|
TOP 15: NEO-NOIR (1970-1979) |
TOP 15: NEO-NOIR (1970-1979) |
Pokračujeme v post-klasických podobách filmu noir rokmi sedemdesiatymi. Kým počas 60tych rokov dominovala v odkazovaní na film noir (či už priamo na ten americký alebo pokračujúc vo vlastnej národnej tradícii) predovšetkým francúzska a japonská kinematografia, roky 70te už patrili americkým „old-school“ kriminálkam (nesúcim sa na atmosfericky pomalej, veľakrát až flegmatickej vlne). Koniec koncov, bola to práve polovica 70tych rokov, kedy post-noir zažil nostalgický boom. V zozname však máme aj štyroch neamerických zástupcov: dvoch francúzskych, jedného britského a nemeckého.
Americký neo-noir 70tych rokov súvisí najmä s nástupom tzv. „nového Hollywoodu“ (Penn, Coppola, Pakula, Altman, Polanski, Lumet, Scorsese a ďalší). Generácia mladých talentovaných filmárov hľadala počas známej štúdiovej krízy nové cesty, ako prilákať divákov späť do kín a ich najvýraznejšie tituly pracujú práve s formami filmu noir. Tu je dôležité poznamenať, že neo-noir si začína „sám seba uvedomovať“ a noirové prvky už tvorcovia používajú úmyselne, čo mnohých kritikov primälo nazývať neo-noir svojbytným (sub)žánrom (a nie už len štýlom). (1)
Upozornenie: v tomto zozname budete márne hľadať kultovú a nostalgickú Čínsku štvrť (Chinatown, 1974) Romana Polanskeho. Striktne sa držíme výkladu termínu neo-noir (2), ktorý zastrešuje snímky zasadené do súčasnosti (resp. do obdobia, v ktorom sa dané filmy nakrútili). Tzv. „retro-noirom“, ktoré nielenže evokujú klasické filmy noir zo 40tych a 50tych rokov, ale navyše sa v tejto dobe aj odohrávajú, venujeme samostatný prehľad.
|
|
|
Osudový kruh (Le Cercle rouge, r. Jean-Pierre Melville, 1970)
Avizovaný, prevažne americký výber otvárame paradoxne s francúzskou vecičkou, a to od samotného priekopníka francúzskej gangsterky a milovníka amerického filmu noir Jeana-Pierrea Melvillea. On sám označil tento svoj počin ako „čiernobiely film vo farbe“. Nakrúcalo sa síce na farebný materiál, no obraz pochopiteľne nehýri žiadnymi teplými a sýtymi farbami. Prostrediu aj kostýmom (baloniakom) výrazne dominujú chladné, šedé farby. Z väzenia sa vracajúceho gangstera Coreyho (Alain Delon) a väzňa na úteku Vogela zvedie dohromady osud. Po vzájomnom preukázaní si služieb sa rozhodnú vylúpiť klenotníctvo, na ktoré dostal Corey tip ešte v base. Do partie priberajú aj bývalého policajta a experta vo svojom obore Jansena.
Príbehovo nosná lúpež štartuje až v druhej polovici tejto chladnej, no vynikajúcej gangsterky. Divák sa stáva pevnou súčasťou ich trpezlivého a precízneho cca 25-minút trvajúceho vykrádania. Svojím tichým a autentickým spracovaním odkázal Melville na majstrovskú scénu z Bitky medzi mužmi (Rififi, 1955), ktorú mal pôvodne režírovať on (kormidlo napokon prenechal Julesovi Dassinovi).
Francúzska spojka (The French Connection, r. William Friedkin, 1971)
Americkú časť balíka nemôžeme začať inak než slávnou oscarovou kriminálkou, ktorá evokuje noir prostredím (policajnej stanice či zafajčených barov), ale aj horkokrvnosťou a morálnou spochybniteľnosťou hlavného detektíva Jamesa „Pepka“ Doylea (Oscarom ocenený, drsný Gene Hackman vo svojej prvej veľkej úlohe). Kým nelegálny obchod s drogami či omamnými látkami sa v klasickom filme noir objavuje len v jemných náznakoch, tu je na dolapení obchodníkov s narkotikami založený celý dejový konflikt. Autenticky až dokumentárno-procedurálne pôsobiaca snímka s dynamickou kamerou je poctou mravenčej policajnej práci: či už ide o odpočúvanie, sledovanie a napokon aj samotné naháňanie podozrivých (korunované jednou z najlepších autonaháňačiek vôbec). Maximálne poctivá kriminálka!
