JA A TY A VŠETCI OSTATNÍ

V prípade nezávislých filmov nie je zriedkavé, že za nimi stojí viac či menej výrazná tvorivá postava, okupujúca hneď viacero postov. Miranda July nie je výnimkou, okrem réžie si napísala scenár a zahrala si hlavnú ženskú postavu. Christine popri tom, že rozváža v taxíku dôchodcov, túži preraziť ako umelkyňa so svojimi „pozoruhodnými“ videami. V mnohých z nich sama vystupuje, čím akoby zmnožovala a zrkadlila pozíciu Julyovej ako rozprávajúceho subjektu a zároveň objektu, o ktorom sa rozpráva. July tak má mnoho „ja“, ktoré splývajú do jedného. Dá sa povedať, že Ja a ty a všetci ostatní je ako jedno z videí hlavnej postavy: môžete v ňom vidieť studnicu hlbokých a mnohoznačných symbolov alebo „len“ ďalší film o ľuďoch, z ktorých ich „ľudskosť“ sála na kilometre. V podstate to závisí od vás.

Pri sledovaní Ja a ty a všetci ostatní som si spomenul na filmy iného nezávislého režiséra – Todda Solondza. Solondz v Šťastí či Storytellingu rozpráva o ľuďoch, ktorých život sa odvíja v nie celkom bežných polohách. V istom zmysle servíruje katalóg úchyliek súčasnej Ameriky. Napriek tomu z jeho diel cítiť istý humanizmus: svoje postavy nikdy celkom neodsudzuje, nech sú akokoľvek „zvrátené“. July tiež zjavne sympatizuje so všetkými svojimi postavami, aj keď im „nadelí“ zopár zvláštností. Tak napríklad sedemročného chlapca nechá s jeho trochu starším bratom tráviť čas na internetových fórach s charakterom presahujúcim rámec detskej nevinnosti. Z danej situácie July vydoluje celkom podarenú scénu (stretnutie diskutujúcich), pri ktorej sa budete usmievať s pocitom viny kdesi hlboko vnútri. Alebo možno nie...

Na rozdiel od Solondza, Julyovej sa nedarí príliš zaujať filmom ako celkom. Kým Solondzove opusy fascinujú svojimi vnútorne prepojenými svetmi, v ktorých dochádza k neočakávaným, no o to zaujímavejším a pozoruhodnejším stretnutiam (aj keď nikdy nie celkom v duchu šijacieho stroja a dáždnika na operačnom stole), Julyovej sa film rozpadá na sled viac či menej zábavných a dojímavých scénok. Niektoré z nich sú naozaj výborné, nepopieram. Scéna so zlatou rybkou je výborne napísaná a nakrútená, svojou prepracovanosťou akoby vyčnievala nad iné momenty filmu. A práve to je problém filmu: vzhľadom na niekoľko silných scén tie ostatné vyznievajú do prázdna. Inak povedané, chýbalo mi nejaké posolstvo, ktoré by dalo tomu všetkému ucelenú podobu, zjednotilo by scénky do presne formulovanej výpovede. Nie že by som očakával angažovaný a za každú cenu „ľudský“ film (tej viackrát spomínanej ľudskosti si aj tak užijete), ale v niektorých častiach som sa nemal príliš čoho chytiť. Napríklad scéna, v ktorej sa Christine vydá za kurátorkou miestnej galérie, sa mi zdala celkom silená a v podstate zbytočná. Ľahkosť a hravosť, s akou je nakrútená už spomenutá scéna s rybkou, tu citeľne chýba.

Režisérke treba uznať výber hercov, ktorí sú typovo skutočne výborne obsadení. Deti, ženy aj muži, hlavní aj vedľajší sa svojím prejavom triafajú do rolí celkom utešene. Nikto nevyčnieva výrazne nad ostatných, nepúta na seba prehnane pozornosť. Nie je tu miesto na veľké teatrálne prejavy, skôr decentné herectvo a toho si sú všetci zúčastnení zjavne vedomí. To platí aj o technických zložkách – z ich strany sa tiež žiadnych exhibícií nedočkáme. A dobre je tak.

Hoci si film Ja a ty a všetci ostatní odniesol cenu z festivalu v Cannes, nemyslím si, že by urobil veľkú dieru do sveta. Je to príjemné nezávislé pozeranie, nič viac, nič menej. Zrejme nebudete cítiť nutkanie vlastniť DVD s týmto kúskom, hoci na jedno pozretie sa môžete celkom obstojne zabaviť. A tak sa dá povedať, že svoj účel film splnil. Ak však chcete niečo výraznejšie, siahnite po citovaných Solondzových snímkach. Cítiť z nich viac „názoru“. A preberte si to ako chcete.