NÁVRAT - PROJEKT 100

Samotný dej začína scénou, v ktorej jeden z protagonistov, asi dvanásťročný  chlapec Ivan nenazbiera odvahu na základe výkonu svojho brata a vrstovníkov skočiť z vysokej konštrukcie do jazera a neodhodlá sa ani zliezť. Paralyzovaného strachom a skrehnutého zimou ho nájde až jeho matka. Nasledujúci deň pohltí ustavičné hádky oboch bratov matkino stručné, citovo nezafarbené zdelenie, že sa vrátil otec. Vzápätí odhaľujú v dome prekvapené pohľady chlapcov pokojne spiaceho muža. Ivan nemešká a beží na povalu, aby si na základe starej rodinnej fotografie overil totožnosť neznámeho. Vzniknutá situácia automaticky vyvoláva otázky: Je to skutočne otec? Kde bol po celý ten čas a prečo ten náhly návrat? Prečo je akákoľvek zmienka o tom celorodinným tabu? Neznáme, pomerne chladne sa prejavujúce indivíduum rýchlo preberá iniciatívu a berie oboch synov na akýsi obskúrny výlet, ktorý má od pôvodne sľubovanej rybárskej "vyjížďky" značne ďaleko. 

Počas cesty sa autor začína psychologicky hlbšie prehrabovať v postave narušiteľa a jeho obetí. Prísnosť až surovosť, s akou sa pokúša dodatočne nadobudnúť otcovskú autoritu sa u chlapcov stretáva s rôznym prijatím. Zatiaľ čo starší Andrej ho postupne začína rešpektovať, Ivan čoraz viac a čoraz vytrvalejšie vzdoruje. Za narúšanie disciplíny je kruto trestaný (napr. v jednej zo scén čelí samote a lejaku po tom, čo ho otec jednoducho odstavil na moste a ušiel). Keď potom nechajú auto stáť na brehu veľkého jazera a pod otcovým velením nastúpia do člnu, aby po nebezpečnej a vyčerpávajúcej ceste pristáli na brehu neznámeho vyľudneného ostrova, začína toto ponuré dobrodružstvo priťahovať aj Ivana. Až do chvíle, kedy dôjde ku tvrdému stretu medzi oboma oponentmi a príbeh ako blesk pretne séria dramatických záberov, počas ktorých sa odohrá tragédia. 
 
Špecifickou črtou Zvyagintsevovho spôsobu narácie je nedopovedanosť, t.j. neukončenosť jednotlivých významových epizód (ako sa napríklad opovážil neobjasniť tak zvodne použitý výjav so skrinkou, ktorú otec tajne vykopal na ostrove a ukryl v loďke). Tým, že neponúka jednoznačný návod na interpretáciu, ale pracuje skôr s náznakom, jeho debut v mnohom pripomína filmy Andreja Tarkovského. V prvom pláne je všeobecne zrozumiteľný príbeh, ktorý sa však na základe pozoruhodnej práce s tajomstvom správa mysticky. 

Ďalšiu paralelu s Tarkovským možno pozorovať na úrovni výtvarnej štylizácie. Film je zahalený do modrozeleného závoja, ktorý z vodnej hladiny vyrastá a opätovne sa do nej navracia, postavy obklopuje vetrom zvlnená, nepokojne dýchajúca vegetácia a prítomná je aj citácia renesančného obrazu Mŕtveho Krista od Andrey Mantegnu (spiaca postava otca snímaného z dverí v prudkej perspektívnej skratke), symbolicky anticipujúca záver. Podobným spôsobom zohrá počas dramatického vyvrcholenia druhý krát svoju úlohu aj desivá konštrukcia veže, ktorou sa dráma v úvode filmu začala. Predstavuje vizuálny kontrapunkt k všadeprítomnej, vše pohlcujúcej horizontálnej hladine jazera. Bližšie neidentifikovateľná hudobná stopa účinne dotvára transcendentálnu atmosféru celého diela.

Brilantnosť Návratu spočíva najmä v tom, že si už od počiatku buduje vlastný, napriek relatívnej konvenčnosti v spôsobe zobrazenia, akoby ino-kozmický svet. Ten na základe sústredeného použitia vyjadrovacích prostriedkov, redukcie počtu postáv na minimum (a vynikajúceho výkonu ich predstaviteľov), zakomponovania príbehu do od zvyšku vesmíru dôsledne odrezaného krajinného výseku, parašutuje diváka do vlastnej dimenzie a permanentne ho tam drží. Výsledkom je teda kompaktná entita, ktorá sa svoju funkčnosť nesnaží len predstierať, ale ktorá skutočne funguje. Závan čerstvého ruského vzduchu do súčasnej filmovej produkcie. 

Vozvraščenije (Rusko, 2003, 105 min.)
Réžia: Andrej Zvjagincev. Scenár: Vladimír Mojsejenko. Kamera: Michail Kričman. Hudba: Andrej Dergačev. Hrajú: Vladimír Garin, Ivan Dobronravov, Konstantin Lavronenko, Natália Vdovina