Drsný Harry (Dirty Harry, r. Don Siegel, 1971)
Legendárna kriminálka priniesla nový prototyp policajta – machiavelistického a charakterovo ambivalentného, ktorý si razí cestu k spravodlivosti vyberanými metódami. Cynicky a nekompromisne, bez ohľadu na nadriadených a predpisy. V titulnej úlohe Clint Eastwood v jednej zo svojich životných rolí ako inšpektor Harry Callahan, ktorý sa s ničím „nesere“. Postava osamelého, mĺkveho a večne zamračeného (anti)hrdinu, známeho z westernov a filmov noir, tu zaznamenáva posun k hláškujúcemu, akčnému cool hrdinovi. Snímka bohato pracuje s pôsobivými lokáciami San Francisca (režisérove skúsenosti z The Lineup, 1959), známeho „noirového dejiska“ a jeho dobovými problémami (Zodiac, kritika právneho systému). Klasika odštartovala slávnu 5-dielnu krimi sériu.
Z technických noirových komponentov spomeňme kvantum štýlových kamerových podhľadov a radu zaujímavo riešených nočných scén (prestrelka pri neónovom pútači so symbolickým popisom „Jesus Saves“, prvý priamy stret so Scorpiom pri betónovom kríži s použitím subjektívnej kamery, či ten druhý na futbalovom ihrisku končiaci atmosférickým, odďaľujúcim záberom z helikoptéry).
Nezabúdajme však, že pred Hackmanovým Pepkom a Eastwoodovým Harrym tu bol ešte iný drsný policajt zo starej školy – Dave Bannion v podaní Glenna Forda z Langovho Veľkého záťahu (The Big Heat, 1953). Ten však neoplýval takou charakterovou ambivalenciou než páni zo začiatku 70tych rokov.
|
|
|
Chyťte Cartera (Get Carter, r. Mike Hodges, 1971)
Londýnsky gangster Jack Carter prichádza do Newcastleu na pohreb svojho brata, ktorý zomrel na následky autonehody za príliš záhadných okolností. Keďže historke o opitosti neverí, rozhodne sa bratovu smrť „vyšetriť“ na vlastnú päsť. Džentlmenská trpezlivosť mu však dlho nevydrží a jeho metódy sú čoraz násilnejšie (ženy nie sú žiadnymi výnimkami!), až sa pre miestnych gangstrov stáva nanajvýš nepohodlným... Spúšťačom udalostí je pornografická zápletka, ktorá filmu noir nie je vôbec vzdialená (viď klasiku Hlboký spánok či retro-noir Čierna Dahlia). Okrem iného zaujme práca so „sexi“ strihom (Carterov dráždivý telefonát s ex-milenkou či jazda v aute s flashforwardovými prestrihmi na milovanie). Michael Caine sa predstavuje v jednej zo svojich najlepších rolí ako hrubý, no štýlový antihrdina. Hľadač pravdy, samotár, násilník, pomstiteľ.
Klute (r. Alan J. Pakula, 1971)
Súkromný detektív John Klute (Donald Sutherland) hľadá svojho pohrešovaného priateľa - vysokopostaveného obchodníka. Vodítko k vypátraniu, čo sa s ním stalo, predstavuje sebavedomá prostitútka Bree (oscarová a sexi Jane Fondová) so svojou tajomnou minulosťou... Za vyzdvihnutie stojí výborná práca s kamerou a svetlom evokujúca svietenie filmu noir (s dôrazom na siluety postáv + tzv. low-key nasvietenie tvárí) a džezový soundtrack. Zápletka i technické aspekty sú priamym odkazom na noirové obdobie.
Od režiséra Pakulu stojí za pozornosť aj Pohľad spoločnosti Parallax (The Parallax View, 1974). Warren Beatty sa tu ako novinársky reportér Joe Frady predstavuje v archetypálnej noirovej polohe – samotárskeho hľadača pravdy. Pred troma rokmi bol jedným z mnohých svedkov zavraždenia senátora. Od tej doby zomrelo deväť svedkov, všetci za veľmi podozrivých náhod. Spočiatku skeptický Frady si napokon uvedomí, že v nebezpečenstve je aj on sám a rozhodne sa konať na vlastnú päsť... Tento politicky ladený thriller reflektuje násilie, konšpiračné nálady a paranoju, ktoré ovládli americkú spoločnosť hlavne po atentáte na prezidenta Kennedyho. Aj v tomto prípade stojí za pozornosť inovatívna kamera Gordona Willisa (aj Krstný otec), ktorá pracuje s eleganciou geometrických tvarov a veľkými statickými zábermi.
