4.0

Filmová recenzia

Z tieňa svetovej premiéry jedného z najočakávanejších filmov roku 2002, pokračovania hviezdnej ságy Star Wars sa od štvrtka bude snažiť vymaniť nový slovenský film Dážď padá na naše duše. Ambiciózny roadmovie režiséra Vlada Balca, na ktorý sme si nakoniec kvôli ekonomickým a časovým dôvodom museli počkať skoro pol roka od avizovanej premiéry na MFF Bratislava, začína svoj boj o diváka. O jeho úspechu nerozhodne žiadna subjektívna kritika (hudobný film Fontána pre Zuzanu 2 si napriek zdrvujúcej kritike získal masy divákov a ako jeden z mála sa aj zaplatil) ale práve vy, návštevníci kín.

Mladý recidivista Joko (Erik Ollé) už nedokáže niesť všetko utrpenie o ktoré sa mu úspešne starajú inteligentní spoluväzni a tak sa rozhodne pre radikálne riešenie. Pri jednej z ďalších šikanovacích scén si podreže žily a je okamžite prevezený na ošetrenie do nemocnice. Odtiaľ sa mu podarí za cenu usmrtenia policajta utiecť a začať zbesilý závod za slobodou, pri ktorom sa vďaka náhode zoznámi s malou Kikou (Kristína Svarinská). Tá má pred ním zo začiatku strach, ale po krátkej dobe sa z neplánovaného rukojemníka stáva spoluutečenec rovnako hľadajúci lepší a spravodlivejší svet.

Reakcie novinárskej obce na stredajšej projekcii v novom multiplexe Palace, boli rozpoluplné a tlačová konferencia s autormi, ktorá ju nasledovala, sľubovala zaujímavú diskusiu. Napriek snahe niektorých novinárov o navodenie pálčivých otázok mapujúcich kvalitu a zmysel dieľa, sa skĺzlo k otázkam typu „Ako sa natáčalo malej Kristínke? koľko má rokov? z koľkých dievčat bola v konkurze vybraná a pod..." - aby si aj čitatelia Života a Slovenky prišli na svoje. Osobne nezdielam názor niektorých novinárov nasilu odľahčovať pomaly rozbiehajúcu sa diskusiu o výpovedných hodnotách filmu a jeho účinku na nie presne definovateľné cieľové publikum. Stretnutie s autormi by nemalo byť obmedzené len na povrchné (prevažne kladné otázky), ale malo by ponúknuť odpovede na často nie moc príjemné kritické otázky. Jedna taká zaznela, ale z odpovede režiséra Vlada Balca (autora Letu asfaltového holuba či Rivers of Babylon) som mal pocit, že kritický smer diskusie nie je pre neho tým pravým orechovým.

24 miliónová snímka Dážď padá na naše duše sa upriamila na snahu o silnú výpoveď o ľuďoch, ktorí to v živote nemali ľahké. Príbeh odohrávajúci sa v dobe mafie, podplatených policajtoch a afgánskych utečencov sleduje paralelu dvoch mladých ľudí na úteku za niečim lepším. Už podľa názvu je jasné, že na slovenské pomery relatívne kvalitne natočné akčné scény bude striedať častokrát nudná lyrika a symbolika. Nie že by sa autori nevedeli rozhodnúť čo vlastne natočia, či poeticky ladený „slaďák" so šťastným koncom, alebo akčný roadmovie. Mysleli to dobre, ale spojili nespojiteľné a lyrizovaný akčný film sa tak minul účinkom a nejasne definoval cieľové publikum. Prístupnosť od dvanásť rokov je diskutabilná a pripadá mi nevhodná. Nie, nie som puritán v oblasti realisticky podaných scén a dialógov, ale Balcova novinka nemôže dvanásťročnému divákovi veľa povedať. Staršie publikum bude skôr sklamané, pretože má možnosť vidieť kvalitnešie a umelecky hodnotnejšie filmy.

Filmu nepomohli ani sympatické, miestami kŕčovité (ne)herecké výkony hlavných hrdinov. Scenár Jozefa Paštéka (Tisícročná včela, Sedím na konári a je mi dobre) je skúpy na originálne nápady. Jeho čierno biela jednoduchosť (policajti sú podplatení hlupáci, zlý mafián je nesympatický holohlavec vo veľkom aute, učiteľka sa vyžíva v zosmiešňovaní svojej žiačky...) pôsobí veľmi lopatisticky a neprirodzene.

Ako som už písal o úspechu nového slovenského filmu nakoniec aj tak rozhodnete vy - diváci. Diskusia je otvorená, som zvedavý na vaše názory.

Dážď padá na naše duše (SR, 2002, 89 min.)
Réžia: Vlado Balco. Scenár: Jozef Paštéka. Kamera: Peter Bencsík, Ján Ďuriš, Laco Kraus. Hudba: Oskar Rózsa. Hrajú: Kristína Svarinská, Erik Ollé, Stano Dančiak, Ivana Nováková, Jiří M. Sieber, Alexandra Záborská.