DOZORKYŇA |
DOZORKYŇA |
Režisér Gustav Möller po šiestich rokoch opäť zasadol na režisérsku stoličku a natočil svoj druhý celovečerák. Formálne kráča opäť v šľapajách svojho debutu Tiesňové volanie. Vsadil tak opäť na hutnosť klaustrofobického prostredia, kuriózne puto hlavných hrdinov, nevšedný leitmotív a kde tu vynechávajúcu logiku.
Hra na mačku a myš
Dozorkyňa diváka od prvých minút sugestívne vpáči medzi štyri (a viac) stien dánskeho väzenia a postupne navíja na udicu. Möller má talent publikum zaháčkovať a darí sa mu to aj v príbehu väzenskej dozorkyne Evy (Sidse Babett Knudsen). Protagonistke sa obráti život na ruby v expozícii a režisér začína postupne salámovou metódou odkrajovať z narafičeného mystéria. Záhada a dej je síce priamočiara a od prvého zadumaného pohľadu hrdinky je jasné, o čo kráča, interiérový väzenský slowburn do istej miery funguje a Möller postupne odhaľuje Evinu motiváciu.
Po príchode nového väzňa (Sebastian Bull) je jasné, akým smerom sa vydajú filmové kroky dozorkyne. Tá sa na väzňa postupne fixuje a je jasné, že s ním, priamo alebo nepriamo, zdieľa minulosť. Eva sa tak snaží ku kriminálnikovi dostať čo najbližšie, nechá sa preveliť na iné oddelenie a postupne ju zhltáva špirála činov a okolo krku si sťahuje imaginárnu slučku nepremyslených rozhodnutí.
Morálna šeď, manipulácia a úskoky
Dozorkyňa je ten typ snímky, ktorej aj krátka anotácia deja môže vyznieť ako celkom slušný spoiler, a tak aj okolo príbehu bez vyzradenia kľúčových motívov treba našľapovať skôr zľahka. Režisér sa ale pohráva aj so samotným divákom, aktívne skúša jeho etické mantinely a stavia ho ako pozorovateľa do nezávydeniahodnej polohy.
Möller totiž vystaval komorný vzťahový triler na protagonistke, ktorá gravitačnou silou supernovy prťahuje morálnu šeď a dvojsečné rozhodnutia. Na jednej strane chápete, prečo hrdinka koná tak, ako koná, no zároveň vyvoláva u diváka mix emócií, ako empatia s beštiou, ktoré nemusia byť každému dvakrát príjemné.
Logický ementál
Möller tak skúša, čo publikum vydrží nielen po stránke morálneho diskomfortu, ale aj logiky. Režisér bez milosti vypáli do filmu zásobník prazvláštnych dramaturgických rozhodnutí, po ktorých zo snímku zostane ementál logických dier. Möller totiž buduje tenziu medzi dvojicou hrdinov napasovaných do prostredia s veľmi konkrétnym pravidlami fungovania. Ak sa hrdinovia začnú chovať akosi svojvoľne, odtrhnute od reality a neršpektujúc pravidlá daného ekosystému, dej môže v určitých bodoch pôsobiť až smiešne a odstrelene na mesiac.
Režisér síce rozohral veľmi hutnú hru na mačku a myš, no v poslednej tretine už logika nie je silnou stránkou filmu a hrdinovia sa napriek betónovému zakotveniu do kontextu prostredia pôsobia, akoby existovali vo vzduchoprázdne.
Podobne ako pri Tiesňovom volaní nasypal Gustav Möller do hrnca príbuzné ingrediencie, no odlišnej kuchyne, a opäť uvaril ťaživý komorný triler. Zatiaľ čo záhada v debute fungovala ako motor a hnala dej vpred, u Dozorkyne sa mystérium postupne rozplynie a nahradí ho priamočiarosť.
Plusom je najmä práca s napätím a tenziou, ktorá režisérovi ide a civilnú banálnosť často preklopí do frustrujúcej hutnosti. Napriek tomu je dánsko-švédska väzenská dráma akýmsi polotovarom. Načrtne toxický vzťah úhlavnej dvojice, no v kľúčových momentoch, akoby úmyselne brzdila a bála sa zájsť za určitý rubikon. Akási neurčitosť a nedotiahnutosť tak ruka v ruke s eskapádou logických nezmyslov robí z Möllerovej novinky kvalitatívneho mačkopsa.
Sons (Dánsko / Švédsko / Francúzsko, 2024, 100 min.)
Réžia: Gustav Möller. Scenár: Emil Nygaard Albertsen, Gustav Möller. Hrajú: Sidse Babett Knudsen (Eva), Sebastian Bull (Mikkel), Dar Salim (Rami), Marina Bouras (Helle), Olaf Johannessen (riaditeľ väznice), Jacob Lohmann (kňaz), Siir Tilif (právnička), Rami Zayat (Ali) ...