KOZA |
KOZA |
Ak sa slovenské filmy delia na tie, ktoré sú ponorené v domácich súvislostiach a tie, pre ktoré sú tieto nedostatočné a uchádzajú sa o pôsobenie medzi elitnými výkonmi európskej kinematografie, keďže ony sú im komunikačným zdrojom a kompozičnou optikou, tak tohtoročný celovečerný sólo kinodebut Ivana Ostrochovského Koza (ako jeden z troch režisérov sa podieľal na Zamatových teroristoch a jeho celovečerný dokument Garda má zatiaľ televízny formát) patrí do tej druhej skupiny.
Po Mire Fornayovej a Petrovi Kerekesovi sa aj Ivan Ostrochovský dostal do filmartovej EU „smotánky“, do jednej z jej estetizovaných vĺn, ktorou však tvarujú tuzemské témy, postavy, reálie. Obrusovaný vzťah európskeho Východu k Západu je téma nielen doliehavá, ale aj exportná, čoho je Koza svedectvom. „Kariérny“ pád v zóne blahobytu je u východných hrdiniek Líštičiek drsne porovnávaný s líškami, ktoré sa priživujú na odpade mesta. Hrdina Kozu, postava bedára z Východu, na svojom západnom „turné“ za smietku odmeny podstupuje sériu výpraskov s rizikom usmrtenia. Boj o profitujúcu prehru je tak aj obrazom jednej z rolí Východu pri jeho výbojoch smerom na Západ.
Majstrovsky zvnútornená analógia zápasov v ringu sa odkláňa od očakávania gradácie ich dokumentarizujúcej drastickosti, aby otvárala skrytý boj oboch súputníkov - Kozovu nezdolnosť dobývajúcu pevnosť Zvonkovho grázlikovského poloasociálneho cynizmu. Neexistencia bitúnku, kde by Kozu „zaklali“, má podiel na existenciálnom zneistení, „poľudštení“ Zvonka, čo je pevne ukotvené v „road“ pôdoryse snímky, keďže pohyb znamená posun nielen vo vonkajšom priestore, ale aj vo vnútri postavy.
Aký odlišný je obraz amerického luzera, podobného kumulátora prehier, a škála jeho agentov v retrosnímke Vo vnútri Llewyna Davisa. Preč je mravný a ideologický pátos boxerskej klasiky Boxer a smrť, kde prehra predlžuje život, aby práve premoženie potupnosti porazeneckého postavenia sformovalo boxerov víťazný mravný prerod. Kozovým víťazstvom je obraz jeho nezlomných prehier, ktoré mu nedovolia ukončiť jeho živorenie.
Bezprostredný súcit voči páriku „road“ bojovníkov produktívne tlmí určujúca obraznosť filmového „rozprávania“, miestami až dokonale vykondenzovaná. Trochu problematická je zápletka s potrebnými peniazmi, ktorá iniciuje boxerské turné a v autentickom podklade snímky nie je celkom dostatočne istená. Ovplyvňuje to aj ústrednú motiváciu Kozovej húževnatosti, o ktorú je príbeh opretý. Občas, aj s podporou miestami deklamačného Kozovho neherectva, robí z hlavného hrdinu model, zápasiaci medzi vierohodným habitom filmu a prioritou metaforicky zástupnej kompozície. Paradoxne však schopnosť Kozy úplne vstrebať aj niekoľko vlastných nemotorností svedčí o skutočne magickom polohovaní jej precíznych až kryštalických záberov, ktoré sú v štruktúre diela určujúce.
Obraz zo živoriacej sociálnej sféry film vydestiloval do veľkolepo úspornej kompozičnej skladby a nekomplikovaného podobenstva s dojemne priezračnou výpoveďou. Na úchvatných scenériách odcudzených priestorov, v ktorých sa postavy filmu pohybujú, má svoje strategické zásluhy aj kameramanská práca Martina Kollára.
Úspech filmu medzi zahraničným festivalovým publikom, formujúcim trendy a nároky, čaká po domácej premiére na schopnosť „rodákov“ oceniť autora a dielo, presahujúce rozmer tuzemských kinoštandardov. Ako ďaleko sa dá dôjsť filmom s nekompromisnou obraznosťou minimalizujúcou explicitnú príbehovosť či dramatickosť, ukážu ďalšie Ostrochovského filmy, v ktoré dúfame.
Koza (SR/ČR, 2015, 75 min.)
Réžia: Ivan Ostrochovský. Scenár: Marek Leščák, Ivan Ostrochovský. Hrajú: Peter Baláž, Zvonko Lakčević, Ján Franek a ďalší