Kultový film Pink Floyd: The Wall je jedným z mála filmových diel experimentujúcich s rýdzo hudobnou látkou. Na počiatku bolo mimoriadne úspešný dvojalbum populárnej skupiny Pink Floyd. Po úspechu jeho javiskového spracovania sa režisér Alan Parker ujal réžie celovečerného filmu, naposledy bola The Wall inscenovaná v scénickej podobe v roku 1989 pri príležitosti zbúrania Berlínskeho múru (ale bez Pink Floyd). Parkerov záujem o prepojenie hudobného námetu a hraného filmu sa na počiatku 80.rokov prejavil už snímkou Sláva. V náročnom filmovom projekte Pink Floyd: The Wall sa však tvorca priblížil poetike hudobného tvaru omnoho zaujímavejším a v kinematografických dejinách jedinečným spôsobom. Podľa scenára duchovného vodcu skupiny Rogera Waltersa vznikol film, ktorý je spleťou symbolických obrazov a animovaných sekvencií (Gerald Scarfe), voľne spojených piesňami a situáciami fiktívnej hlavnej postavy rockovej hviezdy Pinka. Hrdina sa zamkne v hotelovej izbe a v neurčenom časovom úseku sa vyrovnáva s patovou životnou situáciou. Vracajú sa mu spomienky na detstvo, ktoré do značnej miery určilo jeho nasledujúci život (tragická smrť otca v zákopoch druhej svetovej vojny, prehnaná ochranárska starostlivosť milujúcej matky). Samotársky chlapec mal problém v škole, ktorú vnímal ako neľútostný stroj, snažiaci sa všetko „zomlieť“. Aj neskôr si Pink ťažko hľadal záchytné body: výlučnosť rockovej hviezdy v ňom prehĺbila pocity osamelosti a deštruktívne sklony. Vystaval okolo seba akúsi ochrannú komunikačnú stenu, ktorá sa postupne stala väzením. Rozchod so ženou, ktorá už nedokázala znášať manželove výstrelky, únava z nekonečnej, vo svojej podstate publikom mapujúcej show a hlboká citová i názorová kríza dovádzajú Pinka na pokraj zrútenia. V halucinogénnych stavoch, podmienených tiež drogami, sa muž vracia ku kľúčovému okamžiku svojho života.