|
TOP 10: „FRANCÚZSKY FILM NOIR“ |
TOP 10: „FRANCÚZSKY FILM NOIR“ |
Pred pár týždňami zavrel svoje brány 7. ročník festivalu Cinematik, ktorý priniesol exkluzivitu v podobe prehliadky francúzskeho filmu noir. Práve na túto vzácnu sekciu si prostredníctvom tohto prehľadu zaspomíname. Predstavíme si šesť titulov, ktoré mohli vidieť návštevníci Cinematiku, ale aj štyri, ktoré sa do festivalového výberu nedostali. Nájdete tu ako noirové, tak neo-noirové snímky z francúzskej produkcie, a to najmä z 50tych a 60tych rokov, teda z toho najplodnejšieho obdobia. Zoznamu so svojimi 4 kúskami vládne „otec francúzskeho kriminálneho filmu“ - Jean-Pierre Melville. Ako veľký amerikanofil dokázal prepojiť žánrovú kinematografiu (gangsterský film, americký film noir) s tou umeleckou (tzv. francúzska nová vlna).
Film noir je dominantou predovšetkým americkej kinematografie (oficiálne vymedzenej na obdobie 1941-1958), no od polovice 50tych rokov podobne ladené krimi snímky vznikali aj vo Francúzsku (napokon, pojem film noir pochádza práve z francúzštiny a možno ho preložiť ako čierny, temný, pochmúrny). Nejednalo sa však o žiadne oneskorené kópie. „Francúzsky noir“ sa na ten americký vo väčšej či menšej miere odkazuje, no líši sa vo viacerých aspektoch, napríklad v marginalizácii osudových žien (predovšetkým v Melvillových filmoch), ktoré tu nehrajú až takú kľúčovú rolu a majú minimum priestoru. Zároveň, kým americký noir je emotívne vypätý a esteticky príťažlivý (rozumej „uhladený“), francúzsky býva chladný, s dôrazom na autentickosť. Hlbší a odbornejší pohľad na túto problematiku nájdete v zborníku Edície Cinematik – Poetika zločinu. Francúzsky film noir. (Zakúpiť TU)
|
|
Diabolské ženy (Les Diaboliques, r. Henri-Georges Clouzot, 1955)
Michel Delasalle je prísnym riaditeľom súkromnej chlapčenskej školy. S manželkou Christine žije už iba zo zvyku a pred jej očami pestuje milostný vzťah s učiteľkou Nicole. K obom sa k tomu všetkému správa despoticky a tak jedného dňa „jeho“ ženám dôjde trpezlivosť a siahnu po krajnom riešení: naplánujú jeho vraždu. Spoločne ho priotrávia a následne utopia vo vani. Telo hodia do školského bazéna a čakajú, kým ho niektorý z pracovníkov školy nájde. Uplynie deň, dva a stále nič. Telo z bazéna jednoducho zmizlo. Napätie medzi ženami sa stupňuje. Kto ho vytiahol? Alebo je nebodaj Michel nažive? Diabolské ženy s „hitchcockovskou“ atmosférou pracujú s typickou noirovou témou „dokonalej vraždy“. Ich zápletku a rozuzlenie bližšie rozoberáme v zozname neočakávaných dejových zvratov.
Bitka medzi mužmi (Du rififi chez les hommes, r. Jules Dassin, 1955)
Geniálny film noir spájajúci ukážkový caper (lúpežný) film so strhujúcou gangsterkou. Kriminálnik Tony sa po piatich rokoch vracia z väzenia. Ešte sa ani poriadne nestihol nadýchnuť slobody a už prichádza ponuka na zaujímavý kšeft. On však „dorovnáva a zvyšuje“ a prichádza s ešte zaujímavejšou a ambicióznejšou prácou. A s plánom prešpekulovaným do posledného detailu. Pred očami má „posledný veľký kšeft svojej kariéry“ (tzv. one last big job). So svojimi partnermi sa rozhodne vylúpiť klenotníctvo. Táto zápletka (muža vracajúceho sa z „chládku“ a pripravujúceho poslednú veľkú lúpež) sa napevno uchytila a onedlho stala žánrovou konvenciou pre mnohých ďalších nasledovateľov. Bitka podobne ako jeden z úplne prvých amerických caper filmov Asfaltová džungľa z roku 1950 od Johna Hustona pracovala s nasledovnou dejovou schémou: „nábor“ zločincov, príprava lúpeže a jej realizácia, znášanie následkov. Približne 25-minútová majstrovská pasáž vykrádania klenotníctva bez použitia akejkoľvek hudby a dialógu je dodnes neprekonaná!
