THE ELECTRIC STATE

Režisér Joe Russo v roku 2023 predpovedal, že v roku 2025 už budeme mať možnosť pozerať 90-minútové filmy kompletne generované umelou inteligenciou. Síce sa mu táto predpoveď nepodarilo, ale na druhú stranu teraz so svojím bratom Anthonym natočili film, ktorý presne tak nejako pôsobí. Súrodenecká režisérska dvojica pokračuje v spolupráci s Netflixom, ktorý ich zasypáva peniazmi, ale opäť potvrdzuje to, že po zavŕšení ich Avengers série nevedia priniesť ďalší hit. Ich novinka The Electric State (v našom preklade nazvaná Pasáž podľa originálneho názvu knižnej predlohy) je len ďalším príkladom.

Doba nostalgie za 80. rokmi je preč a zdá sa, že prichádza doba nostalgie za 90. rokmi. Je však ale na čo nostalgicky spomínať? Oblečenie? Účesy? Technológie? Marky Mark? Veď už Mickey Rourke vo Wrestlerovi tvrdil, že deväťdesiatky stáli za prd. Ale presne to je obdobie, ktoré chce Electric State pripomenúť. Respektíve sa o to aspoň snaží, keďže často film nevie, čo by vlastne chcel byť. Dej vás zavedie do USA v alternatívnych 90. rokoch, kedy ľudstvo prosperuje po vojne s robotmi vďaka novým technológiám, ktoré im umožňujú z pohodlia domova s prilbou na hlave ovládať drona niekde úplne inde vo svete. Takže kým človek sa baví s virtuálnou Cindy Crawford v jednej virtuálnej realite, zároveň sa môže venovať inej činnosti pomocou drona.

V krátkych flashbackoch spoznávate svet pred vojnou a hlavne mladú Michelle v podaní Millie Bobby Brown, ktorá sa po strate rodiny snaží pretĺkať sa svetom, ktorý je poznačený vojnou, v ktorej ľudstvo takmer prehralo, no technologický génius Ethan Skate (Stanley Tucci) ho svojím vynálezom zachránil. Jedného dňa sa však stane niečo, čo ju prinúti vydať sa mimo bezpečné hranice, hlboko do oblasti patriacej robotom, kde musí odhaliť temnú pravdu nielen o svojom svete, ale aj o svojej vlastnej minulosti.

Ono to na papieri neznie zle, ale ani ako niečo, čo ste doteraz nevideli, nepočuli a nečítali už naozaj mnohokrát. Russoovci tu zrežírovali scenár svojich dlhoročných spolupracovníkov Christophera Markusa a Stephena McFeelya, ktorí ale nevyužívajú naratívnu štruktúru originálu a štýl ich rozprávania príbehu nielenže servíruje divákovi významné dejové momenty na zlatom podnose, dokonca je celý film ľahko čitateľný dlho dopredu.

Predvídateľná štruktúra sa nemení ani s príchodom nových postáv na scénu, kde je to hlavne kamionista Keats, ktorý musí spojiť sily s Michelle. Aj keď to sprvu medzi nimi neklape, postupne si k sebe nájdu cestu a stanú sa spojencami. Ale to všetko viete aj bez toho, aby ste z filmu videli čo i len sekundu. Je to hlavne predvídateľnosť, ktorá filmu škodí. Nie je tu jediný moment, ktorý by vás vytrhol z letargie. Na scéne sa objaví robot a vy po prvých chvíľach presne tušíte, ako to s ním dopadne. Viete, kto bude nakoniec záporák. Viete, kto nakoniec zmení strany. Vlastne viete, ako to všetko nakoniec skončí.

Po dejovej stránke to vyznieva veľmi plytko, nezaujímavo, dokonca by som povedal, že aj nudne. Nemá vás tu čo prekvapiť, je to predvídateľné a naozaj akoby vyskladané umelou inteligenciou zo zabehnutých línií. Nepomáhajú tomu ani dialógy, kde neraz nadobudnete dojem, ako musia hviezdy filmu cez zuby precediť vyslovene nezmysly, napríklad Stanley Tucci s tým občas bojuje, no aj Chris Pratt má problém nájsť svoju zvyčajnú charizmu.

Netflix do filmu investoval cez 300 miliónov a na obsadení to je badať. Je skutočne hviezdne a to aj tam, kde by ste to nečakali, prípadne by to nebolo nutné. Vyššie spomenuté mená dopĺňajú Ke Huy Quan, Giancarlo Esposito, Jason Alexander, Woody Harrelson, Anthony Mackie, Brian Cox, Alan Tudyk a ďalší. Mnohí však len v dabingových úlohách a hlavne Anthony Mackie pôsobí ako netradičná voľba, keďže jeho hlas je tu tak výrazne zmodulovaný, že ho ani nespoznáte. Načo teda obsadzovať herca, ktorého hlas vo filme reálne ani nepočujete?

Okrem obsadenia sa tie peniaze pretavili aj do vizuálnych efektov. Niežeby boli nejaké extrémne dokonalé a občas ich kvalita úplne nezodpovedá rozpočtu, ale je tu toho naozaj veľa a hlavne esteticky je to veľmi zaujímavé. Vychádza to z retrofuturizmu a stroje vo filmu sú fakt svojské. Koniec koncov ich v rámci príbehu vytvoril ešte Walt Disney. No a do toho tu občas uvidíte trochu rozporuplný deepfake, napríklad s Billom Clintonom.

Niektoré veci sú tu nedotiahnuté, iné zlé, ďalšie „len“ rozporuplné. Tam je napríklad hudba, ktorá pôsobí, akoby ju vyberal niekto s ADHD. Každú chvíľu musí zaznieť nejaká licencovaná skladba, pričom len v ojedinelých prípadoch sú to skladby z 90. rokov, často z dekády alebo dvoch predtým. The Clash, Journey alebo Judas Priest tak dosť narúšajú atmosféru. Navyše si ani nevšimnete, že tu Alan Silvestri skladal hudbu, je tak nevýrazná a utopená v takmer 20 iných skladieb.

The Electric State má ďaleko od vyslovene zlého filmu. Nijako ma jeho existencia neuráža (čo sa občas s niektorými filmami stáva), ale to je trochu málo. Keď sa obzriem na to, či ma film vlastne niekedy počas tých zhruba dvoch hodín sledovania bavil, asi musím povedať nie. Je to predvídateľná nuda, ktorá síce vyzerá pekne, ale aj to je málo. Vlastne je to škoda talentu. Pred kamerou aj za ňou, ale aj v štúdiu na špeciálne efekty. Navyše je film zabudnuteľný. Deň po dopozeraní vám z hlavy vyšumí jeho dej. Časom zabudnete, že ste ho vôbec videli, že vôbec existuje.

The Electric State (USA, 2025, 128 min.)
Réžia: Anthony Russo, Joe Russo. Scenár: Christopher Markus, Stephen McFeely, Simon Stålenhag. Hrajú: Chris Pratt, Millie Bobby Brown, Woody Harrelson, Greg Cromer, Vince Pisani ...