ASTERIX A OBELIX: MISIA KLEOPATRA

V roku LII pred Kristom uviazol mocný Caesar v náruči krásnej Kleopatry. Jeho pocit kultúrnej nadradenosti dohnal skutočne peknú Kleopatru (Monica Bellucci) k bláznivej stávke. Do troch mesiacov musí sympatický, ale nešikovný Numerobis postaviť skvelý palác. Úloha nadľudsky ťažká a tak nečudo, že bude treba nejakých tých Galov, jedného psíka a kotol magického nápoja.

Ťažko tomu uveriť, ale pokračovanie Asterixa sa na svojho filmového predchodcu vôbec nepodobá. Predovšetkým nie je vôbec kompaktné. Celému filmu chýba akýkoľvek nádych konzistentnosti. Jednotlivé scény sú spájane komentovaným slovom, no ak to mal byť zámer, (snaha priblížiť sa komixovej predlohe) tak nevyšiel. Čo je teda najhoršie, snímka sa vôbec nepodobá svojej slávnej kreslenej predlohe. Chýba jej čaro, ľahkosť a vtip. Uznajte, veľa toho teda asi nezostalo.

Prvé sklamanie sa dostavilo keď som zistil, že ma čaká dabing. Rozumiem dôvodom prečo tomu tak je, ale absencia francúzštiny bola pre mňa kľúčová k budovaniu atmosféry. Druhým šokom bolo, že film od prvej chvíle vyzeral lacno. Napriek správam o nákladnosti projektu boli úvodné scény zvláštnou zlátaninou. Na strane jednej vyzdobený palác, na strane druhej málo hodnoverná pirátska loď. Postupne sa film prepracoval k mäsovým scénam, no úvodný pocit zostal.

Rozhodujúcim pre môj pocit z filmu bol fakt, že celý neuveriteľne lavíroval medzi snahou o autentickosť a náväznosť na originál a snahou o parodizáciu súčasnosti. Chvíľami som mal pocit, akoby boli pod galskými prilbami skrytí Flinstonovci. Samozrejme, že nechýbali klasické repliky (Ty nie Obelix, ty si padol do kotla keď si bol malý!) nechýbali ani priame odkazy na iné diely (piráti). Čo celkom chýbalo bol dej. Ten sa vliekol neuveriteľne pomaly a v podstate bez pointy. Presne to vystihuje scéna, kde si Rimania so zradnými Egypťanmi vymieňajú repliku dokázal - nedokázal. Je to dlhé, nudné a bez pointy.

Zvláštnu, no pre film typickú rozkolísanosť dokazuje aj ďalší fakt. Najnovší Asterix bol zjavne určený pre deti (aj v sále ich bolo najviac), bolo to vidieť na neukazovaní skutočného násilia, na cudnom ukazovaní krásnej Kleopatry. Zrazu, v polovici snímka príde k scéne určenej nie celkom malým deťom (autori ju na chvíľu cenzurujú príbehom langusty). Potom sa tvorcovia vrátia k pôvodnému vizuálu, aby na záver nezabudli dvakrát dlho švenknuť na Monicine poprsie a naznačiť vášnivú noc Caesara a Kleopatry. Akoby bol zámerom autorov rozosmiať synčeka a potešiť aj otecka. Obávam sa, že nevyšlo ani jedno.

Vraví sa, že najlepším barometrom komédii sú deti. Ak sa dobre pamätám, tak počas filmu sa spontánne zasmiali dvakrát - trikrát. Mne osobne sa páčila snáď jediná scéna (okrem tých s Monicou) a to scéna v pyramíde keď zhasla fakľa. Mala v sebe vtip, odkaz na kreslené predlohy a zožala skutočný potlesk. Chcelo toho však viac a častejšie. Veľká škoda.