Zaujímavosťou je, že tento klenot francúzskej kinematografie (François Truffaut ho dokonca nazval „najlepším kriminálnym filmom, ktorý kedy videl“) nakrútil Američan. Dassin mal s nakrúcaním noirov v lokáciach veľkomiest bohaté skúsenosti: v New Yorku nakrútil The Naked City (1948), v San Franciscu Thieves' Highway (1949), v Londýne Noc a mesto (1950) a napokon v Paríži svoje vrcholné dielo – Bitku medzi mužmi.
|
|
Bob hazardér (Bob le flambeur, r. Jean-Pierre Melville, 1956)
Bob je známou „firmou“ Montmartru. Má už síce pokročilý vek, no stále ho to ťahá do nočných podnikov a za hazardný stôl. Keď sa dozvie o balíku 800 miliónov frankov v sejfe v kasíne v Deauville, odhodlá sa na poslednú lúpež pred „odchodom do dôchodku“... Melville sa do istej miery taktiež inšpiroval už spomínanou americkou lúpežnou klasikou Asfaltová džungľa. Detailnej príprave lúpeže zostal verný aj v nižšie spomínanom Osudovom kruhu. Bob hazardér ďalej zároveň pripomína aj o dva roky mladšiu snímku Nesiahajte na prachy Jacquesa Beckera. Tá sa taktiež odohráva v nespočetnom množstve barov, kabaretov a hazardných nočných klubov a zápletku takisto tvorí starnúci kriminálnik (v podaní Jeana Gabina), ktorý sa podujme na posledný veľký kšeft svojej „kariéry“.
Výťah na popravisko (Ascenseur pour l'échafaud, r. Louis Malle, 1958)
Kultový debut L. Malla pracoval s typickou noirovou zápletkou „ideálne“ naplánovaného zločinu. Julien Tavernier (Maurice Ronet) a Florence Carala (Jeanne Moreau) naplánujú vraždu jeho zamestnávateľa a zároveň jej manžela. Všetko vyjde podľa plánu až na jednu vec – Julien zanechá za sebou pri mieste činu stopu (lano, po ktorom zliezol). Preto sa ihneď vracia do budovy, v ktorej pred malou chvíľou vraždil, no... zasekne sa vo výťahu. A ďalšie zhody okolností, ktoré sa spúšťajú, hrajú len a len v jeho neprospech...
Malle sa snažil o „amerikanizáciu“ viacerých scén a aj preto bola jeho prvotina na svoju dobu a francúzske pomery označená ako nekonvenčná. Budova, v ktorej sa udiala úvodná vražda sa musela ponášať na americkú (s vysokými oknami) a nie typickú francúzsku. Tomuto zámeru bol prispôsobený aj výber odľahlého motela, v ktorom sa odohrali ďalšie dve vraždy. Nutné je tiež vyzdvihnúť výborný hudobný doprovod amerického džezového muzikanta Milesa Davisa. Nejde len o samotnú kvalitu jeho trúbkového sóla, ale aj jeho použitie: zúfalá Florence hľadajúc Juliena sa túla nočnými parížskymi ulicami a jej bezmocnosť pomocou Davisovej hudby prechádza do akéhosi snového „náreku“, cez ktorý na diaľku komunikuje so strateným milencom.
|
|
Strieľajte na pianistu (Tirez sur le pianiste, r. François Truffaut, 1960)
Introvertný Charlie je klavirista v malom bare. Nikto netuší, že v minulosti bol slávnym virtuózom a jeho pravé meno je Edouard Saroyan. Jedného dňa mu manželka prezradila, že za jeho úspech musela ponúknuť vlastné telo a následne spáchala samovraždu. Edouard sa vtedy vzdal skvelej hudobnej kariéry a pokúsil sa utiecť pred minulosťou. Teraz sám vychováva mladšieho brata Fida a vyhýba sa kontaktom s okolím. Až do dňa, kedy sa do baru prichádza skryť jeho ďalší brat, ktorý sa zaplietol s gangstermi. Charlie mu pomôže, no sám sa dostane do ťažkostí. S gaunermi aj bolestnou minulosťou mu chce pomôcť zamilovaná a plachá servírka Léna.
