DENNÁ HLIADKA

Úspech Nočnej hliadky (najmä v rodnom Rusku sa dostavil fenomenálny záujem divákov) priniesol režisérovi a scenáristovi Timurovi Bekmambetovi záujem amerických štúdii a s nimi väčšie peniaze na pokračovanie. Väčšie peniaze sú na filme skutočne vidieť a aj keď to nie je vždy na prospech veci. Denná hliadka má celkovo vyzretejšiu a ešte „uletenejšiu“ vizáž. Každú chvíľu čosi vybuchuje, trhajú sa a padajú celé domy, naháňačky na cestách a zrážky vytvárajú dojem, že v Moskve príde koniec sveta. A veru, že aj príde.

V skutočnosti je týchto efektných záberov zbytočne veľa a navodzujú dojem, že režisér si jednoducho nevedel odoprieť to, že zrazu môže nakrútiť „čosi väčšie“. Veľmi dobrým príkladom je príchod Alisy za Zavulonom. Efektná, ale úplne nezmyslená jazda autom po vonkajšku budovy bola prehliadkou trikov, ktoré majú za cieľ prvoplánovo ohúriť.

Ja osobne však omnoho výraznejšie kvitujem jednoduchšie civilné roviny, ktoré filmu dodávajú osobité čaro. Ak som v recenzii na prvý diel kritizoval pomerne málo „ruskosti“ v charakteroch postáv a v celkovom prostredí, zisťujem, že za americké peniaze je Denná hliadka na pohľad „ruskejšia“ ako jej predchodca. Či už zábery na oslavy, na interiéry panelových bytov, ale najmä sídlo Svetlých dýchajú postsocialistickým Ruskom. Za vrchol snímky považujem scény s výmenou tiel a vzťahu medzi Kosťom a jeho otcom. Veľmi dobre a uveriteľne zahrané s puncom všednosti v tom najlepšom slova zmysle. 

Zvláštne na mňa pôsobí celková adaptácia alebo rámcový svet. Hlavným posolstvom knižných hliadok je rovnováha síl a nejednoznačnosť svetla a tmy, resp. dobra a zla. Motorom tohto pocitu je práve Anton, ktorý je síce zástupcom Dobra, ale so svojím zmyslom pre „to správne“ cíti, že aj „jeho ľudia“ občas konajú nesprávne a vytrvalo a tvrdošijne presadzuje vlastnú verziu toho, čo je správne. Správa sa tak trochu ako neoficiálny Inkvizítor (ktorých postavy sa objavia aj vo filme) a práve jeho rozhodnutie (a autorov pohľad na to čo je správne), je vždy pointou tej ktorej poviedky. Film je v tomto výrazne jednoduchší, dobro a zlo má od seba omnoho ďalej. Je preto jasné, že aj pointa je vedená iným smerom. Samozrejme, že ju neprezradím, ale aspoň poznamenám, že mi pripomína koniec Matrix Revolutions. A hoci mi tentoraz vadí menej, nepovažujem ju za šťastnú. Ale ako už vravel Morpheus: „Všetko začína rozhodnutím, resp. voľbou“.

Sám som zvedavý, kam sa bude režisér posúvať v druhom pokračovaní. Pretože je mi jasné, že si ho pôjdem pozrieť. Na rozdiel od kníh, ktorých úroveň podľa mňa po prvej stúpla a zlepšila sa, filmy sa držia viac-menej tých istých chýb i toho dobrého. A toho dobrého je dosť, aby som si hliadku s radosťou pozrel aj nabudúce.

Dnevnoj dozor (Rusko, 2006, 130 min.)
Réžia: Timur Bekmambetov. Scenár: Sergej Lukianenko, Timur Bekmambetov, Alexandr Talal. Kamera: Sergej Trofimo. Hudba: Jurij Potejenko. Hrajú: Konstantin Chabenskij, Maria Porošina, Vladimir Meňšov, Valerij Zolotuchin, Galina Ťunina, Žanna Friske, Goša Kucenko, Alexej Čadov