|
TOP 15: NEO-NOIR (1960-1969) |
TOP 15: NEO-NOIR (1960-1969) |
Evokácii filmu noir sme sa u nás už neraz venovali. Tento rok sa pokúsime zmapovať nové podoby „čierneho“ fenoménu desaťročie po desaťročí. Aj keď Film Noir (1941-1958) bol dominantou americkej kinematografie, trend jeho post-klasických podôb už udávali iné národné kinematografie. V 60tych rokoch formovala neo-noir predovšetkým francúzska nová vlna (Godard, Truffaut, Melville) a japonská kinematografia (Kurosawa, Suzuki). Boli to práve Francúzi a Japonci, ktorí dokázali prepojiť umelecký film s tým žánrovým, a vytvoriť tak jedinečné kúsky. Americkí zástupcovia sú tak oproti nim tentokrát v minorite. Inak máme krásnu zhodu: z každej z troch kľúčových noirových kinematografií zhodne po päť titulov.
Na konci s dychom (À bout de souffle, r. Jean-Luc Godard, 1960)
Godardova celovečerná prvotina je artovo-európskou evokáciou amerického filmu noir a zároveň štartérom Novej vlny. Jean-Paul Belmondo v úlohe túlajúceho sa anarchistického zlodejíčka Michela s neodmysliteľnou cigaretou podáva svoj prelomový výkon. Príbeh je triviálny: elánom nabitý mladík ukradne auto a následne chladnokrvne zastrelí policajta. Z toho, že je hľadaný si nerobí ťažkú hlavu, naopak, snaží sa ohúriť svoju promiskuitnú priateľku – americkú študentku/novinárku Patríciu. Belmondov Michel priamo odkazuje na svoj idol - Humphreyho Bogarta, keď stojac pred plagátom k jeho poslednému filmu vôbec The Harder They Fall (1956) imituje jeho slávne gesto – prechádza si palcom po vrchnej pere. K tomuto gestu sa počas filmu neraz pozérsky vracia, najmä aby zapôsobil na Patríciu. Okrem toho nájdeme aj oveľa nenápadnejšie odkazy na iné filmy noir: Michel rozprávajúc o svojej smole vo výbere dievčat parafrázuje repliku z Maltézskeho sokola (1941) a v kine, kde sa jeho priateľka skrýva pred policajtom, sa zasa premieta Premingerov Whirpool (1949).
Godardova filmová reč je jedinečná: chaotická a improvizačná presne ako Michelovo konanie. Godard svojho antihrdinu necharakterizuje ani cez jeho činy ako cez výrazové prostriedky (rušivý diskontinuálny strih známy ako „jump cut“ či kauzálne medzery medzi obrazmi). O gradácii príbehu nemôže byť ani reč, kriminálna zápletka (ľahká kombinácia Gun Crazy a They Live by Night) ho nezaujíma. Namiesto nejakého významného posúvania sa v deji sme svedkami lenivej, konverzačno-romantickej línie s existenciálnymi presahmi (o.i. Faulknerovo „Medzi smútkom a ničím, vyberám si smútok") a mládežníckej bezstarostnosti. Godard tak priniesol nový (umelecký) pohľad (nielen) na film noir.
|
|
|
Strieľajte na pianistu (Tirez sur le pianiste, r. François Truffaut, 1960)
Introvertný Charlie je klavirista v malom bare. Nikto netuší, že v minulosti bol slávnym virtuózom a jeho pravé meno je Edouard Saroyan. Jedného dňa mu manželka prezradila, že za jeho úspech musela ponúknuť vlastné telo a následne spáchala samovraždu. Edouard sa vtedy vzdal skvelej hudobnej kariéry a pokúsil sa utiecť pred minulosťou. Teraz sám vychováva mladšieho brata Fida a vyhýba sa kontaktom s okolím. Až do dňa, kedy sa do baru prichádza skryť jeho ďalší brat, ktorý sa zaplietol s gangstermi. Charlie mu pomôže, no sám sa dostane do ťažkostí. S gaunermi aj bolestnou minulosťou mu chce pomôcť zamilovaná a plachá servírka Léna...
