Čo zostáva? Dať sa na útek? Utekať, čo sily stačia...

Piaty celovečerný film mladého kanadského režiséra Xaviera Dolana nadväzuje na jeho predchádzajúcu tvorbu, pričom asi najviac na jeho, do značnej miery autobiografický debut Zabil som svoju matku (J'ai tué ma mère, 2009). Podľa slov samotného režiséra, pokým v debute sa vysporiadaval so vzťahom matky a syna v pochmúrnejšom duchu, v Mommy sa snažil tento vzťah istým spôsobom ozdraviť, rehabilitovať (v oboch prípadoch je matka stvárnená herečkou Anne Dorval).

Predkladá nám neobyčajný príbeh Stevea (Antoine - Olivier Pilon ) s diagnózou ADHD (porucha pozornosti s hyperaktivitou) a jeho matky Diane (Anne Dorval), ktorá aj napriek odporúčaniam odborníkov stále tvrdí, že zvládne jeho výkyvy nálad. A, že tých výkyv nálad bude za celý film dosť. Dolanovi než o celkový príbeh, vždy šlo najmä o zachytenie emócií v rámci príbehu, čomu sústreďuje značnú pozornosť, ako aj vývinu postáv spojenú so vzájomnou interakciou. Práve interakcia medzi postavami je hnacím motorom celého priebehu, takže je divák stále svedkom toho ako konajú pod emočným pôsobením. Na to využíva mnohé vizuálne prostriedky, ktoré mu pomáhajú vo zvolenej koncepcii. To znamená už použitie štvorcového formátu (1:1), tak typického pre dnešnú dobu médií a instagramového boomu, dokonca aj inscenovanie záberov má podobu inscenovania za použitia zvolenej aplikácie (zábery oproti slnku, lámané svetlo cez tváre predstaviteľov...)

V prvom rade režisér zvolil formát na zachytenie výrazu tváre hercov, tak aby stále boli v strede pozornosti a nevychádzali z obrazu, pozornosť je zameraná na nich, všetko ostatné je druhoradé (podobný koncept režisér zvolil už vo videoklipe College Boy od Indochine, kde spolupracoval s hercom Pilonom, tentokrát však v čierno - bielom prevedení...) Štvorec taktiež evokuje emočne ohraničenie vo vnútri postavy, v ktorej to častokrát vrie a v zopár momentoch cítiť možný náznak šťastia (Dolan v tom prípade filigrantsky roztiahne obraz na pomer 1.85 : 1).

KINEMAVIDEO3209.

K zachyteniu týchto nuansií si vybral náladotvorný soundtrack, ktorý skompiloval najmä z tých najväčších flákov 90. rokov (Oasis, Counting Crows, Céline Dion...) a ktorý ma vo filme podobu CD mixu od zosnulého otca Stevea. Je vidieť, že Dolan je najmä dieťa týchto rokov (90s), čo sa už týka teda zvolenej hudby, či alúzií na iné známe scény (na vianočnú klasiku Sám doma odkazuje dokonca 2x, výkrik Stevea v zrkadle, pretrhnutie tašky s nákupom Diane.) Dolanovi je častokrát s týmto vyčítaný istý manierizmus, ktorý sa s ním tiahne už od jeho prvotiny a ktorý sa niekoľkokrát varioval v jeho ďalších snímkach (Imaginárne lásky, Laurence Anyways), patriac však už k jeho autorskému výrazu. Je na ňom cítiť silná inšpirácia dielami iných autorov, či už filmármi Francúzskej novej vlny (najmä Truffaut, Godard), či snímkami Wong Kar – Waia...

Dolan s obľubou vo svojich dielach zakomponováva videoklipové montáže a v Mommy ich taktiež nájdeme. V predchádzajúcom Tomovi na farme, kde sa zameriaval na thrillerovú rovinu od nich upustil, aby si to v najnovšom počine vynahradil. Skoro každá z týchto montáži dokonale funguje, pričom medzí najzaujímavejšie patrí číslo na pieseň od Céline Dion On Ne Change Pas, kde postavy zažívajú eufóriu z daného okamihu a Dolan tak deklaruje vtipne svoj exhibicionizmus, nezabúdajúc ani na svoju obľúbenú „spomaľovačku“. Zaujímavo potom pôsobí v závere snímky vložený flashforward v štýle „čo by sa stalo, keby...“ s rozpomienkou na 25 hodín a podfarbené skladbou Ludovica Einaudiho Experience, čo predstavuje dôležitý bod príbehu ako aj to, čo znamená maniera v režisérovom podaní.

Skladba, silne pripomínajúca tvorbu skladateľov Philipa Glassa, či Yanna Tiersena (a najmä jeho soundtrack k Amélii z Montmartru) dáva na známosť, ako si je Dolan vedomý narábaním s divákovými emóciami i akým pozorovateľom je (zoberie známu skladbu, alebo jej podobnú variáciu a spolu s obrazom vytvorí zhluk citov s očistným charakterom).Opäť vidieť režisérovu záľubu a ctenia si tradícií 90. rokov a raného milénia (pričom neopomína ani feeling 80. rokov a začiatky videoklipovej tvorby).

Popritom sa Dolan nezabudne vyjadriť ani iným spoločenským otázkam, podobne ako v predošlých filmoch. Keď sa v Laurence Anyways v druhom pláne vyjadroval k otázkam genderových rozdielov a prijímanej transsexuality spoločnosťou v dobe, kedy sa film odohráva a v Tomovi na farme využíva žáner thrilleru na ohraničenie príbehu, tak v Mommy sa nezabudne vyjadriť rasovým otázkam (scéna v taxíku), zdravotníctva v Kanade a rozdielnosťou medzi americkou a francúzskou časťou tejto krajiny. Tieto druhoradé prvky sú tu vyskladané ako súčasť a prechádza k nim prirodzene, aby podal príbeh o tom, čo tematicky predstavuje celú jeho filmografiu. A to vzťahy medzi postavami, kde sa expresiou nešetrí, ale naopak je samozrejmým výsledkom charakterov. Postavy sa milujú, nenávidia, stretávajú sa a opäť míňajú, aby došli k pochopeniu, že nemôžu bez seba byť (žiť). Ale, čo, keď je už neskoro? Čo zostáva? Dať sa na útek? Utekať, čo sily stačia a Born To Die...

Hodnotenie: 9/10