Slnko ako záhuba filmového zážitku na 39. LFŠ

Tohtoročná Letná filmová škola sa v Uherskom Hradišti niesla v znamení rekordných teplôt kvôli, ktorým bolo často prakticky nemožné vydržať v prehriatych sálach. Za posledné roky tak mali diváci asi najlepšiu možnosť otestovať silu svojej lásky k filmom. Mnohí sa presvedčili, že príroda je niekedy silnejšia ako vôľa a z kina často zutekali aj keď ich film oslovoval. V plne sústredenom stave sa dalo vydržať len do obedňajších hodín, neskôr už boli „nepoužiteľné“ aj klimatizované kiná, nakoľko nie sú konštruované na tak extrémne teploty. V poobedňajších hodinách bol teda divák nútený buď doslova prepotený trpieť v dusnom prostredí kina, alebo popíjať pivo niekde kde Slnko nesvieti. Pivné stánky prosperovali, filmové nadšenie upadalo. Selekcia filmov potom často nezáležala na anotácii, či referenciách, ale prozaicky sa odvíjala od kinosálu. Po pár dňoch sa tak z návštevníkov stávala akási analógia obľúbenej sekcie Zombie filmov a nevhodný preklad snímky Smrtelné horko, konečne našiel svoje uplatnenie.

Neobľúbený Costa a obľúbený odborný program

Z počasia ale organizátorov viniť nemôžeme. Ich snaha spraviť na pár dní z Uherského Hradišťa „filmový ráj“ vyšla napriek trópom a zníženému finančnému rozpočtu aj tohto roku takmer dokonale. Dramaturgom sa podarilo ako sa ľudovo hovorí urobiť za málo peňazí veľa muziky. Napríklad takmer šalamúnskym ťahom bola sekcia Zlatá éra Hollywoodu, ktorej filmy dovolilo americké veľvyslanectvo premietať bez nároku na honorár za autorské práva. Na plátne sa tak premietli filmy ako Juh proti severu, Prepadnutie, Malý Caesar, Frankenstein, King Kong, Vysoko v horách atď. Úspešná bola retrospektíva Japonca Kaneta Šindoa, spomínané Zombie filmy, či „hlavná“ sekcia Portugalský film. Okresanosť rozpočtu sa mierne prejavila na zastúpení hostí, kedy naozaj chýbalo lákadlo takých rozmerov ako boli po minulé roky: Béla Tarr, Aki Kaurismäki, Bence Fliegauf, Emir Kusturica. Diváci sa museli uspokojiť s radikálnym Pedrom Costom, ktorého testovanie výdrže publika nedopadlo vždy uspokojivo, a s výrazným Goranom Paskaljevićom. Jeho rozsiahla retrospektíva sa tešila väčšej priazni. Naopak ukázalo sa, že sa oplatí pozývať domáce klenoty ako je Dušan Hanák. Ten síce dostal priestor omnoho menší (len dva filmy), no o to viac vynikla ich výnimočná senzitívnosť. Sledovať na plátne v Kine Hvězda jeho hraný debut 322 znamenalo naozaj jedinečný zážitok a zároveň čestnú poctu autorovi, ktorý si ju zaslúži. Rozpačité prijatie medzi kritikmi zas zaznamenala reštaurovaná verzia Jasného Všichni dobrí rodáci. Nesmierne príťažlivý bol aj odborný program, čo dokazovala samotná návštevnosť. Na prednášku Ivy Hejlíčkovej venovanú Zlatému hollywoodskému veku sa bol problém dostať. Sál bol kompletne naplnený dokonca aj v posledný deň a to na všetkých troch prednáškach. V tomto ohľade zamrzí, že autori programovej brožúry neumiestnili do denného programu aj diskusie Kaviarne Respekt, ktoré mohli doceniť najmä záujemcovia o súčasné mediálne a kultúrne dianie. Ako nešťastná sa zdá opätovná voľba organizátorov umiestniť koncerty do Klubu Mír. Priestor je príliš malý a po zaplnení sa je v ňom nedýchateľne, čo mnohých od koncertov odrádza. Najvhodnejšou voľbou k večernému programu sa tohto roku stali nakoniec letné kiná. Predsa len boli vzhľadom k teplotám najpríjemnejšie. Samozrejme v prípade, že ste zo sebou mali repelent.

Toľko k tohtoročnej „prehriatej“ letnej filmovej škole. Na záver som pripravil postrehy k novým českým a slovenským filmom, ktoré sa mi podarilo zhliadnuť (aj vďaka teplotám)

Nové československé (polo)dokumenty

Kvôli počasiu sa mi nepodarilo takmer vôbec dodržať stanovený program. Môj výber vlastne tiež často závisel od kinosály z čoho nakoniec vyplynulo, že sa mi podarilo vidieť niektoré novinky z československej produkcie, ktoré by som asi za iných okolností pravdepodobne nevidel.

Zamatoví teroristi sú spoluprácou troch slovenských dokumentaristov. Petra Kerekeša, známeho a rozpoznateľného vďaka štylizovaným dokumentom s prítomnosťou už charakteristického ironického humoru, Ivana Ostrochovského a jeho častého spolupracovníka Pavla Pekarčíka, ktorých vizuálne cítenie sa prejavilo najmä v zaujímavom portréte Ilja. Silná trojkombinácia však akoby trochu prekombinovala svoje vlohy a z potenciálneho námetu vzniklo nesúrodé dielo rozdelené na tri časti. Ide síce o vizuálne prepracovaný a mimoriadne atraktívny film, no žiadaný účinok nedosahuje. Miesto toho aby sa stal vtipným portrétom osôb, ktoré navždy potopil režim pre ich rebelské činy, a ktoré sú teraz neschopné zaradiť sa do spoločnosti sú Zamatoví teroristi len portrétom zábavných figuriek. Ich patologickosť je za účelom pútavosti nadmerne zdôrazňovaná, čím sa stávajú len humornými nástrojmi režisérov, bláznami hodnými bohužiaľ len pobavenia. Zamyslenie nad extrémizmom sa nekoná pretože téma je až príliš zľahčená a upozadená pred atraktívnosťou „bláznov“.

Hledá se prezident o priebehu prezidentskej kampane v&n