V TIENI BEETHOVENA

Režisérka prezentuje ženský pohľad na skladateľove posledné dni. Cez prizmu jemnosti a nežnosti postihuje neznesiteľnosť človeka, ktorý sa počas svojho života staval na úroveň Boha. Odhaľuje jeho silné stránky, spočívajúce v hudobnej genialite, na druhej strane slabiny, týkajúce sa najmä jeho rodinného života. Prostredníctvom hlavnej hrdinky ukazuje, čo všetko musel človek v jeho blízkosti znášať. Anna Holtzová sa mu stala oddanou služobníčkou a zároveň jediným blízkym tvorom na sklonku života.

Nepríliš zaujímavý príbeh autorka ozvláštnila spôsobom snímania. Od úvodnej scény je evidentné, že pôjde o experimentovanie s obrazom. Keďže celý film je rámcovaný Beethovenovou hudbou, obraz sa snaží držať tempo a rytmus jednotlivých skladieb. Okrem toho sú vizuálne ozvláštnené aj dialógy, čo však pôsobí miestami rušivo. Rôzne preostrovačky, zoomovanie či odzoomovávanie pôsobí veľmi fádne. Zaujímavo sú farebne vykreslené prostredia, v akých sa skladateľ pohybuje. Šedé, nevýrazné prostredie jeho obydlia, zvýrazňujúce jeho chudobu, žiarivé farby priestorov vyššej spoločnosti, kam chodieval prezentovať svoje diela a prirodzené farby prírody, kam sa vyberal hľadať inšpiráciu. Každé zo spomínaných prostredí zhruba vystihuje náladu a jeho celkové vnútorné rozpoloženie.

Pozitívne hodnotenie patrí predstaviteľovi Beethovena Ed Harrisovi, ktorý dokázal výborne stvárniť premeny skladateľových nálad - stavy výbušnej zúrivosti, oproti tomu pretvárku a zdanlivú pokornú oddanosť svojej múze. Sklamaním je herecký prejav ženskej protagonistky Diane Kruger. Jej postava balansuje jednak medzi dvoma mužmi a takisto medzi dvomi svetonázormi. Túto pozíciu však nedokázala vôbec vystihnúť. Jej herecký prejav sa rovná nevýraznosti Anny Holtzovej, ktorá bola v tieni Beethovena. A pritom by to mala byť ona, čo rozvíja príbeh. Excentrické Harrisove prejavy, ju však dokonale zatienili, preto aj jej herecký prejav ostáva v jeho tieni.

Keďže sa takmer celá snímka „točí“ okolo dokončenia deviatej symfónie, jej následné uvedenie pred viedenským publikom pôsobí pre diváka ako balzam na dušu. Autorka venovala prezentácii skladby dostatočne veľký časový úsek. Počas koncertu vizuálne, v krátkych prestrihoch, v rozostretých záberoch, často vo veľkých detailoch, zobrazuje akúsi vzájomnú spriaznenosť dvoch bytostí (Anny a Ludwiga). Tie dokážu spolu komunikovať aj bez toho, že by sa na seba čo i len pozreli. Pritom je miestami citeľné až sexuálne pnutie, ktoré hudba postupom času spôsobuje. Hudba vyvoláva nemý úžas a obdiv, rovnako však slzy vychádzajúce z očí poslucháčov. Výnimočná, až zimomriavková pasáž filmu (aj keď si uvedomujem, že to bolo spôsobené najmä hudobnou zložkou).

Ako celok však film príliš nezaujme. Problém je viditeľný predovšetkým v scenári, v neustálych opakovaniach a zvýrazňovaniach tých istých tém, napríklad porovnávanie Beethovena s Bohom, „rozpravy o duši“ a pod. Dialógy pôsobia mnohokrát príliš umelo a niekedy úplne prázdno a zbytočne. Takisto zvolená forma, sa ukázala ako nevhodná. Našťastie ide o interpreta, ktorého hudobné diela dokážu zakryť mnohé nedostatky a V tieni Beethovena sa oplatí pozrieť, aj keď možno len kvôli dostatočne dlhej časti deviatej symfónie.