Truffaut, cinefil, kritik a uznávaný „auteur“ – podobne ako veľa jeho súčasníkov z Novej vlny – aj on vo svojej tvorbe prejavoval lásku k americkému filmu noir. Za najoriginálnejší označil Wellesovu Dámu zo Šanghaja (1947) a pri Pianistovi (jeho iba druhom filme) sa pokúsil o svoj vlastný film noir. Nejde samozrejme ani zďaleka o typický noir, ale skôr mix kade-čoho: hitchcockovkého thrilleru, ironickej osudovej romance, čiernej komédie či psychologickej drámy. To všetko v štýle evokujúcom film noir. Z noirových „komponentov“ tu sú prítomné low-key nasvietenie, kostýmy (klobúky, plášte), prostredie (pochybný hudobný bar), naračné postupy (flashback či voice-over, s ktorým netradične operujú až traja rozprávači) a v neposlednom rade knižná predloha Davida Goodisa Down There. Z Goodisových hard-boiled románov vzišli ešte pred Pianistom adaptácie Dark Passage (1947) s ikonickou dvojicou Bogart-Bacall a Nightfall (1957).
Blast of Silence (r. Allen Baron, 1961)
Nájomný vrah Frank Bono (režisér a herec v jednej osobe) sa vracia z Clevelandu do New Yorku, aby tu odstránil svoj vôbec posledný cieľ. „Rozlúčková“ zákazka vyzerá jednoducho: už si len zaobstarať zbraň a obhliadnuť budúce miesto činu. Všetko ale skomplikuje stretnutie s dávnou láskou Lorrie... Za vyzdvihnutie stojí chrapľavý voice-over, ktorý vôbec neprekáža, práve naopak, pomáha nám dostať sa pod kožu inak neprístupnému zabijakovi. Ak by oficiálne hranice filmu noir nekončili rokom 1958, môžeme hovoriť o takmer čistokrvnom filme noir. Obraz je ešte čiernobiely, máme tu samotárskeho hitmana bez budúcnosti, rozprávača (Frankovo „radiace“ svedomie), chladné ulice, zadymené kabarety, džezové melódie ťahajúce sa takmer celou minutážou a krutý, bezútešný koniec.
Svojou odcudzenosťou a chladnosťou k postavám a záľubou v exteriéroch pripomína snímka neskorší noir Odds Against Tomorrow (1959) či francúzske neo-noiry. Blast of Silence je tak akýmsi americkým medzistupňom medzi skončeným klasickým noirom a blížiacim sa neo-noirom. Ten naplno „prepukol“ v roku 1967, ktorý sa ukázal ako kľúčový pre ďalšie smerovanie vo viacerých národných kinematografiách.
|
|
|
Udavač (Le Doulos, r. Jean-Pierre Melville, 1962)
Popri Godardovi a Truffautovi, aj pri pohľade na tvorbu Jeana-Pierrea Melvillea je evidentná jeho láska k filmu noir. Markantne to demonštruje krimi snímka v titulnej úlohe s Belmondom ako zradným kriminálnikom Silienom. Krádež diamantov, vražda, vlámanie, tajná spolupráca s políciou či objednávka vraždy. To všetko v čiernobielom kabáte podporené pravými noirovými prísadami: tieňohrou, kostýmovými záležitosťami (neodmysliteľné klobúky a baloniaky) či treskúcim dažďom. Zápletka ale pokulháva: je príliš komplikovaná a zachrániť sa ju snaží jeden vysvetľujúci monológ a úsporné flashbacky, ktoré sa dostavia až pri rozuzľovaní dejového klbka. Aj napriek tejto výhrade však ide o poctivý ranný neo-noir na francúzsky spôsob. Ten je všeobecne oproti emotívnym a vizuálne uhladeným americkým noirom spravidla chladnejší vo vzťahu k postavám a „špinavší“, čo sa týka kulís.
