5.0

Filmová recenzia

Kto vie, či Leonardo a Gioconda tušili, keď tvorili (on aktívne, ona pasívne) jeden z najznámejších obrazov sveta, koľko rozruchu a dohadov ich dielo spôsobí. Nielen že ho chorobne zháňal Rudolf II. (pekárov cisár), ale mnohí si vymýšľali fantaskné príhody prečo sa portrétovaná dáma tak záhadne usmieva. To čo objavila Julia Robertsová veľa prevratného neprinieslo.

Story tejto ambicióznej drámy začína na jeseň roku 1953. Spojené štáty (podobne ako celý svet) sa postupne zotavujú z vojnového šialenstva. Zatiaľ, čo v Československu sa (povinne i spontánne) trúchli za Stalinom, v Štátoch sa ženy musia opätovne zmieriť s úlohou, ktorá im bola daná odpradávna. Zatiaľ, čo prvá svetová vojna dala ženám volebné právo, druhá ich mala definitívne osamostatniť. Nebola to však ľahká cesta, bolo treba zmeniť myslenie mnohých, a samotných žien predovšetkým.

Hlavná hrdinka Katherine Watson (Julia Robertsová) patrí k tým, ktorí kráčajú proti vetru. Prichádza do super-konzervatívnej školy vo Wellesley s tým, že bude vychovávať líderky spoločnosti. Keď zistí, že v skutočnosti vychováva budúce manželky a kuchárky lídrov spoločnosti, pokúsi sa zmeniť ich myslenie. Až celkom nakoniec pochopí, že neprišla len meniť myslenie druhých, ale aj svoje vlastné.

Zdá sa vám nefér prezradiť celú pointu v úvodnom odstavci? Verte, nerobím nič iné, ako sami tvorcovia. Celý zmysel filmu totiž divák pochopí v úvodnej polhodine a postupne sa začne čudovať, prečo sa príbeh nevyvíja. Paralelne s príbehom stráca dych aj formálna stránka. Kým na začiatku dostaneme v pomerne sviežich obrazoch (perfektne zladená izba, otvorenie školského roka, sedenie u riaditeľky školy) základný rámec príbehu, postupne kamera aj réžia upadá do pomalého monotónneho tempa.

Nuž a pokiaľ pre vás nie je úplnou novinkou predstava, čo to znamenalo byť ženou v 50-tých rokov a tušíte, že na obrazy sa dá pozerať aj inak, ako na hodnovernú fotografiu, máte problém. Celý film totiž nesie posolstvo slobodnej mysle a túžbe spoznávať, no sám pritom ponúka veľmi málo skutočných námetov na zamyslenie. Presne tak ako kritizuje hlavná hrdinka, na miesto skutočnej a subjektívnej analýzy ponúka pekný, ale predsa len povrchný a všeobecne známy opis.

Z môjho (subjektívneho) pohľadu nie je problémom filmu jeho formálna stránka. Tá je presná, dokonca možno trochu vykalkulovaná. Stretávame hrdinky, ktoré nám plasticky predstavia všetky typy žien tej doby. To aj vďaka presným a kvalitným hereckým výkonom, a nemám na mysli len Juliu Robertsovú, ale aj Kirsten Dunstovú (Spiderman), či Juliu Stilesovú (10 vecí ktoré na tebe nanávidím). Pomalé tempo by sa dalo považovať za budovanie priestoru pre hlboké myšlienky, ale tie žiaľ neprišli. Práve v tom okamihu, keď ukázali plátno amerického modernistu Jacksona Pollocka, ktorý spontánne maľoval pred divákmi, sa myšlienkové prázdno naplno prejavilo. Na miesto skutočných viet nám autor ponúkol pekný obraz zahĺbených dievčat.

Na film Úsmev Mony Lísy sa dá pozerať ešte z jedného aspektu - ako na príbeh učiteľa. Ja sám ako učiteľ mám pre tento typ story (pochopiteľne) veľkú slabosť, ale i z tohto pohľadu musím konštatovať pocit myšlienkovej plytkosti. Nech už je To Sir With Love (Pánovi učiteľovi z lásky) akokoľvek patetický, jeho jasná konfigurácia a prerod inžiniera na učiteľa je dokonalá. Už len v poslednom zábere filmu (roztrhnutie pracovnej zmluvy) bolo toľko učiteľských emócii, koľko sa ani do Dangerous Mind, ani do Mony Lísy nezmestilo. Zdá sa, že kde kto sa snaží a Mona Lísa sa usmieva ďalej...

Mona Lisa Smile (USA, 2003, 115 min.)
Réžia: Mike Newell. Scenár: Lawrence Konner, Mark Rosentha. Kamera: Anastas N. Michos. Hudba: Rachel Portman. Hrajú: Julia Roberts, Kirsten Dunst, Julia Stiles, Maggie Gyllenhaal, Ginnifer Goodwin, Dominic West, Juliet Stevenson