Dlhé lúčenie (The Long Goodbye, r. Robert Altman, 1973)
Film noir podľa Altmana. Ide síce o adaptáciu jedného z najlepších Chandlerových románov, ale od klasického noiru a detektívnej predlohy má na míle ďaleko. Ako sa už s obľubou hovorí, Altmanovo poňatie je atentátom na film noir a Chandlerovu vrcholnú knihu z roku 1953. Režisér totiž ide úplne vlastnou cestou. Nedrží sa postupov filmu noir, záver príbehu obracia úplne naruby a pritom posledný záber paradoxne odkazuje na britskú noirovú klasiku Tretí muž (1949). A ešte aj ten Phil Marlowe v podaní Elliotta Goulda je ošarpaný šupák na pohľadanie (na rozdiel od Bogartovej uhladenej elegancie). Gouldov „pohodičkový“ flegmatizmus korunovaný hláškou „It´s okay with me“ je neskutočne cool.
Altmanove neo-noirové uchopenie je tak proste čisto „70-tkové“: nákazlivo pomalé, atmosferické, s lenivým džezovým podmazom Johna Williamsa. Štýlovo a najmä svojsky preniesol noir príbeh do rokov 70tych.
|
|
|
Serpico (r. Sidney Lumet, 1973)
Siréna sanitky, krvácajúci policajt a veľký rozruch dookola. Vraj si o to koledoval. V retrospektíve sa dozvedáme prečo. Medzi prvými dvoma Krstnými otcami nakrútil Al Pacino túto smutne pôsobiacu kriminálku, kde podáva jeden z najlepších výkonov svojej ranej kariéry. Jeho idealistický policajt Serpico paradoxne nebojuje primárne proti zločinu v uliciach, naopak – súperí so svojimi úplatnými kolegami, svojim oddelením a de facto s celým policajným newyorským zborom. Netrvá dlho a svojou čestnosťou a ukážkovým prístupom sa stáva nepohodlným, čo ho privádza k zúfalosti a v troskách sa ocitá aj jeho osobný život. Bezútešný záver je akoby vystrihnutý z filmu noir. Spracovaním témy korupcie môže pripomenúť Veľký záťah (1953) či Dotyk zla (1958), vzhľadom na neskoršiu dobu vzniku a skutočné udalosti však ide pochopiteľne oveľa ďalej...
Lumet a Pacino si plodnú spoluprácu zopakovali v roku 1975, kedy nakrútili strhujúcu lúpežnú drámu Dog Day Afternoon (tá však výrazne presahuje žánrové hranice a ústi v sociálnu drámu jednotlivca).
Rozhovor (The Conversation, r. Francis Ford Coppola, 1974)
Odpočúvať a byť odpočúvaný, sledovať a byť sledovaný. Introvertný Harry Caul (Gene Hackman) je bezpečnostným technikom a expertom na odpočúvanie. V minulosti mal jeden jeho prípad tragické následky a jeho najnovšia zákazka sa tiež mení v nočnú moru. Sofistikované nahrávanie mladého páru v rušnom parku a ich na pohľad nevinný rozhovor prináša po podrobnej analýze nahrávky niečo znepokojivé. Niečo, čo môže niekoho stáť život. Harry má tak v rukách potenciálny usvedčujúci materiál... Pomalý, výborne gradujú thriller s priam hororovým twistom (a džezovým soundtrackom) je pôsobivou štúdiou osamelosti a paranoje. Čerešničkou z noirového súdka je Harryho hmlistý sen prezlečený do cielene noirového kabáta.
The Yakuza (r. Sydney Pollack, 1974)
Tejto kriminálke založenej na symbióze (?) „západ stretáva východ“ (alebo „hard-boiled detektívka a lá Kurosawa“) úraduje Robert Mitchum, slávny to noirový matador, po Humphreym Bogartovi asi najväčšia mužská hviezda filmu noir. Jeho Harry Kilmer je vojnový veterán a súkromný detektív, ktorý sa po rokoch vracia do Japonska pomôcť priateľovi Georgeovi, ktorý sa zaplietol s Yakuzou a tí mu uniesli dcéru. O scenár sa postarali vtedy debutujúci Paul Schrader (Taxikár, viď nižšie) a tiež autor slávnej eseje „Notes on Film Noir“ a Robert Towne (Čínska štvrť z rovnakého roku).