Truffaut, známy to cinefil, ktorý začínal ako kritik a skončil ako uznávaný „auteur“. Podobne ako veľa jeho súčasníkov z Novej vlny, ani on sa netajil svojou láskou k (americkému) filmu noir. Za najoriginálnejší označil Wellesovu Dámu zo Šanghaja (1947) a pri Pianistovi (iba jeho druhý film) sa pokúsil o svoj vlastný film noir. Nejde samozrejme ani zďaleka o typický noir, ale skôr mix kade čoho: hitchcockovkého thrilleru, ironickej osudovej romance, čiernej komédie či psychologickej drámy. To všetko v štýle evokujúcom film noir. Z noirových „komponentov“ tu sú prítomné low-key nasvietenie, kostýmy (klobúky, plášte), prostredie (pochybný hudobný bar), naračné postupy (flashback či voice-over, s ktorým netradične operujú až traja rozprávači) a v neposlednom rade knižná predloha Davida Goodisa Down There. Z Goodisových noirových románov vzišli ešte pred Pianistom adaptácie Dark Passage (1947) s hereckou dvojicou Bogart-Bacall a Nightfall (1957).
Udavač (Le Doulos, r. Jean-Pierre Melville, 1962)
Aj pri pohľade na tvorbu Jeana-Pierrea Melvillea je evidentná jeho láska k filmu-noir. Markantne to demonštruje aj jeho ďalšia snímka tohto žánrového razenia zo začiatku 60tych rokov v titulnej úlohe so Jeanom-Paulom Belmondom ako Silienom. Krádež diamantov, vražda, vlámanie, tajná spolupráca s políciou či objednávka vraždy. To všetko v čiernobielom obraze podporené pravými noirovými prísadami: tieňohrou, kostýmovými záležitosťami na čele s neodmysliteľnými klobúkmi, kabátmi a plášťami či treskúcim dažďom. Zápletka ale pokulháva: je príliš komplikovaná a zachrániť sa ju snaží jeden vysvetľujúci monológ a úsporné flashbacky, ktoré sa dostavia až pri rozuzľovaní dejového klbka. Aj napriek tomu ide o poctivý neo-noir na európsky spôsob.
|
|
Alphaville (Alphaville, une étrange aventure de Lemmy Caution, r. Jean-Luc Godard, 1965)
Experimentálna zmes utopistického sci-fi a filmu-noir alebo „George Orwell meets Film Noir“ v režisérskom podaní popredného predstaviteľa Francúzskej novej vlny Jeana-Luca Godarda. Agent v utajení Lemmy Caution v štýle detektíva americkej starej školy, oplývajúci drzosťou a sarkazmom, prichádza do mesta Alphaville, kde má všetko pod palcom centrálny superpočítač Alpha 60. Alphavillu vládne tvrdá diktatúra, kde primárne ľudské city nemajú miesto a odporcovia systému sú systematicky vyvražďovaní. Caution sa zoznamuje s Natašou, dcérou vynálezcu Alphy 60. Má v úmysle zničiť Alphaville a zároveň prebudiť v Nataši ľudské city. Film Alphaville je jedným z prvých tech-noirov (futuristických noirov) a možno ho považovať za akéhosi európskeho, artového predchodcu kultového Blade Runnera. Zaujímavosťou je, že táto snímka si vystačila bez zvláštnych efektov a bola nakrúcaná v parížskych reáliách.
