Jasmila Žbanić: Na lásku sme všetci experti

Pri mene sarajevskej rodáčky Jasmily Žbanić sa vám zrejme vybavia temné príbehy z jej povojnovej vlasti plné ťaživých tajomstiev a hrdinov, ktorí sa napriek prekážkam snažia znovuobjaviť cestu jeden k druhému aj k sebe samým. Tentoraz divákov ale v kine pod jej režisérskou taktovkou čaká niečo celkom iné. Uletená letná komédia Ostrov lásky, v ktorej romantickú dovolenku mladých manželov naruší náhodné stretnutie s tajomnou zvodkyňou. V rozhovore pre Kinemu filmárka porozprávala napríklad aj o tom, aké ťažké môže byť v Bosne zháňanie financií na takýto zdanlivo nevinný film.

Ako by ste vlastnými slovami opísali Ostrov lásky? O čom film je a prečo ste tento príbeh chceli povedať?

Radosť. To je veľmi dvojznačné slovo a pocit. Na jednej strane nás globálny kapitalizmus núti konzumovať radosť na každodennej báze – kupujeme si produkty, ktoré nám radosť prinášajú, očakáva sa od nás, že budeme radosť cítiť a radostne aj vyzerať. Ale v skutočnosti ľudí, ktorí si život naozaj užívajú veľa nie je. Pretože nám konzum nevysvetľuje, že radosť nie je až taká jednoduchá. Je utkaná z ďalších emócií, ktoré robia život naplneným. Chceli sme priniesť radosť, ale tak, že najskôr zoberieme divákov tam, kde už boli, a potom tam, kde by byť chceli, no neodvážili by sa tam sami vkročiť.

Opakovane sa vo svojich snímkach vraciate k tematike vojny a jej následkov. Ostrov lásky je ale jednoznačne oveľa odľahčenejším filmom. Potrebovali ste si dať od ťažkých a temných tém malú prestávku?

Nenazvala by som to prestávkou. Je to paralelný proces. Môj život je plný dobrých vecí, o ktorých chcem rozprávať v rovnakom čase, kedy túžim hovoriť aj o zložitých aspektoch ľudského života. Chcela som, aby bol Ostrov lásky už mojim druhým filmom, ale nemohli sme naň vtedy zohnať peniaze. Veľmi rada by som robila komédie a drámy na striedačku rok čo rok.

K svojim trom posledným filmom ste si okrem réžie napísali aj scenáre, tento krát v spolupráci so spisovateľom Aleksandarom Hemonom. Kde ste čerpali inšpiráciu?

Dlhé roky som túžila pracovať s týmto skvelým bosensko-americkým autorom. Podelila som sa teda s ním o svoju story o rodine, ktorá si prejde ťažkou skúškou aj transformáciou počas svojej dovolenky. To bola počiatočná iskra, ktorá naštartovala našu spoločnú prácu na tomto príbehu. Aleksandar bol v USA, a tak sme spolupracovali najmä virtuálne. Stretli sme sa vlastne dvakrát v podobných hotelových rezortoch, aký je vo filme, a raz aj v Sarajeve. Aleksandar žartuje, že sme tento scenár napísali, pretože sme na lásku experti. Ale to, samozrejme, neplatí len pre nás. Všetky ľudské bytosti sú na lásku experti, lebo my všetci máme schopnosť milovať, byť milovaní aj trpieť...

KINEMAVIDEO3481.

Ostrov, kde sa príbeh odohráva, je vo film len „ostrovom lásky“. Ale čas letných dovoleniek je za rohom a ľudia iste ocenia trochu inšpirácie. Prezraďte, prosím, kde ste snímku nakrúcali?

Nakrúcali sme na ostrove Sveti Nikola na Istrii blízko Poreču. Teraz však ostrov už vyzerá celkom inak, hotel kúpila nemecká spoločnosť, ktorá z neho urobila päťhviezdičkový rezort. Film teda je dnes už aj takým dokumentom, ako ostrov vyzeral predtým. Pre obyvateľov Istrie to môže byť nostalgickou pripomienkou.

Ermin Bravo, ktorý si vo filme strihol hlavnú mužskú rolu, Greba, sa objavil už v trojici vašich filmov. Čo na ňom oceňujete a aké sú vo všeobecnosti vaše požiadavky na hercov?