So starnúcim Mitchumom tiež odporúčame pomalú kriminálku nesúcu sa v takom flegmatickom móde typickom pre celé 70te roky - The Friends of Eddie Coyle (1973) režiséra Petera Yatesa.
|
|
|
Noc postupuje (Night Moves, r. Arthur Penn, 1975)
„Nenápadne“ dobrá neo-noirová detektívka, ktorá si vyžaduje trpezlivého diváka. Hackmanov súkromný detektív je typický frustrovaný noirový hrdina: nevie sa vyrovnať so smutnou minulosťou, hľadá svoje pevné miesto v komplikovanom svete a navyše pred očami sa mu rozpadá manželstvo. Únikom z osobných problémov je preňho nový prípad – má za úlohu nájsť 16-ročné dievča, ktorá utieklo z domu... Typicky pomalá, 70tková „feelingovka“, pri ktorej sa oplatí byť trpezlivý. Odvďačí sa pohlcujúcou gradáciou a ten záver na otvorenom mori... je vynikajúci!
The Killing of a Chinese Bookie (r. John Cassavetes, 1976)
Cosmo Vitelli (dokonalý Ben Gazzara) je štramácky majiteľ pánskeho klubu. Hrdý, ale seriózny. Navonok možno trochu výstredný, ale vo vnútri vyrovnaný a pri zemi. Divák je svedkom jeho rutinných činností, ktoré sú spracované nanajvýš detailne. Cosmove na pohľad pokojné pracovné chody naruší až stret so skupinkou gangstrov, a to všetko kvôli jeho jedinej slabosti – hazardu. Aby zachránil svoj klub, svoje dievčatá a vôbec svoj životný štýl, musí svoj dlh splatiť desivým činom... Okúzľujúco pomalý, štýlový a artovo zameraný – to sú prívlastky, ktoré robia z tejto kriminálnej drámy jednotlivca výnimočný titul.
Taxikár (Taxi Driver, r. Martin Scorsese, 1976)
Absolútny klenot americkej kinematografie 70tych rokov. De Niro exceluje ako Travis Bickle, trpiaci post-traumatickým syndrómom z Vietnamu, sužovaný samotou a nespavosťou. Frustrovaný zo svojej neschopnosti plnohodnotne sa zaradiť späť do spoločnosti prijíma prácu nočného taxikára. Jeho naivné humanistické ciele („očistiť ulice od všetkej tej špiny“) a vnútorná nevyrovnanosť ho privádzajú k vyšinutej rebélii... Atmosféra noci, špinavosť zadymenej newyorskej ulice, nejednoznačnosť hlavného (anti)hrdinu, jeho pochmúrny voice-over a motív vziať spravodlivosť do vlastných rúk – toto všetko sú znaky asociované s teritóriom filmu noir. Čítaj viac o Taxikárovi.
Z pera Paula Schradera tiež dávame do pozornosti jeho režijný počin Hardcore (1979), ktorý predstavuje atmosférickú sondu do pornografického priemyslu 70tych rokov.
Americký priateľ (Der Amerikanische Freund, r. Wim Wenders, 1977)
Noirovo ladený psychothriller na motívy románu Patricie Highsmith pracujúci so zápletkou objednávky vraždy. Pokľudný tridsiatnik živiaci sa výrobou obrazových rámov - Zimmermann (Bruno Ganz), trpí údajne smrteľnou, zatiaľ nepomenovanou chorobou. Krátko po tomto zistení sa objaví záhadný Francúz s nečakanou ponuku: za 250.000 mariek má v Paríži zavraždiť mafiánskeho vraha. Súčasne sa na scéne objavuje aj iná tajomná osoba – Američan Tom Ripley (Dennis Hopper). Nemôžeme nespomenúť cameo roličky popredných, klasických noirových režisérov: Samuela Fullera a Nicholasa Raya.
Z nemeckej tvorby 70tych rokov stojí za zmienku aj Fassbinderov pokus o variáciu na americký film noir The American Soldier (1970).
