevníkom parku a pohostinných stánkov oddychu bol oproti minulému roku, kedy misky váh boli výrazne naklonené smerom k divákom, viac ako vyrovnaný. Našťastie nielen pre renomé festivalu sa to zlomilo počas štátneho sviatku 5. júla, kedy na zvyšok festivalu a „predĺžený“ víkend dorazila druhá, počtom výrazná vlna divákov.

Po organizačnej stránke však možno hovoriť ako o veľmi vydarenom festivale (nad spomínaným neporiadkom v novinárskych akreditáciách rád prižmúrim oči ;-) ) hneď od prvého dňa. Kolegovia z konkurenčných periodík, ktorí boli na festivale už po piaty či šiesty krát dokonca neváhajú označiť po tejto stránke za najlepší ročník, čo mali možnosť zažiť. Cynik, vyrývač a novinár bažiaci po senzáciách by to nazval „sterilitou“, ja osobne dávam prednosť pojmu „neustále napredujúca profesionalita“ ;-) .

Avšak pri hodnotení programovej štruktúry, resp. jej skladby by som možno o nejakom synonyme so slovom „sterilita“, resp. nevýraznosť aj uvažoval. Nechcem vynášať konečné súdy, pretože jednak som tento rok zhliadol minimum filmov (cca 12) a  úmyselne sa súťažnej sekcii – preplnenej snímkami s nosnou témou osobných drám o zdolávaní životných prekážok, odcudzenia okolím ako i nachádzaním seba samého,  vyhýbam (alternatívne sekcie „Horizonty“ a „Jiný pohled“ obsahovali pre mňa aj tento rok oveľa príťažlivejšie tituly), ale oproti minulému ročníku chýbalo niečo výrazne - niečo, čo by bolo spojivom, úspešne priťahajúce davy divákov svojou špecifickosťou. Krásnym príkladom z minulého roka bola sekcia „Pocta Samovi Peckinpahovi“, v rámci ktorej boli zaradené jeho najslávnejšie a najlepšie filmy. Tie zároveň aj veľmi dobre odhaľovali samotného vnútro tvorcu a výrazne auterskú povahu i prístup k tvorbe filmov. Tohtoročná pocta bola zameraná na amerického režiséra Johna Hustona, ktorého filmy (Poklad na Sierra Madre; Mustangy; Muž, ktorý chcel byť kráľom; Česť rodiny Prizziov) sú takmer všetky z kategórie vydarených, ale viac ako odhaľovanie samotnej povahy režiséra skrz svoje diela reprezentujú postupnú premenu Hollywoodu v jednotlivých jeho etapách.

Polnočné filmy sú ďalšou sekciou, ktorá sľubovala veľa. V konečnom dôsledku ponúkla výborne filmy (napr. od Romera Noc živých mŕtvych a Martin), ale to hlavné, čo sme si od nej my – filmoví fanúšikovia sľubovali a čo vlastne tomuto druhu filmov vtislo punc kultového fenoménu (t.j. zážitok zo spoločného sledovania týchto poväčšine dekadentných, amorálnych a nekonvenčných filmov typickými hlasnými prejavmi publika pri každej zapamätania hodnej scéne) nakoniec nenaplnila. Prekvapivo sa tak tým pravým „polnočným“ filmom stal Poseidon – ktorý tiež štartoval o polnoci paralelne s projekciou spomínaného Martina od George A. Romera. A zatiaľ čo divácke osadenstvo sledovalo Romerov film s chladným pokojom, projekcia Poseidonu sa niesla v znamení výbornej kolektívnej zábavy celého publika, ktorá začala obrovským potleskom už pri úvodných titulkoch a podobne bujaro sa vítala každá ďalšia heroická, klišoidná, totálne nezmyselná, ale práve vďaka tomu zábavná scéna.

