Je to iba vietor

V roku 2008 sa v Maďarsku odohrala séria desivých rasových útokov na miestnu rómsku komunitu. Vyžiadala si šesť mŕtvych vrátane dvoch malých detí a desiatky zranených. Útočníci podpaľovali domy a strieľali brokovnicami na rodiny, ktoré sa snažili zachrániť útokom z horiacich budov. Zadržanie páchateľov trvalo vyše roka a súd s nimi sa vlečie dodnes. Na základe tejto udalosti nakrútil výnimočný maďarský režisér Bence Fliegauf (Húština, Mliečna dráha, Dealer, Lono) film, ktorý si z MFF Berlinale 2012 odniesol druhú najvyššiu cenu z hlavnej súťaže – Strieborného medveďa. Film zachytáva jeden deň v živote rómskej rodiny na okraji malého mestečka. Otec odišiel za prácou do Kanady a matka má dve zamestnania a stará sa o svojho chorého otca. Dcéra chodí do školy a syn sa túla po okolí. S kamerou, ktorá po celý čas vyvoláva pocit, akoby boli postavy sledované, či prenasledované, až lovené, sa dostávame niekam na maďarský vidiek, do rómskeho geta. Deň po útokoch na susedov trávi každý vlastnými rutinnými činnosťami, za ktorými však maskuje strach. Iba Rio sa ako obvykle potuluje po okolí. Chlapec trávi čas zdanlivo bezcieľne, no práve ako jediný prezieravo a vecne čaká možný útok. Stmieva sa a strach mocnie. Je to iba vietor, čo obchádza ich dom? Fliegauf radikálne vyvracia to, ako sme zvyknutí vnímať vo filmoch rómske etnikum. Naopak, sústredí sa na vykreslenie napätia, ktoré ovláda spoločnosť a na fakt, že ohrození sú všetci bez ohľadu na to, či pracujú a nevyvolávajú konflikty alebo zneužívajú sociálny systém a nechcú sa prispôsobiť. Sústredí sa najmä na pocit človeka, ktorému hrozí bezprostredné nebezpečenstvo a jeho jediným dôvodom je nenávisť.