Chodba šoku (Shock Corridor, r. Samuel Fuller, 1963)
Aj na dnešnú dobu šokujúco pôsobiaci psychologický thriller, v ktorom novinár Johnny, bažiaci po Pulitzerovej cene, predstiera sexuálnu úchylku, aby sa dostal do psychiatrickej liečebne a vyšetril tu prípad vraždy. Samuelovi Fullerovi sa cez postavy očitých svedkov, s ktorými Johnny prichádza do kontaktu, daria presahy do silných spoločenských tém ako vlastenectvo, rasizmus či jadrová hrozba. Je to akýsi dozvuk Fullerov noirovej tvorby (vynikajúci Záťah na Južnej ulici); z noirových prvkov tu okrem (potlačenej) kriminálnej zápletky nájdeme (úsporný) voice-over, snové/halucinačné sekvencie s príťažlivou blondínou Constance Towers, klaustrofobické rakurzy (najmä podhľady) a máme tu aj samozrejme veľa Freuda (pozri vplyv Freuda na film noir). Inšpirácia filmom noir je inak badateľná aj v režisérovom o rok mladšom kúsku The Naked Kiss.
Nebo a peklo (Tengoku to jigoku/High and Low, r. Akira Kurosawa, 1963)
Legendárny japonský režisér Kurosawa bol okrem výpravných klasík špecialistom aj na japonské filmy noir. Do nášho zoznamu sme vybrali bezpochyby jeho najlepší. Japonsko, povojnová ekonomická expanzia. Gondo, vysokopostavený manažér obuvníckeho podniku, sa po únose svojho syna stáva terčom vydierania. Beztak vypätú situáciu vybičuje na hranicu únosnosti zistenie, že únosca má nesprávneho chlapca – syna Gondovho osobného šoféra. V hre je okrem života nevinného dieťaťa aj budúcnosť manažérovej rodiny. Výška požadovaného výkupného je totiž likvidačná. Zločin, vyšetrovanie, honba za zločincom, vzájomná konfrontácia a bezútešný koniec. Výborná noirová detektívka rieši morálnu dilemu jednotlivca, detailne vykresľuje policajné procedúry a okrem pitvy kriminálnej investigatívy sa dotýka aj sociálnej „investigatívy“ vtedajších spoločenských pomerov. Od Kurosawu stojí z noirového súdka 60tych rokov za pozornosť aj korporátna dráma Zlý chlap spí dobre (The Bad Sleep Well, 1960).
|
|
|
Zabijaci (The Killers, r. Don Siegel a Jacques Audoir, 1964)
Druhá hollywoodska adaptácia slávnej poviedky Ernesta Hemingwaya z roku 1927 (tou prvou je noirová klasika z roku 1946 s Burtom Lancasterom a Avou Gardner a zabúdať netreba ani na Tarkovskeho študentský film). Dvojica nájomných vrahov (cool dvojka Lee Marvin & Clu Gulager) je po neskutočne frajerskom úvode prekvapená, že sa ich obeť nechala zabiť bez akéhokoľvek odporu, zmierená so svojim osudom. Rozhodnú sa preto vypátrať, kým ich terč v skutočnosti bol, kto si túto zákazku objednal a kam sa vôbec podel milión dolárov, ktoré mala obeť získať na lúpežnej akcii...
Siegel, známymi svojimi chlapskými filmami, tu servíruje noirový príbeh vo farbe. Boxera strieda automobilový pretekár (v podaní Johna Cassavetesa) a slizkého Dana Duryeau budúci prezident USA – Ronald Regan (a že mu tá záporná rola svedčí). Voice-overá štruktúra z pôvodnej snímky zostala zachovaná, aj keď prvý flashback je oproti ostatným výrazne natiahnutý. Záverom, násilné (ženy a nevidiaci bez výnimky), cool a sexi!
Pale Flower (Kawaita hana, r. Masahiro Shinoda, 1964)
Gangster Muraki sa po troch rokoch vracia z väzenia a naďalej pokračuje v šľapajach člena Yakuzy. Navštevuje svoj starý gamblerský brloh, kde stretáva výstrednú mladú ženu holdujúcu hazardu. Saeko priam baží po dobrodružstve, riziku a vzrušeniu v hazardnej spoločnosti vysokopostavených členov Yakuzy. Muraki sa ju rozhodne vziať pod svoje ochranné krídla... Milovníkov filmu noir dozaista poteší prítomnosť snovej sekvencie (Murakiho nočná mora), ktorá aj keď noirovému štýlu neskutočne svedčí, jej prítomnosť je všeobecne veľmi zriedkavá. Z príbehu cítiť presakujúci fatalizmus oboch hl. protagonistov. Obaja doplácajú na svoju kriminálnu vášeň, čo demonštruje bezútešný koniec: Muraki končí za vraždu, do ktorej sa tvrdohlavo vrhal, späť vo väzbe a Saeko, pokračujúc vo svojej gamblersko-drogovej vášni, je onedlho na to zavraždená. Pomalá, existenciálna japonská gangsterka prinášajúca cool exkurziu podsvetím.
