|
MOTÝLE |
MOTÝLE |
Režisér Peter Strickland najskôr tvoril krátke filmy, aby neskôr presedlal na dlhometrážnu tvorbu a už svojou prvotinou Katalin Varga (2009) dokázal zaujať filmové publikum. Po rokoch sa k nakrúcaniu vrátil, aby pripravil snímku Berberian Sound Studio (2012), ktorou vzdáva hold ére talianskeho gialla. Aj táto snímka si uchmatla dostatok priaznivcov, ktorí začali tvorbu anglického režiséra (ktorý žije, tvorí a učí prevažne v Maďarsku) pozorne sledovať.
Filmom Motýle Strickland koncepčne nadväzuje na svoju predchádzajúcu filmografiu, aby sa príbehovo posunul zase o kúsok ďalej. Tentoraz rozohráva partiu medzi odborníčkou na tieto lietavé stvorenia Cynthiou a svojou milenkou Evelyn. Spoločne si nažívajú v luxusnom sídle, blízo tmavého lesa, kde sa odovzdávajú zaujímavým erotickým hrám. Tieto hry patria do kategórie praktík BDSM a Strickland ich v celom príbehovom dianí chápe ako súčasť normálneho partnerského vzťahu (to znamená nie ako niečo nové a nepoznané, s čim sa snažilo kooperovať napríklad komerčných Päťdesiat odtieňov sivej (Fifty Shades of Grey), ale ako bežnú a pestrú časť partnerstva) a možno tak Motýle označiť ako „artovú“ verziu spomínanej komerčnosti.
|
|
Ako v každom vzťahu, to čo na začiatku pôsobí sviežo a skvelo, má tendenciu sa zunovať a do tohto nažívania prichádza kríza. Vo filme nazeráme na takúto krízu, kedy neustále opakujúce sa hranie úloh začne pôsobiť únavne. Postavy sa snažia nejako vzťah ozvláštniť a uniknúť zo vzniknutej krízy. Problém nastáva vtedy, keď sa do všetkého primieša žiarlivosť zo strany Cynthie, ktorej neunikne koketnosť Evelyn (prelietavosť motýľov) – ku jej kolegyni. Nastáva tak séria robenia si napriek a „utvrdzovania sa“ vo svojom postavení. Cynthia nedokáže prekusnúť možnú konkurenciu zo strany taktiež evidentne vzdelanej kolegyne a dáva to svojej milenke patrične pocítiť.
Režisér sa v tomto filme odvoláva na sexploatačné filmy 60. a 70. rokov a je možné, že sa pri Motýľoch bude spomínať tvorba španielskeho režiséra Jesúsa Franca (keďže ma s jeho filmami styčné body) rovnako ako sa pri Berberian Sound Studio spomínala tvorba priekopníkov gialla (Bava, Argento, Fulci...)
Je zaujímavé pozorovať, že i keď sa film zaoberá tematikou BDSM, tak vo výsledku pôsobí dosť cudne. Erotično je tu prezentované vo forme predstavivosti postáv (snové výjavy) a fetišizácie predmetov (detaily na nohavičky, mydlové bubliny...)
|
|
Peter Strickland na to ide cinefilsky, má napozerané filmy z týchto žánrov, potom si z nich vyberá jednotlivé momenty a rozhadzuje ich po svojich snímkach, aby tak pripravil „artovú“ lahôdku (čo je tiež paradoxné, keďže jednotlivé žánrové snímky, či už sexploatácie alebo gialla prevažne plávajú v b-éčkových alebo c-éčkových vodách...) Týmto sa trošku podobá tvorbe od filmovej dvojice Hélène Cattet a Bruno Forzaniho (Amer, Zvláštna farba sĺz svojho tela). Kým však pri dvojici máme dočinenia prevažne s experimentálnymi snímkami, natiahnutými na normálnu filmovú dĺžku, kedy na ukotvenie v realite môžeme zabudnúť (filmy pracujú prevažne s abstrakciou a psychoanalýzou), tak v prípade Stricklanda (aj keď i on využíva podobné prvky ako abstrakciu, či snovosť) sa máme vždy o čo reálne oprieť.
Režisér dokonca aj v tomto prípade po vzore svojho predchádzajúceho Berberian Sound Studia siahol po soundtracku využívajúce syntetizátorové linky, čím dodáva na expresivite výrazu (a znova sa odvoláva na toto žánrové využitie), kedy neopomína ani silno zastúpenú formálnu podobu snímky (a čím vyhráva nad podobne ladenou a uvádzanou Sama nocou tmou, čo sa týka silnej vizuálnej stránky). Strickland vedel, čo chce natočiť a ako to natočiť, pričom vizuál zodpovedá obsahovej rovine a preto je lepšie dať prednosť pestrofarebnosti motýľov než sivým odtieňom.
The Duke of Burgundy (UK, 2014, 101 min.)
Réžia: Peter Strickland. Scenár: Peter Strickland. Hrajú: Sidse Babett Knudsen, Monica Swinn, Chiara D'Anna
