4.0

Filmová recenzia

Psie sni vo mne po projekcii na MFF Bratislava 2001, zanechali zvláštne, pomerne ťažko opísateľné pocity. Film sa stretol s rozporuplnými reakciami publika, ktoré rýchlo rozdelil na dva tábory. Dokonca z počiatku neuspel ani u domácej kritiky, ktorá ale svoj názor nenápadne zmenila, keď Psie dni získali Veľkú cenu poroty na 58. ročníku filmového festivalu v Benátkach. Až o skoro dva roky neskôr sa môže touto šokujúco - autentickou sondou do života (ne)obyčajných ľudí, nechať znechutiť, alebo naopak očariť aj slovenský klubový divák.

Neznesiteľné teplo je kulisou na zobrazenie ľudského pokolenia vo veľmi vyhranených a intímnych okamihoch. Divák sa stáva tichým svedkom mozaiky postáv viedenskej periférie počas horúčav kulminujúceho leta (tzv. psích dní). Vzduch doslova stojí, teplomerom nestačí ortuť a agresia čaká na svoje obrete. Územie nikoho, vymedzené diaľnicou, hypermarketami a unifikovanou rádovou výstavbou rodinných domov s presne okosenými trávnikmi, obývajú rezignovaní, osamelí, depresiou preplnení, mrazivo reálni ľudia. Ich prázdnotu a všednosť zobrazuje šesť príbehov, ktorých hlavnou platformou je strata citu a beznádej pri hľadaní čistej ľudskej lásky.

Na poli hraného filmu debutujúceho rakúskeho dokumentaristu Ulricha Seidla, ktorého filmy vyvolávajú vzrušujúce diskusie o metóde stvárnenia a zachytenia autentickosti, dokonale charakterizuje výrok: "Kam až môžem dráždiť onen bod, ktorý určuje moment, kedy sa divákovi chce utiecť z kinosály, ale napriek tomu to nespraví?". Seidl dráždi síce dokonale, ale za cenu dejovej nápaditosti a celkovej filmovosti diela. Psie dni pripomínajú skôr štylizovaný a v určitých momentoch umelo šokujúci dokument (prvoplánovo odkrývajúci tabu á la Ken Park), ako celovečerný film. Autorov dokumentárny prístup má svoju poetiku, ale pribúdajúcimi minútami stráca na sile. Začína sa schématicky opakovať a vďaka dvojhodinovej minutáži aj nudiť. Autenticita Seidlovej výpovede recyklovaním už vyčerpaných obrazov (stopárka Anna), zabúda na tempo a gradáciu.

Seidl okrem osobitej filmovej reči a formy vsadil hlavne na herecké výkony a dialógy postáv, vo veľkej väčšine stvárnených rakúskymi nehercami. Je preto škoda, že sa žiaden z vyslovene nesympatických hrdinov nevyvíja a charakterovo tak stagnuje na určenej typológii. Únava ale úspešne sála z plátna a dokumentárna kamera Wolfganga Thalera je ich akýmsi bez-emočným statickým pozorovateľom, a miestami dogmaticky nervóznym prenasledovateľom.

Psie dni sú skutočne ponurou snímkou zachytávajúcou bezútešnú, dokonale známu estetiku všednosti. Seidl provokuje a dráždi zmienený bod, ktorý rozhodne o tom, či z kina utečiete alebo nie. Či to stojí za pokus, závisí od každého z vás.

Hundstage (Rakúsko/Nemecko, 2001, 121 min.)
Réžia: Ulrich Seidl. Scenár: Ulrich Seidl, Veronika Franz. Kamera: Wolfgang Thaler. Hudba: piesne Monja, Tango Chopin (Markus Davy), Into It (Sonic Fusion). Hrajú: Maria Hofstatter, Christine Jirku, Victor Hennemann, Georg Fridrich, Alfred Mrva, Erich Finsches, Gerti Lehner, Franziska Weiss, Rene Wanko, Claudia Martini, Victor Rathbone.