Tokyo Drifter (Tōkyō nagaremono, r. Seijun Suzuki, 1966)
Kultový režisér Seijun Suzuki dokázal rozkošne prepájať yakuza film s filmom noir. Tetsu je pravou rukou bossa Kuratu a teda vysokopostaveným členom jeho zločineckej skupiny. Keď však Kurata po tlaku konkurencie musí svoj gang rozpustiť, Tetsu jeho rozhodnutie rešpektuje a zároveň odmieta ponuku pracovať pre konkurenčný gang, čím si vyslúži hnev ich vodcu. Rozhodnutím skoncovať so špinavou prácou však neohrozuje len seba, ale aj podnikateľské aktivity svojho bývalého šéfa, ktorý ho žiada, aby opustil Tokio, a stal sa tak štvancom... Noirové motívy samoty, zrady a pomsty sa tu miešajú s typicky japonskou uletenosťou (napr. bitka v bare). Ako to u Suzukiho býva, príbeh ustupuje vizuálnym hrátkam. Táto vysoko štylizovaná neo-noirová gangsterka plná farieb a neónov vrcholí poeticko-estetickým finále, ktoré pripomína priam prestrelkový balet.
Pozornosť si zasluhujú aj režisérove skoršie veci: noirový thriller Take Aim at the Police Van (Jûsangô taihi-sen ori: Sono gôshô o nerae, 1960) a gangsterka Youth of Beast (Yaju no seishun, 1963), v ktorej Suzuki konštituoval svoj vizuálny štýl. K jeho vycibrenému vrcholu však ešte len prídeme.
|
|
|
Druhý dych (Le Deuxieme souffle, r. Jean-Pierre Melville, 1966)
Melville bol známy obdivovateľ americkej kultúry a hollywoodskych filmov noir, čo sa okrem Udavača naplno prejavilo aj v tomto počine. Na pohľad tu príbeh pracuje s klasickou zápletkou caper noirov (tzv. „one last job“ z Asfaltovej džungle): kriminálnik vracajúci sa z väzenia chystá svoju „poslednú akciu“, po ktorej sa chce stiahnuť do úzadia a finančne zabezpečený odísť do kriminálneho dôchodku. No klasické žánrové schémy tu nie sú zďaleka dodržané. Väzeň na úteku – gangsterská legenda Gu (Lino Ventura), prijíma ponuku zúčastniť sa lúpežnej akcie až po hodine filmu. Aj to, že práve on predstavuje hlavnú postavu, sa vyprofiluje až zhruba v polovici filmu. Dovtedy sme svedkami komplikovaných vzťahov podsvetia (dve paralelné línie: Paríž a Marseille) a sliedenia prefíkaného komisára. Nemáme tu totiž súperenie gangstrov a polície, ani dvoch gangov navzájom. Sieť vzťahov je komplikovanejšia, každý kope za seba a do príbehu zasahujú aj postavy, ktoré nepatria k nikomu. Slovom, postavám a vzťahom medzi nimi vládne nejednoznačnosť.
Dejovo nosná scéna prepadnutia transportného vozidla a lúpeže je nakrútená detailne, avšak od procedurálne poňatých lúpeží v Bitke medzi mužmi (1955) či v režisérovom neskoršom Osudovom kruhu (1970) má svojim spracovaním ďaleko. Devízami snímky sú atmosféra noirových kulís (parížske ulice a džezové kabarety v kontraste s perifériou marseilleského prístavu), rekvizít (pištole, cigarety) a kostýmov (baloniaky) a celková ambivalentnosť všetkých zúčastnených strán.
