10 NEAMERICKÝCH NEO-NOIROVÝCH LAHÔDOK

Práskač /aka The Finger Man/ (Le Doulos, r. Jean-Pierre Melville, 1962)
Pri pohľade na tvorbu Jeana-Pierrea Melvillea je evidentná jeho láska k filmu-noir. Markantne to demonštruje aj jedna z jeho prvých snímok tohto žánrového razenia zo začiatku 60tych rokov v titulnej úlohe so Jeanom-Paulom Belmondom ako Silienom. Krádež diamantov, vražda, vlámanie, tajná spolupráca s políciou či objednávka vraždy. To všetko v  čiernobielom obraze podporené pravými noirovými prísadami: tieňohrou, kostýmovými záležitosťami na čele s neodmysliteľnými klobúkmi a kabátmi/plášťami, treskúcim dažďom či flashbackmi. Jednoducho, poctivý neo-noir na európsky spôsob. Ale pozor, s Melvilleom sa ešte v našom zozname nelúčime.  

Nebo a peklo (Tengoku to jigoku, r. Akira Kurosawa, 1963)
Japonsko, povojnová ekonomická expanzia. Kingo Gondo, vysokopostavený a tvrdohlavý manažér obuvníckeho podniku, sa stáva terčom vydierania. Uniesli mu totiž syna. Beztak vypätú situáciu vybičuje na hranicu únosnosti zistenie, že únosca uniesol nesprávneho chlapca – syna Gondovho osobného šoféra. V hre je nielen ľudský život nevinného dieťaťa, ale aj budúcnosť manažérovej rodiny. Výška požadovaného výkupného je totiž likvidačná. Zločin, vyšetrovanie, honba za zločincom, konfrontácia, bezútešný koniec. Výborná noirová detektívka legendárneho Akira Kurosawu rieši morálnu dilemu jednotlivca, detailne vykresľuje policajné procedúry a  okrem pitvy kriminálnej investigatívy sa dotýka aj sociálnej „investigatívy“ vtedajších pomerov. 

Pale Flower (Kawaita hana, r. Masahiro Shinoda, 1964)
Gangster Muraki sa po troch rokoch vracia z väzenia a naďalej pokračuje v šľapajach člena Yakuzy. Navštevuje aj starý gangsterský gamblerský brloh, kde stretáva výstrednú a záhadnú mladú ženu holdujúcu hazardu Saeko. Tá priam baží po dobrodružstve, riziku a vzrušeniu v hazardnej spoločnosti vysokopostavených členov Yakuzy. Muraki sa ju rozhodne vziať pod svoje ochranné krídla... Milovníkov filmu-noir dozaista poteší prítomnosť snovej sekvencie (Murakiho nočná mora), ktorá aj keď noirovému štýlu neskutočne svedčí, jej prítomnosť je všeobecne veľmi zriedkavá. Z príbehu cítiť presakujúci fatalizmus oboch hl. protagonistov. Obaja doplácajú na svoju kriminálnu vášeň. Nasleduje bezútešný koniec: Muraki končí za vraždu, do ktorej sa tvrdohlavo vrhal, opäť vo väzbe a Saeko, pokračujúc v gamblersko-drogovej vášni, je onedlho na to zavraždená. Pomalá existenciálna gangsterka od japonského režiséra Shinodu.

Alphaville (Alphaville, une étrange aventure de Lemmy Caution, r. Jean-Luc Godard, 1965)
Experimentálna zmes utopistického sci-fi a filmu-noir alebo „George Orwell meets Film-Noir“ v režisérskom podaní popredného predstaviteľa Francúzskej novej vlny Jeana-Luca Godarda. Agent v utajení Lemmy Caution v štýle detektíva americkej starej školy, oplývajúci drzosťou a sarkazmom, prichádza do mesta Alphaville, kde má všetko pod palcom centrálny superpočítač Alpha 60. Alphavillu vládne tvrdá diktatúra, kde primárne ľudské city nemajú miesto a odporcovia systému sú systematicky vyvražďovaní. Caution sa zoznamuje s Natašou, dcérou vynálezcu Alphy 60. Má v úmysle zničiť Alphaville a zároveň prebudiť v Nataši ľudské city. Film Alphaville je jedným z prvých tech-noirov (futuristických noirov) a možno ho považovať za akéhosi európskeho, artového predchodcu kultového Blade Runnera. Zaujímavosťou je, že táto snímka si vystačila bez zvláštnych efektov a bola nakrúcaná v parížskych reáliách. Nezabúdajme však ani na Godardov zásadný film Na konci s dychom z roku 1960, ktorý okrem iného tiež dýcha filmom-noir. 

Samuraj (Le Samourai, r. Jean-Pierre Melville, 1967)
Otváracie motto Melvilleovho filmu, prepožičané zo samurajskej knihy Bušidó, hovorí, že „neexistuje väčšia samota než samota samuraja, snáď iba tiger v džungli je osamelejší... možno...“. Jef Costello (v nenapodobiteľnom macherskom podaní Alaina Delona!) je mlčanlivý samotársky nájomný vrah s kamennou tvárou. Ako „osamelý vlk“ žije priam asketickým a asexuálnym životom podriadeným a oddaným jedine svojej práci, poslaniu. Keď je však po jednej svojej úspešnej akcii zadržaný, vypočúvaný na polícii a následne prepustený, stáva sa pre svojho objednávateľa potenciálnym zdrojom nebezpečenstva a dostáva nálepku „nepohodlný“. Costello má čoskoro v pätách nielen mafiu, ale aj opäť políciu. Šikovne kľučkuje medzi všetkými nepriateľmi, no jeho osud je už dávno spečatený, čo elegantne a štýlovo ilustruje záverečná scéna v jazzovom bare.

