Psie dni

„Nikdy predtým som v kine nebol tak intenzívne vystavený peklu“ vyslovil sa Werner Herzog v súvislosti s filmom renomovaného dokumentaristu Ulricha Seidla Živočíšna láska. Nie veľmi odlišný pocit vyvoláva aj Seidlov hraný debut Psie dni. Film pomenovaný podľa obdobia najteplejších dní v roku je neľútostným vykročením za kultivovanú fasádu rakúskych predmestských štvrtí, zarovnaných záhonov, dômyselne vybudovanej siete uspokojovania primárnych potrieb. V šiestich relatívne samostatných paralelne rozprávaných príbehoch Seidl konkretizuje rozmanité formy psychického a fyzického násilia vedome páchaného človekom na človeku, od sebatrýzne rozvedenej manželskej dvojice, cez agresívne žiarlivostné scény adolescentov až po sexuálne zneužitie zrelej ženy. Film prekračuje hranice v realistickom zobrazení „ťažko pozerateľných“ scén. Dojem autentického záznamu reálnych udalostí nie je vyvolaný charakterom snímania v podobe nervnej kamery príznačnej pre filmy vznikajúce pod hlavičkou Dogmy, ale vďaka dôveryhodnému, psychologicky dôsledne vybudovanému priebehu jednotlivých situácií, ponechaním priestoru pre hereckú improvizáciu, dokonalým zladením profesionálnych hercov a nehercov. Scény vypätých stretov postáv striedajú precízne komponované statické zábery na neforemné kusy ľudského tela v rozmanitých polohách relaxujúcich vystavovaním sa priamemu slnečnému žiareniu v priestoroch záhrad a lodžií sterilne pôsobiacich obydlí. Dusná atmosféra, neustále stupňovanie aktov vzájomného ubližovania a ponižovania napokon predsa len dosiahne krajný bod, po ktorom prichádza dážď. Ťažko ho však nazvať očistným, je predovšetkým oznámením, že „peklo na zemi“ dosiahlo svoj vrchol, ďalej sa už zájsť nedá. Prichádza dočasné uvoľnenie, nie trvalé riešenie, alebo očista. Film nehľadá východiská, konštatuje desivú stránku človeka a v náznakoch nachádza motiváciu takéhoto konania v neschopnosti vyrovnať sa so životnými nešťastiami.