Harper (r. Jack Smight, 1966)
Nostalgické ohliadnutie sa za ranným filmom noir. Vo viacerých smeroch značne chandlerovské: príbeh pátrania po stratenej osobe, defilé pochybných postavičiek a kalifornské prostredie plné pláží, kopcov a haciend s bazénmi. Ak máte napozerané staré noirovky a načítané chandlerovky, zápletka únosu a vraždy vás nemôže ničím prekvapiť. Film drží nad vodou okrem nostalgie za „starým dobrým“ hard-boiled noirom jedine frajerský Paul Newman v úlohe súkromného očka. Máme tu aj jednu z noirových kráľovien Lauren Bacall, akurát škoda že nemala väčší priestor, pôsobila skôr len ako prvoplánové memento kultového Hlbokého spánku (1946).
Point Blank (r. John Boorman, 1967)
Asi prvý zásadný americký neo-noir. Noirové znaky už síce boli vystopovateľné v thrilleroch Johna Frankenheimera (politický Mandžuský kandidát /1962/, temné a experimentálne Seconds /1966/), v „neskorších“ filmoch noir Brainstorm a The Money Trap (oba 1965) či práve vo vyššie spomínaných tituloch (Chodba šoku, Zabijaci), ale až v prípade Point Blank možno hovoriť o prvom čistokrvnom americkom neo-noire, ktorý priniesol nové, progresívne uchopenie noirového antihrdinu a tém pomsty, samoty či nočnej mory, a to spôsobom pripomínajúcim európsky art. Je to síce stále „len“ klasický príbeh zrady a odplaty, avšak rozhodne nie na tuctový spôsob.
Lee Marvin exceluje ako starnúci gangster, ktorého pri lúpežnej akcii postrelí komplic a zmizne s jeho podielom, aj s jeho ženou. Alcatraz sa pre Walkera stáva miestom dlhoročného trestu; miestom, kde sa oddáva samote a pestuje svoju nenávisť voči zradnému spoločníkovi a nevernej žene. Na jeho ceste pomsty však nestoja len dvaja ľudia, ale celá zločinecká organizácia. Jedinec vs. syndikát. Osamelý Walker posadnutý pomstou je však nezastaviteľný a chce späť svojich 93.000 $... Vďaka avant-gardnému strihu, nočným morám, predstavám a prakticky koncu bez konca je divák v závere zneistený, či Walker svoju pomstu skutočne prežil alebo ju len znepokojivo presníval. Dodnes nepanuje v radoch kritikov ani fanúšikov zhoda, ako to celé bolo. Sám režisér sa alibisticky vyjadril v zmysle „bolo to tak, ako ste to videli“. Point Blank je pomalé, atmosférické a brutálne násilné dielo, nesúce sa v opojnom surrealisticko-snovom opare.
A Colt Is My Passport (Koruto wa ore no pasupooto, r. Takashi Nomura, 1967)
Služby nájomného zabijaka Kamimuru (Joe Shishido) využíva istý gang na odstránenie bossa konkurenčnej skupiny. Hitman sa po úspešnom odstránení cieľa spolu so svojim šoférom a komplicom uchyľuje do hotela, pričom na druhý deň má byť pre nich v prístave pripravená loď k ich ďalšiemu úteku. Konkurenčné gangy však nečakane spoja sily a z nich dvoch sa stávajú hľadaní štvanci. Kamimura, typický svojim stoickým pokojom, zároveň v hoteli stretáva chyžnú, ktorá v ňom vidí možné východisko zo svojej bezútešnej situácie a dáva sa s ním na útek... V hlavnej úlohe sa predstavuje herecká ikona japonských yakuza filmov – Shishido. Snímka zaujme „hard-boiled“ atmosférou a dialógmi, soundtrackom (westernovo ladené tóny striedajú džezové) a ikonickým akčným finále v pustatine.