Keď stojím za kamerou, musím byť vzrušená tvárou, energiou a hereckými možnosťami herca na jej opačnom konci. Ermin toto všetko má. Je to tiež vynikajúci divadelný herec s neuveriteľným životopisom. V mojich predošlých filmoch mal menšie úlohy, táto postava teda bola zhmotnením nášho spoločného sna.

Vo filme sa objavil aj Franco Nero. Povedzte viac o spolupráci s ním aj o komickej postave, ktorú stvárňuje...

Franco hral v mnohých juhoslovanských partizánskych snímkach, ktoré som videla ako dieťa. Časy sa zmenili a ja som sa rozhodla obsadiť svojho detského hrdinu do role markíza Polesiniho, Taliana, ktorý ostrov vlastnil ešte pred nástupom socializmu. Tento príbeh je skutočný, no vo filme sme ho použili len ako meno jedného z obyvateľov tohto ostrova, ktorý ľudí mení.

Grebovi vo filme položia otázku, ako sa dnes žije v Sarajeve. Jeho odpoveď nie je práve pozitívna. Je to len Grebo, alebo ste jeho ústami povedali aj svoj názor? Ako sa teda dnes žije v Sarajeve?

Povedal „katastrof“ svojou zlou angličtinou, no jeho žena Liliane povedala, že je život v Sarajeve úžasný. Myslím, že majú pravdu obaja. Sarajevo má neskutočného ducha, ktorého milujem, ale má aj mizerných politikov, ktorých si volíme zas a znova, pretože sme hlúpi, alebo sa bojíme...alebo oboje.

Ostrov lásky vznikol v bosensko-chorvátsko-nemecko-švajčiarskej koprodukcii. Mali ste totiž vraj problém získať naň dostatočnú podporu z bosenského filmového fondu. Ako to?

V skratke povedané, bola za tým korupcia. Prezident komisie dal 80% z jej zdrojov svojej vlastnej spoločnosti a vyhlásil, že Ostrov lásky vraj propaguje pedofíliu. Médiá na to skočili a mali sme tak „slušnú“ publicitu ešte skôr, než sme k filmu stihli usporiadať prvý kasting. Bolo také ťažké vyvrátiť a vysvetliť to, keď sme pre film hľadali detských hercov...Dnes už ľudia vidia skutočný výsledok, no vtedy to bola naozaj veľmi prekérna situácia.

Ako sa dnes darí bosenskej kinematografii?

Je malá, chudobná, no z času na čas s v nej urodí niečo veľké. Je tu Danis Tanovic, režisér, čo získal Oscara, Aida Begic, ktorý mal filmy v Cannes či Una Gunjak - tá vyhrala tento rok cenu Európskej akadémie za svoj krátky film. Stále nemáme dobrý systém na financovanie filmu, ale som za takých skvelých kolegov naozaj vďačná. Akýmsi zázrakom robia napriek okolnostiam výborné snímky.

Film hovorí o lesbickej, bisexuálnej aj voľnej láske. A to práve v čase, kedy sa homosexualita stále častejšie dostáva do popredia celospoločenskej diskusie v mnohých európskych krajinách. Chceli ste aj vy do tejto debaty prispieť svojou troškou?

Chceli sme položiť otázku: Čo je to rodina? A keď už sa rozprávate na túto tému, dostanete sa aj k definícii manželstva. Koľko ľudí sa doň môže zapojiť a akého majú byť pohlavia? Bosenská spoločnosť je veľmi homofóbna a bolo pre mňa preto veľkým potešením vidieť, ako sa ľudia smejú a zabávajú na Grebovej skúsenosti.

Na čom teraz pracujete?

Práve dokončujem dokument Jeden deň v Sarajeve. Je o 28. júni 2014, kedy si Sarajevo pripomínalo storočnicu od vraždy Franza Ferdinanda a začiatku 1.svetovej vojny. Bude to kolektívne dielo, nakrútilo ho spolu štyridsať umelcov a obyvateľov Sarajeva na svoje telefóny. Postrihať tento experiment nám dalo poriadne zabrať, no myslím, že sa nám podaril zábavný záznam rozmanitých pohľadov na tú istú udalosť.