TÉMA: DIFERENCIÁCIA CIEN VSTUPNÉHO?

Na základe vyššie napísaného, uvažujme tri základné determinanty vstupného do kina: minutáž filmu, rozpočet filmu a v neposlednom rade kvalitu filmu, meranú akýmsi benchmarkom (porovnávacou, východiskovou základňou), za ktorú si môžeme určiť povedzme hodnotenia z metacritic.com. V tomto texte sa tak budeme zaoberať troma základnými (cenovo-citlivými?) faktormi:

1. MINUTÁŽ: Z hľadiska výrobných nákladov filmovej produkcie a prevádzkových nákladov kina (v zmysle obratu projekcií) nie je samozrejme jedno, či finálna verzia premietanej snímky má 90 alebo 180 minút.

2. ROZPOČET: Už spomínané (výrobné) produkčné náklady filmu súvisia s celkovým rozpočtom. Pri každom inom bežnom spotrebnom produkte sa pri cenotvorbe primárne vychádza z jeho výrobných a iných priamych a nepriamych nákladov, ku ktorým sa následne pripočítava prirážka na zisk (marža) + sadzba DPH. Prečo by to tak nemalo byť aj pri filme? Samozrejme, aj DPH aj zisková prirážka prevádzkovateľa sú už súčasťou vstupného, alebo prečo nie je cena lístka diferencovaná v závislosti od výšky rozpočtu daného filmu? Opäť, je predsa rozdiel či sledujete tzv. „zero budget“ projekt, ktorý môže, nemusí hraničiť s amatérskym filmom (ktorý by nemal patriť do kina); nezávislú európsku artovku nakrútenú za relatívne lacný peniaz alebo vysokorozpočtový hollywoodsky blokbaster.

3. KVALITA: Áno, pomerne subjektívna veličina, ale aj tá sa dá zobjektívniť nejakým priemerným hodnotením. V našom prípade, merajme kvalitu hodnotením napríklad z portálu metacritic.com.

Ako technicky na to? Napríklad, jednoduchou metódou koeficientov. Vychádzajme z určitej základnej, východiskovej ceny X. Za akýsi štandard (priemer) si pri jednotlivých faktoroch určme „neutrálny“ koeficient rovný 1,00 a pri tom-ktorom hľadisku uvažujme tieto štandardy: minutáž (91-120 minút), metakritiku (41-60 %) a rozpočet (stredný hollywoodsky rozpočet).

Následne, podľa subjektívne alebo štatisticky zvolených škál (rozpätí), by sme – opäť – subjektívne alebo štatisticky – určili prislúchajúce koeficienty. Uvažujúc „z voľna“, pri minutáži by mohlo ísť o túto 4-stupňovú škálu: do 90 minút; od 91 až do 120 minút; 121 až 150 minút a 151 minút a vyššie. Povedzme, že škále do 90 minút by prislúchal koeficient 0,7 (teda, návštevník kina by zaplatil vychádzajúc iba z tohto jedného faktora cenu nižšiu než je „štandard“ X); pri minutáži do dvoch hodín by sa v rámci tohto kritéria platil štandard X (koeficient 1,00); pri rozpätí od dvoch hodín+ do 150 minút by si návštevník o čosi priplatil (štandardná cena krát 1,3) a pri minutáži nad 151 minút by sa oproti určenej základnej cene priplatilo o 1,4-násobok viac. Pri určovaní koeficientov pritom musí platiť, že súčet váh (podielov) škál sa musí v absolútnej hodnote rovnať jednej (v našom prípade: 0,3 + 0 + 0,3 + 0,4 = 1).

Podobne môžeme uvažovať aj pri ďalších dvoch spomínaných faktoroch. Pri metakritike uvažujme nasledovné 5-stupňové rozpätie: hodnotenie do 20 % (rátajme koeficient upravujúci základnú cenu: 0,7), od 21 % do 40 % (koeficient 0,9), od 41 % do 60 % (berme ako priemer, teda 1,00), od 61 % do 80 % (1,2) a hodnotenie od 81 % vyššie (1,4). Opäť platí, že suma podielov jednotlivých kategórií sa rovná jednej. Taký rozpočet by si už určite zaslúžil komplexnejší rozbor, my však pre jednoduchosť načrtnime nasledovné zjednodušujúce kategórie: „zero budget“ snímky (koeficient 0,6), nezávislé filmy (0,8) a v rámci hollywoodskych produkcií: nízkorozpočtové projekty (0,9), filmy so stredným rozpočtom (uvažujme ako štandard, teda koeficient 1,00) a napokon veľkofilmy (1,3). Pripomíname, že v stanovení proporcií týchto koeficientov – záporných a kladných váh – netreba hľadať systém alebo postupnosť. Je to rýdzo subjektívne rozloženie. To „optimálne“ môžeme spoločne „nájsť“ v diskusii.

Určiť finálnu cenu vstupného zohľadňujúc spomínané tri determinanty možno dvojako: buď jednoduchým priemerom (súčet troch parciálnych cien deleno tri) alebo jednotlivým faktorom možno prideliť istú váhu (dôležitosť): napr. metakritike a rozpočtu zhodne po 40 % a minutáži 20 %. Berme do úvahy túto druhú možnosť.

Vychádzajme z podmienok uvedených vyššie, abstrahujme od existujúcich kino zliav a predpokladajme istú jednotnú „štandardnú“ cenu X (je jedno, či túto cenu stanovíme na úrovni 4 alebo 5 eur, pre pomerové porovnanie je rozhodujúce nastavenie koeficientov). Záverom našej úvahy potom je, že napr.:

a) pri takom Djangovi by si divák oproti štandardnej cene priplatil o 36 % viac;

b) pri vybranom „priemernom“ titule (tzn. minutáž 91-120 minút; hodnotenie 41-60 % a stredný hollywoodsky rozpočet) by návštevník zaplatil danú štandardnú cenu;

c) čo sa týka filmu kvalitatívne i kvantitatívne najnižšej akosti (napr. Immortalitas), divák by mohol vzhľadom na východiskovú cenu ušetriť viac než tretinu lístka (-34 %).

Za predpokladu, že tí, čo chodia na „kvalitné“ filmy dnes, budú chodiť aj zajtra (t. j. v našom prípade aj po zvýšení cien iba u týchto titulov), tržby kina by sa zvýšili. Ďalej, za predpokladu, že ak sa ceny na kvalitatívne „slabšie“ tituly znížia, motivuje to divákov dôjsť do kina namiesto toho, aby si ich pozreli doma, tržby by sa v dôsledku tejto troj-faktoriálnej diferenciácie mohli teoreticky tiež zvýšiť. Preto sa domnievame, že zavedením takéhoto jednoduchého modelu oceňovania vstupného by prevádzkovatelia (multi)kín mohli prilákať viac ľudí späť do kinosál a zvýšiť tak svoje tržby (otázkou je, aký mocný je vplyv filmových štúdií). Minimálne za diskusiu to stojí. Aký je váš názor na variabilné ceny lístkov? Aké faktory by ste zohľadňovali vy ako návštevníci kín?