A čo na to celebrity? Po karlovarskej kolonáde sa zopár z nich prechádzalo i tento rok (sľubujem, Kima spomínam v tomto kontexte naposledy ;-), chápem, že zatiaľ čo pre mňa bol „zjavením“, pre väčšinu ostatných kolegov nepredstavoval žiaden dôvod na čo i len slabý záchvev svalstva), ale znova sa tu ponúka porovnanie s minulými ročníkmi, kde napr. oduševnený príhovor sexy chladnej ikonky minulej dekády Sharon Stone vyburcoval pozornosť médií i návštevníkov viac ako celý šík filmových tvorcov, ktorí prišli tento rok. Andy Garcia i Terry Gilliam sú síce osobnosti celosvetovo vo filmovej oblasti známe, ale ich návšteva pokojné hladiny festivalu moc nerozčerila. A to aj napriek sympatickému Gilliamovmu vyhláseniu počas uvedenia svojho najnovšieho filmu Tideland vo Veľkej sále Thermalu, keď s úprimným obdivom v očiach zahlásil, že pravdepodobne ešte v živote nestál pred početnejším publikom v sále (kapacita vyše 800 miest robí skrátka divy). Malá početnosť naozaj jagavých celebrít sa naplno ukázala vtedy, keď sa festivalovými kuloármi a medzi novinármi rýchlo šírila viac správa o príchode hororového režiséra Eli Rotha (u slovenských občanov nadlho „zlatým“ písmom zapísaný ako ten „magor, čo nás Slovákov pred svetom znemožnil v braku zvanom Hostel“) než natešenie z najbližšej projekcie ďalšieho súťažného filmu. A keď sme už pri Rothovi, tak fanúšikov určite poteším vyhlásením, ktoré z jeho úst zaznelo na tlačovej konferencii. Konkrétne - Hostel 2 plánuje Eli natáčať v okolí Karlových Varov a do jednej z hlavných ženských úloh by údajne rád obsadil Andreu Verešovú. Zachráň sa kto môžeš Cecilko, sodoma gomora sa totiž neblíži, ale už je skutočne tu...!!!

Jedinou celebritou, pri ktorej ma veľmi mrzí, že som vďaka vlastnej nepozornosti zmeškal možnosť sa s ňou stretnúť naživo, je herec Danny Trejo, alias pravdepodobne jeden z najväčších „bad motherfuckerov“ filmového plátna. Vidieť chlapíka, ktorý tak neodolateľne stvárnil zloduchov v tuctoch filmov (napr. Desperado, Od súmraku do úsvitu, Vtedy v Mexiku, Con Air, atď.) je šanca, ktorá sa už nemusí opakovať.

Potecha srdca i očí verzus strata času

Nie, nemám teraz na tomto mieste v pláne vám popisovať čo pre chlapa znamená horúce leto, kde každým okamihom na vaše zmysly zákerné útočia smrtiaco malé bikiny, veľké výstrihy, opálené brušká ako i ďalšie poodhalené ženské vnady, ani vám čo i len náznakom priblížiť to zdesenie a hrôzu, keď zistíte, že nejde o dievča ale dlhovlasého chalana (prisahám, že sa mi to stalo iba raz a už dávnejšie, keď som nemal nasadené okuliare... ehm ;-) ). Takže hormóny upokojiť a v krátkosti sa ešte pozastavme pri filmoch, ktoré mi na tohtoročnom festivale najviac chutili. Ich kvality potom zneutralizujeme jedným kórejským, „artovým“ a neznesiteľne nezávislým a otravným počinom (nikdy by som neveril, že také dačo prehlásim ;-) ), ktorí mi po pozretí spoľahlivo zobral v ten deň chuť na ďalšie projekcie... .

TOP:

Perverzný sprievodca filmom. / The Pervert´s Guide to Cinema
Známy slovinský filozof Slavoj Žižek a jeho náhľady na filmové médium. Na ukážkach filmoch od známych tvorcov (napr. Hitchcock, Chaplin, Bergman, Tarkovský, Lynch, bratia Wachovski, atď.) prezentuje svoje zaujímavé názory a postrehy, vidiac vo filmoch a ich pozeraní unikátne možnosti ako pracovať so svojimi vlastnými túžbami i pocitmi a vedieť sa k nim postaviť. Hybnou silou vyše dva a polhodinového dokumentu je práve spôsob, akým predostierané filmy analyzuje z viacerých strán a zároveň nám tak približuje svoje myslenie – odľahčeným a pritom stále fundovaným komentárom s nezameniteľnou angličtinou, ktorá jeho zapálenie pre vec dodáva iba na sile a dôraze. Vrchol festivalu a prameň obohacujúcej „živej vody“ pre filmového nadšenca, bez ohľadu na to, či jeho teóriám dáte šancu vo formulovaní vašich vlastných postrehov, alebo nie.
Hodnotenie: 10/10

