OD MARCA DO MÁJA

„Už to nie sú deti. O nás si myslia, že sme už starí. Ako im to povieme?“, hovorí manžel svojej žene sediac vedľa nej na posteli.

Koncom minulého mesiaca vstúpilo do slovenských kín nové dielo režiséra Martina Pavla Repku Od marca do mája. Film bol prvýkrát uvedený v sekcii Proxima na minuloročnom filmovom festivale v Karlových Varoch. V predpremiére, za účasti hlavnej ženskej protagonistky Zuzany Fialovej, sa premietal na ostatnom ročníku festivalu Febiofest. Film ocenili vo Varcoh Zvláštnym uznaním, od filmovej kritiky vyhral Cenu innogy ako objav roka. Zaujal taktiež aj ďalšie zahraničné festivaly od Terstu po Káhiru.

Komorná dráma rozpráva príbeh päťčlennej rodiny, do ktorej života nečakane vstúpi radostná novina – mama Romana čaká ďalšie dieťa. Správa o tehotenstve by mohla byť potenciálnym zdrojom napätia, avšak film odmieta lacnú dramatizáciu. Dôležitou súčasťou života rodiny je totiž hlboká kresťanská viera, ktorá vo filme nie je vôbec zosmiešňovaná. Modlitby, zmienky o svätom Antoníčkovi či každodenné rituály sú zobrazené s pochopením a bez karikatúry. Po dlhšom čase konečne vo filme vidíme obyčajnú rodinu z menšieho mesta, ktorá duchovný rozmer svojho bytia prežíva autenticky a ľudsky.

Rozprávanie filmu sa sústreďuje predovšetkým na obyčajné momenty každodenného života, ktoré na prvý pohľad postrádajú veľké dramatické zvraty. Od marca do mája je akousi tichou oslavou všednosti či obyčajnosti. Čas sa tu nezastavuje, len pomaly plynie. Avšak v súčasnej uponáhľanej dobe takýto spomalený pohľad na život je osviežujúcim zážitkom.

Pre mladého režiséra, ktorý má za sebou niekoľko dokumentov, ide o celovečerný hraný debut. Repkova prvotina nadväzuje na jeho predchádzajúcu dokumentárnu tvorbu najmä svojím pozorovacím štýlom. Ide o silnú výpoveď a to napriek skutočnosti, že výsledný tvar má „len“ deväťdesiat minút. Vo svojej dráme sa Repka nezameriava na konflikty, ale skôr na prchavé momenty, v ktorých sa „nič nedeje“, no zároveň sa deje všetko podstatné.

Vo väčšine postáv objavujú neherci, čo filmu pridáva na autenticite a civilnosti. Sympatické je, že v snímke sa stretávajú známe herecké tváre so začínajúcimi mladými predstaviteľmi, a kde tí „skúsenejší“ neprevažujú – práve naopak, vytvárajú spolu harmonický celok. Príbeh sa zameriava na troch súrodencov – Mišu, Alžbetu a Eliáša. Najstaršia Miša už študuje na vysokej škole. Hoci ich matka ich stále vníma ako deti, všetci traja už dávno prekročili prah dospelosti. Ich vzťahy sú pretkané jemnými gestami, nenápadným humorom, občasným doberaním či drobnými konfliktmi – no vždy v duchu láskavosti a rešpekt.

Scény často fungujú na princípe nenaplneného očakávania – divák predpokladá, že dôjde k výraznému zvratu, no namiesto toho nastane pokojný, všedný moment. Práve v týchto kontrapunktoch tkvie sila filmu. Dialógy pôsobia mimoriadne prirodzene, akoby sme sledovali dokumentárne zachytené útržky života. Niektoré sekvencie – napríklad osemminútové budenie detí – si síce vyžadujú divácku trpezlivosť, no zároveň umožňujú naplno precítiť rytmus a atmosféru rána v domácnosti. Kamera zotrváva na mieste aj po odchode postáv, čím necháva obrazu priestor na doznenie a divákovi čas na vnímanie detailov. V recenzii na portáli kanálu ČT art to rovnako skomentoval Martin Šrajer: „Hlbšiu pravdu Repka odkrýva tým, že sa pozerá a počúva. S pochopením, jemným humorom, bez predsudkov.“(1)

Otvorené dvere či bránky sa v obraze pravidelne opakujú ako vizuálny leitmotív. Symbolizujú otvorenosť, ale aj nadchádzajúce osamostatnenie sa detí. Matka sleduje odchody svojich detí s nostalgiou, ale bez zbytočného citového zveličovania. Aj keď sa Eliáš neskôr čoraz častejšie vracia alebo si Míša požičiava otcovo auto, rodičia nepanikária a plne rozumejú tomu, že odchody detí sú prirodzené.

Je potešujúce, že už vo svojom prvom hranom filme sa Repkovi podarilo výborne vystihnúť podstatu ľudského šťastia. A to všetko bez gýču, citového vydierania či podsúvania emócií – len prostredníctvom obyčajných gest, tichej blízkosti a svetla jarného dňa. Rodinné interakcie nie sú vystavané na konflikte, ale na jemnosti – otec synovi pomáha zavrieť dvere, dcéra berie matku prvýkrát na sushi a trpezlivo jej vysvetľuje, ako si s tým poradiť. Každý z členov dostáva dostatok priestoru, film má viacvrstvovú štruktúru a nikto nedominuje.

Jedna z recenzií o filme ponúkla paralelu s dielom Jima Jarmuscha Paterson (2016), ktoré rovnako do centra diania stavia každodennosť. V Patersonovi sledujeme obyčajný a zároveň poetický týždeň v živote vodiča autobusu. Hoci môže takéto prirovnanie pôsobiť odvážne, má svoj zmysel. Tak ako u Jarmuscha, aj u Repku zohráva všednosť, rytmus a tichá poézia každodenného bytia kľúčovú úlohu.

Zuzana Fialová, ktorá stvárnila postavu Romany, vníma film Od marca do mája ako „slovenský zázrak z Čiech, v ktorom hrajú slovenskí neherci, herci, štáb bol miešaný, a peniaze zo Slovenska naň nešli, takže všetci, ktorí sme na ňom spolupracovali, sa cítime byť spoluproducentami a veľmi sme hrdí, že tento film má obrovských úspech na festivaloch.“

Vizuálny štýl snímky – statická kamera, prirodzené svetlo, absencia hudby – nie je len produkčným kompromisom, ale dôsledným autorským zámerom. Možno by výslednému tvaru na vyjasnenie niektorých detailov prospelo niekoľko minút navyše, ale aj tak funguje ako súdržný a premyslený celok. Divák si po skončení môže len želať, aby mohol s touto rodinou zotrvať o čosi dlhšie. Novinka v našich kinách si určite zaslúži pozornosť. Naplno v nej precítite silu osobných a rodinných väzieb, a možno pocítite ešte niečo vzácnejšie – tichú a neokázalú krásu všedného dňa.

(1) Podmanivý filmový debut Od marca do mája objevuje krásu v jednoduchosti — ČT art — Česká televize

Od marca do mája (ČR, 2024, 85 min.)
Réžia: Martin Pavol Repka. Scenár: Martin Pavol Repka. Hrajú: Zuzana Fialová (mama Romana), Jozef Abafi (otec Paľko), Natália Fašánková (Miša), Jana Markovičová (Alžbeta), Damián Humaj (Eliáš) a ďalší