Branded to Kill (Koroshi no rakuin, r. Seijun Suzuki, 1967)
Pokračujeme s absolútnym vrcholom Suzukiho tvorby. Špičkový nájomný vrah „Číslo 3“ (opäť Joe Shishido), zbožňujúci vôňu ryže, je úspešným členom zločineckej organizácie. Na konci jednej objednávky stretáva záhadnú mladú ženu, posadnutú nebezpečenstvom, od ktorej prijíma riskantnú zákazku. Po jej neúspešnej realizácii sa karta obracia a pre svoju organizáciu sa stáva nežiaduci. Dostáva sa tak na zoznam obávaného a záhadného nájomného vraha „Číslo 1“...
Suzuki servíruje nejednu labužnícky zaranžovanú scénu (použitie subjektívnej kamery či tie vypointované strihové skratky), ktorú máte chuť vidieť znova a hneď. Okrem výrazného vplyvu filmu noir (krásne čiernobiele kompozície, low-key nasvietenie tvárí, záhadná femme fatale, fatalizmus symbolizovaný skrz motýle, častý dážď) badať aj znaky európskeho umeleckého filmu. Radením obrazov a kauzálnymi medzerami medzi nimi, kedy si divák musí čo-to v rýchlosti domyslieť, pripomína Godarda. Francúzsku kinematografiu, hlavne Melvillea, pripomína aj konceptom tzv. cool kriminálnej postavy, ktorú tu stvárňuje ikonický Shishido so slnečnými okuliarmi. Nad všetkými týmito vplyvmi však stojí Suzukiho neskutočná režisérska invencia, ktorá do nemalej miery ovplyvnila takého Quentina Tarantina či Jima Jarmuscha. Za zmienku stojí fakt, že za „prílišnú nezrozumiteľnosť“ tejto vizuálne vyšperkovanej snímky dostal Suzuki od štúdia Nikkatsu takmer okamžitú výpoveď a prakticky na 10 rokov skončil s nakrúcaním.
Samuraj (Le Samourai, r. Jean-Pierre Melville, 1967)
Výkladná skriňa francúzskeho neo-noiru! Melville po Druhom dychu chytil doslova druhý dych, aby najbližšie štyri roky priniesol svoje dva vrcholné diela: Samuraja a Osudový kruh. V noirovom zázemí pokračuje v žánrovom razení, príbeh je už prehľadnejší, herecká charizma nespochybniteľná, a to všetko už máme vo farebnom obale. Avšak v maximálne chladnom a šedom. Vedzte, že šedá nebola nikdy šedšia: od kostýmov, cez rekvizity, až po prostredie – všetko je zahalené do chladných, ponurých „farieb“, čo len podčiarkuje náladu a osud hlavnej postavy. Zároveň ide o prvý z filmov krimi trilógie dvojice Melville & Delon (ďalšími dvoma sú Osudový kruh a Policajt).
Otváracie motto Samuraja, prepožičané zo samurajskej knihy Bušidó, hovorí, že „neexistuje väčšia samota než samota samuraja, snáď iba tiger v džungli je osamelejší... možno...“. Jef Costello, v nenapodobiteľnom cool podaní Alaina Delona, je mĺkvy samotársky nájomný vrah s kamennou tvárou. V štýlovom baloniaku a elegantnom klobúku. Táto postava sa náramne podobá zabijakovi, ktorého v roku 1942 stvárnil Alan Ladd v klasickom noiri This Gun for Hire. Ako „osamelý vlk“ žije priam asketickým a asexuálnym životom podriadeným jedine svojej práci. Je zásadový profesionál, čo podčiarkujú jeho rituály: nasadenie klobúka pri odchode do terénu či bielych rukavíc pred aktom vraždy. Keď je Jef po úspešnom odstránení majiteľa kabaretu neskôr zadržaný a vypočúvaný na polícii, zachránia ho dve ženy: milenka mu poskytne falošné alibi, pianistka – očitý svedok zasa nevedno prečo krivú výpoveď. Prepustený na slobodu sa zrazu stáva pre svojho objednávateľa nepohodlným. Zrazu má tak v pätách zločineckú skupinu aj policajného inšpektora. Jef šikovne kľučkuje a uniká pred svojimi nepriateľmi (scéna v metre), no jeho osud je už dávno spečatený, čo džentlmensky ilustruje záverečná scéna v nočnom klube.
Najbližšie pokračujeme s rokmi 70tymi...