V súvislosti s Godardom a noirom nesmieme zabudnúť na jeho celovečernú prvotinu Na konci s dychom z roku 1960, ktorá je nostalgickou evokáciou amerického filmu noir. Hlavnou postavou je bezstarostný a anarchistický mladík Michel (Belmondo) s neodmysliteľnou cigaretou, ktorý v jednej scéne priamo odkazuje na Humphreyho Bogarta, keď stojac pred plagátom a fotografiami k Bogieho poslednému filmu vôbec The Harder They Fall imituje jeho slávne gesto.
Samuraj (Le Samourai, r. Jean-Pierre Melville, 1967)
Prvý z filmov krimi trilógie dvojice Melville & Delon (ďalšími dvoma sú Osudový kruh a Policajt). Otváracie motto filmu, prepožičané zo samurajskej knihy Bušidó, hovorí, že „neexistuje väčšia samota než samota samuraja, snáď iba tiger v džungli je osamelejší... možno...“. Jef Costello, v nenapodobiteľnom cool podaní Alaina Delona, je mlčanlivý samotársky nájomný vrah s kamennou tvárou. Táto postava sa náramne podobá zabijakovi, ktorého v roku 1942 stvárnil Alan Ladd v klasickom filme noir This Gun for Hire. Ako „osamelý vlk“ žije priam asketickým a asexuálnym životom podriadeným jedine svojej práci. Keď je však po jednej svojej úspešnej akcii zadržaný, vypočúvaný na polícii a následne prepustený, stáva sa pre svojho objednávateľa potenciálnym zdrojom nebezpečenstva a dostáva nálepku „nepohodlný“. Costello má čoskoro v pätách nielen mafiu, ale aj opäť políciu. Šikovne kľučkuje medzi všetkými nepriateľmi, no jeho osud je už dávno spečatený, čo elegantne a štýlovo ilustruje záverečná scéna v džezovom klube.
Osudový kruh (Le Cercle rouge, r. Jean-Pierre Melville, 1970)
Melville označil tento film ako „čierno-biely film vo farbe“. Nakrúcalo sa na farebný materiál, no obraz samozrejme nehýri žiadnymi teplými a sýtymi farbami. Prostrediu aj kostýmom (najmä šedým baloniakom) výrazne dominujú chladné farby. Z väzenia sa vracajúceho gangstera Coreyho (Alain Delon) a väzňa na úteku Vogela zvedie dohromady osud. Po vzájomnom preukázaní si služieb sa rozhodnú vylúpiť klenotníctvo, na ktoré dostal Corey tip ešte v base. Do partie priberajú aj bývalého policajta a experta vo svojom obore Jansena. Samotná lúpež štartuje až v druhej polovici tejto chladnej, inak vynikajúcej gangsterky. Divák sa stáva pevnou súčasťou ich trpezlivého a precízneho cca 25-minút trvajúceho vykrádania. Svojím tichým a autentickým spracovaním Melville odkázal na majstrovskú scénu z Bitky medzi mužmi, ktorú mal pôvodne režírovať on (kormidlo napokon prenechal Dassinovi).
Čierna séria (Série noire, r. Alain Corneau, 1979)
Prehľad uzatvárame s filmom, ktorý vznikol až 24 rokov po tom prvom. Keď sme si už Godardov Alphaville dovolili charakterizovať ako „Orwell meets Film Noir“, tu sa natíska označenie „Dostojevski meets Film Noir“, už len pre prepájanie kriminálnej a psychologickej roviny príznačné pre román Zločin a trest. Parížan Franck „Puppy“ Poupart je podomový predavač. Jedného dňa príde do kontaktu so staršou „tetkou“, ktorá mu ako protihodnotu núka služby svojej mladučkej netere Mony. Stretnutie so zvádzajúcim mĺkvym dievčaťom je preňho osudovým. Sprvoti jej zvodom síce odoláva, no neskôr jej úplne prepadne. V jeho už beztak neusporiadanom živote spôsobí úplný chaos. Katalyzátorom ďalších udalostí je Puppyho zavraždenie starej pani... Film stojí na excelentnom a maniakálnom výkone Patricka Dewaereho. Jeho Puppy, ktorý klame na všetky strany, pripomína známeho filmového lúzra Haryho Fabiana z Dassinovho noiru Noc a mesto (1950).