Vodič (The Driver, r. Walter Hill, 1978)
Vodič je vyhľadávaný profík na nelegálnu prácičku. Odváža lupičov z miesta činu (že vám to niečo pripomína?). Hneď v úvode musíme podotknúť, že hlavný herecký predstaviteľ Ryan O´Neal má ďaleko od najlepších predstaviteľov tichých drsných antihrdinov (Alan Ladd v This Gun for Hire, Alain Delon v Samurajovi či Charles Bronson v Mechanikovi). Jeho „mĺkva drsnosť“ a neraz tupý výraz tváre sú miestami naozaj nútené, no ak už nie jeho, určite si viete užiť slizkého Brucea Derna ako posadnutého detektíva, ktorý mu ide po krku. Práve Dern tvorí spolu s atmosférou nočného mesta, autonaháňačkami a džezovým podmazom štvoricu dobrých dôvodov, prečo si tento titul zaslúži pozornosť. Záverom: poctivý, feelingový 70-tkový neo-noir (ktorý si možno zaslúžil lepšieho hereckého drivera).
Čierna séria (Série Noire, r. Alain Corneau, 1979)
Neo-noir 70tych rokov sme otvorili aj uzatvárame s francúzskym titulom. Tu sa doslova natíska charakteristika „Dostojevski stretáva Film Noir“. Už len pre to prepájanie kriminálnej a psychologickej roviny príznačné pre slávny román Zločin a trest. Parížan Franck „Puppy“ Poupart je podomový predavač bez chrbtovej kosti. Jedného dňa príde do kontaktu s „tetkou“, ktorá mu ako protihodnotu núka služby svojej mladučkej netere Mony. Stretnutie so zvádzajúcim mĺkvym dievčaťom je preňho osudovým. Sprvoti jej zvodom síce odoláva, no neskôr jej úplne prepadne. V jeho už beztak neusporiadanom živote spôsobí úplný chaos. Katalyzátorom ďalších udalostí je Puppyho zavraždenie starej pani... Film stojí na excelentnom a maniakálnom výkone Patricka Dewaereho. Jeho nezadržateľný Puppy, ktorý klame na všetky strany, pripomína známeho filmového lúzra Harryho Fabiana z Dassinovho noiru Noc a mesto (1950).
Neo-noir 70tych rokov si viac než štylistické postupy ako napr. voice-over, flashbacky či expresívne, kontrastné svietenie, berie z filmu noir jeho atmosféru a venuje sa psychologizácii postáv (ich úzkosti, samote, beznádeji, paranoji), čím tiež reflektuje dobové spoločenské problémy (traumu z Vietnamu, rasizmus, politické atentáty a vzrastajúci medzinárodný terorizmus). A ak si aj tvorcovia berú tie najsignifikantnejšie noirové prvky (expresívne svietenie v Kluteovi a Pohľade spoločnosti Parallax, snová sekvencia v Rozhovore či voice-over v Taxikárovi), robia to už na rozdiel od tvorcov klasického noiru vedome a cielene, čo nás môže privádzať k tomu nazývať neo-noir (sub)žánrom.
Ďalej, noirové postavy, zápletky či témy nielenže zasadzujú do „farebnej“ súčasnosti, ale veľakrát ich prirodzene posúvajú aj ďalej: drogy vo Francúzskej spojke, ambivalentní policajti v Spojke a Drsnom Harrym, prostitúcia v Klutovi či Taxikárovi, pornografický priemysel v Hardcore, korupcia v Serpicovi alebo nové nebezpečenstvo v podobe vodného živlu (vypustená vodná nádrž v Pohľade spoločnosti Parallax, otvorené more v Noc postupuje). Ale aj spomínaný farebný obraz má v rámci posunu svoje miesto, nakoľko dá viac vyniknúť neónovej žiari veľkomesta (Taxikár, Hardcore).
(1) Analogicky ako pri klasickom filme noir, prirodzene aj pri snahe o definovanie neo-noiru sa dostávame na tenký ľad. Našou snahou je však poukázať na rozdiel, že kým tvorcovia klasického filmu noir nakrúcali v 40tych rokoch tak špecificky, lebo jednoducho „to tak cítili“, neo-noiroví režiséri onú špecifickosť s odstupom rokov rozpoznali a ich postupy sa snažili vedome napodobňovať, prípadne inovovať.
(2) Neo-noir býva často používaný v „širšom“ kontexte. My však pre lepšie porozumenie používame ako najširší pojem „post-noir“, ktorý pokrýva všetky noirovo ladené filmy od 60tych rokov po súčasnosť. Post-noir možno členiť na už spomínaný neo-noir a retro-noir; ďalej tiež poznáme podmnožiny ako tech-noir (Blade Runner, Minority Report), teen-noir (Brick) či stoner-noir (Big Lebowski, Inherent Vice).