Branded to Kill (Koroshi no rakuin, r. Seijun Suzuki, 1967)
Špičkový nájomný vrah „Číslo 3“ (3 v závislosti od „ratingu“), zbožňujúci vôňu ryže, sa po neúspešnom pokuse o likvidáciu živého terča stáva pre zločineckú organizáciu nežiaducim. Čoskoro čelí najväčšej výzve svojej kariéry: tajomnému fantómovi známemu iba ako „nájomný vrah č.1“. Kultový režisér Seijun Suzuki servíruje nejednu štýlovo zaranžovanú scénu, ktorú máte chuť vidieť znova a hneď. Okrem výrazného vplyvu filmu-noir (nasvietenie, vnútorný monológ, dážď, femme fatale, fatalizmus) badať aj znaky európskeho umeleckého filmu. Nad tým všetkým však stojí Suzukiho neskutočná režisérska invencia, ktorá do veľkej miery ovplyvnila Quentina Tarantina, Jima Jarmuscha a mnoho ďalších. Zo súdka neo-noiru stojí za pozornosť aj Suzukiho gangsterka Youth of Beast (Yaju no seishun) z roku 1963.
 
Zmluva s vrahom (I Hired a Contract Killer, r. Aki Kaurismäki, 1990)
Osamelý úradník Henri Boulanger (Jean-Pierre Léaud) prichádza po 15 rokoch o svoju monotónnu prácu, ktorá mu bola jediným zmyslom života. Rozhodne sa preto vziať si život, no výsledkom sú dva nevydarené pokusy o samovraždu. Poslednou možnosťou sa zdá byť objednávka vraždy samého seba u profesionálov. Keď ale po uzavretí kontraktu stretne predavačku ruží Margaret, dostáva novú šťavu do života a svoj pôvodný zámer si rozmyslí. V pätách má už však (smrteľne chorého) nájomného vraha, ktorý hodlá svoju prácu dokončiť a nezostáva mu už veľa času... Cynicky štylizovaný film fínskeho režiséra Akiho Kaurismäkiho výborne funguje ako vážne sa tváriaca paródia na noirové zápletky, postavy osudových žien a nájomných vrahov či ich osudovosť. 

A Bittersweet Life (Dalkomhan insaeng, r. Ji-un Kim, 2005)
Neo-noirová kórejská gangsterka par excellence. Mafiánsky boss poverí jedného zo svojich najlepších a najspoľahlivejších ľudí Sun-wooa (okrem iného aj prevádzkara hotela), aby dohliadol na jeho mladú priateľku a overil, či mu je naozaj verná... Klasická dramaturgická schéma spúšťajúca celý rad udalostí. Samotársky Sun-woo je existenciálny hrdina so „slabosťou“, ktorá sa pri výkone práce nájomného vraha príliš nenosí – štipkou ľudskosti. Jeho osud spečatí nevinný a chvíľkový pocit lásky. Morálna dilema, zaváhanie a odklon od pokynov, ktorý jeho boss nemieni tolerovať. Jedna chyba, žiadna druhá šanca! Jedna z najväčších ázijských akčných peciek od čias Oldboya.     

Aura (El Aura, r. Fabián Bielinsky, 2005)
Bezmenný taxidermista (v Argentíne nesmierne populárny Ricardo Darín) si počas čakania v banke na svoju výplatu, povzbudený svojou fotografickou pamäťou a všímavosťou, premieta pred očami dokonalú lúpež. Je posadnutý dokonalým zločinom. Šanca na realizáciu ale prichádza nečakane, a to na víkendovej poľovačke s kolegom, kde omylom zastrelí majiteľa chatovej oblasti, v ktorej je ubytovaný. Neskôr zisťuje, že jeho mladej manželke prakticky urobil láskavosť. Zároveň však odhalí, že obeť bola súčasťou veľkého pripravovaného kšeftu, priam dokonalej lúpeže obrneného vozidla prevážajúceho tržby z kasína. V snahe zabrániť svojmu odhaleniu, musí zastreleného majiteľa v chystanej akcii improvizovane zastúpiť... Z dielne argentínskej kinematografie vzišli na poli neo-noiru v ostatnom období viaceré kvalitné počiny. Za všetky spomeňme aspoň minuloročného držiteľa Oscara za najlepší cudzojazyčný film – thriller Tajomstvo ich očí (El Secreto de sus ojos, 2009) a drámu Carancho (2010) od Pabla Trapera. V oboch snímkach si hl. úlohu strihol opäť R. Darín.

Muž z Londýna (A Londoni férfi, r. Béla Tarr a Ágnes Hranitzky, 2007)
Prehľad končíme s filmom-noir podľa Bélu Tarra. Zločin, svedok, objav a rozhodnutie. Typicky noirová zápletka: hlavný hrdina (nočný strážca londýnskeho prístavu Maloin) sa stane svedkom a neskôr aj súčasťou zločinu, keď si prisvojí kufrík peňazí zavraždenej obete. V tomto konaní ho poháňa najmä láska k dcére a túžba zabezpečiť jej o niečo vyšší životný štandard. Kým po vizuálnej stránke Tarr napodobňuje štýl noir a okoreňuje ho svojimi tradičnými trademarkami (najmä svojimi majstrovskými dlhými zábermi), naračne ignoruje zaužívané noirové postupy a ide svojou vlastnou cestou. Hypnotické, podmanivé a filmársky krásne – i keď, ako je to u Tarra pravidlom – značne nedivácke filmové dielo. Prvky filmu-noir boli badateľné už v režisérovom filme Zatratenie (Kárhozat, 1987), ale až v súvislosti s Mužom z Londýna (ktorého produkcia trvala 7 rokov) hovorí samotný Tarr ako o filme-noir.