Taxidermia / Taxidermia
Nemilosrdne nastavené zrkadlo dnešnej zvrátenej a deformovanej spoločnosti (mňa i ostatných ako jej súčasti nevynímajúc, pretože selekciu možno začať už pri tom, čo sa vám na filme páčilo/nepáčilo) na trojgeneračnom príbehu dedka – otca – syna, ktorí každý v inej dobe „zápasia“ so svojim snom a jeho prevodovom do skutočnosti. Dedko túžiaci po láske, otec túžiaci po sláve a syn po nesmrteľnosti. Bez ďalšieho prezrádzania deja je Taxidermia (vypchávanie) niečo, čo musíte vidieť, aby ste uverili. Sex, jedlo i smrť – tri úkazy nevyhnutné späté nielen s ľudskou existenciou zbavené akéhokoľvek, čo i len jemného plášťa mystiky vo vizuálne brilantnom prevedení. Jednou vetou možno zážitok z filmu zhrnúť nasledovne: Absolútne živočíšne, maximálne dekadentné, zákerne sofistikované... kultovo must-see! Rovným dielom ide o jedno z najzásadnejších diel maďarskej kinematografie ako i dôkaz, že naši južní susedia v posledných rokoch úspešne naštartovali proces „nového maďarského filmu“. György Pálfi svojou Taxidermiou pridáva ďalší skvost k svojmu predchádzajúcemu, rovnako vydarenému filmu Hukkle (Štikútka) a jeho budúce projekty osobne začnem veľmi pozorne vyhliadať.
Hodnotenie: 10/10

Čas / Shigan / Time
Najnovší film Kim Ki-duka upriamuje skrz milenecký pár, kde ženská časť pri narastajúcich pochybách o vlastnej atraktívnosti pre partnera podstupuje plastickú operáciu tváre, pozornosť na fenomén večnej krásy ako i ľudskej túžbe brojiť proti všetkému, čo môže skĺznuť do všeobecnosti, rutiny a tým do zabudnutia. Silne reflexívny počin s priamymi upomienkami na predchádzajúce režisérove filmy (hlavne 3-iron, Wild animals) tak na jednej strane istú kapitolu režisérovho cyklu uzatvára, na druhej strane konkrétne vo vyobrazení vzťahu medzi mileneckým párom stojí s 3-iron v opozícii a usvedčuje Kima ako výborného znalca ženskej duše.
Hodnotenie: 9/10

FLOP:

Medzi dňami / In Between days
Na príbehu mladého kórejského dievčaťa, ktoré sa prisťahovalo s mamou na perifériu bezmenného amerického mesta, kde sa zamiluje do svojho jediného kamaráta, sa režisérka filmu snaží zobraziť problémy prvých lások, ale i odcudzenosti emigrantov v cudzom prostredí. V každom ohľade nezávislý, po titule „artový“ siahajúci a ručnou kamerou neustále vizuálne „nervózny“ titul predstavoval tohtoročné moje jediné utrpenie na festivale pred plátnom. Uznávam, že niekomu vyobrazený príbeh bude pripadať ako veľmi silný a realistický, mne však téma ako i samotné prevedenie prišlo iba ako „jeden kamienok v nekonečnom rade“, t.j. tematický takmer identický príbeh z mnohých, ktorých je každoročne viac ako dosť a ktorý oproti svojim kolegom ničím nevybočuje z radu.
Hodnotenie: 1/10

Záverečná, avšak dvere ostávajú otvorené...

Takže, aký bol 41. ročník v konečnom zúčtovaní? V každom prípade vydarený. Zúčastniť sa rozhodne oplatilo počas celého obdobia. Oproti minulým ročníkom bol pravdepodobne najpokojnejším, čo môže byť pre rovnaký počet ľudí kladom i záporom. A hoci ja osobne som nakoniec z neho v počte splnených cieľov odchádzal z prehrou 1:2 na konte (plaváreň som vďaka značne hektickému, nočnému životu jednoducho nestihol ;-) ), nič to nemení na skutočnosti, že nemám ani najmenšie pochybnosti, kde sa budem nachádzať prvý prázdninový týždeň budúceho leta... . Nepoviem síce nič nové, ale aspoň o to viac úprimné: Ďakujem za Karlove Vary. O rok znova dovidenia.