10

Filmová recenzia

Hovoria vaši známi o vás ako o človeku, ktorý všetko ofrfle? Máte neustály pocit toho, že naplnenie obsahu slova dokonalosť je možné len v rovine utopistického uvažovania? A čo váš sexuálny život? Je pre vás aktivitou, ktorej kritéria kvality podriaďujete neustálej sebakontrole? Ak ste odpovedali aspoň na dve otázky kladne, tak vitajte vo svete "kráľa neurotikov" Woodyho Allena. V jeho vesmíre sa budete cítiť ako doma. A to aj v tom prípade, ak pre vás vyššie zmieňované, pre niekoho priam existencionálne otázky, nepredstavujú zdroj najvyššej výdavkovej položky vášho mesačného rozpočtu utratenú za sedenia u psychoanalytika. Pretože Annie Hall je predovšetkým komédiou. Inteligentnou a skvelou.

Film potvrdzuje jedno zo zlatých pravidiel, ktoré smerom k nám, filmovým divákom, vysiela jasný signál "v jednoduchosti je sila". Je tým väčšia, čím má tvorca viacej jasno v tom, ako jednoduchý príbeh obohatiť nielen vnútorne (rozvedenie základných myšlienok), ale ako ho dokázať aj pútavo zabaliť (formálne spracovanie). Lenže pekne po poriadku. V rovine príbehu sa film sústreďuje na úspešného televízneho komika Alvina Singera (Woody Allen) s ktorým sa rozišla jeho priateľka Annie Hall (Diane Keaton). Alvin veľmi presne nechápe prečo k rozchodu došlo a snaží sa na to prísť. A spolu s ním aj my, diváci. Film je tak retrospektívnym putovaním minulosťou, v ktorej sme svedkom nielen ich spoločného stretnutia, ale aj celého vývoja ich vzájomného vzťahu. Táto línia príbehu, ktorá už sama o sebe jasne ukazuje, že dôvodom rozchodu bol hlavne Alvin, je potom miestami umne doplnená reminisenciami na jeho detstvo a predchádzajúce vzťahy.

Aj keby sa z vyššie napísaného mohlo zdať, že máme do činenia z melancholickou a depresiami ochutenou sondou do duše človeka trýzneného stratou milovanej osoby (nič proti podobne štylizovaným výpovediam), nie je tomu ani zďaleka tak. Allen príbeh svojho rýdzo autorského projektu (scenár, réžia, hlavná úloha) vypĺňa hlavne skvelým konverzačným humorom, ktorý k veľkému potešeniu dokáže priam kaskádovito rozvíjať a tým mu vlastne vtisnúť dôležitú dramaturgickú funkciu aktívneho hýbateľa deja. Dôkazom úspechu v tomto smere je celý film. Na jednej strane tú máme výstižnú charakterizáciu celej fabule iba v jednej vete, prednesenej navyše samotným Alvinom ("Nemôžem sa stať členom klubu, ktorý stojí o to, aby som bol jeho členom".). Krásna metafora na jeho každý vzťah k žene (a tým samozrejme aj na ten posledný k Annie), ktorý časom musí nevyhnutne skončiť rozchodom, akonáhle nežnejšia časť tohto zväzku začne Alvina úprimne ľúbiť.

Na druhej strane ako opozitum k tejto jednovetnej definícii nám Allen ponúka viackrát spomínaný skvelý humor vo viacerých rovinách. Samozrejme, ako je pre jeho filmy typické, dominantnú úlohu tu zohráva humor konverzačný ("Masturbácia je sex s milovanou osobou", a ďalšie podobné perličky), ale režisér sa neštíti aj iných, v tomto prípade submisívnych foriem, takpovediac naturálnejších, t.j. s dôrazom na fyzický prejav (či už je to krátky prestrih na Alvina ako pravoverného Žida so všetkým čo k tomu patrí, zápas s langustami alebo nezabudnuteľná scéna s hašišom...).

Výraznou ingredienciou, ktorá sa taktiež podieľa na výslednej kvalite filmu, je spôsob formálneho prevedenia príbehu. Je síce pravda, že v dnešnej dobe plnej postmoderných excesov a narastajúcej prevahy formy nad obsahom, prinútiť diváka oceniť práve vertikálnu líniu filmu je čoraz ťažšie, ale aj napriek tomu je veľmi príjemné sledovať Allenove postupy audiovizuálneho stvárnenia príbehu v žánri, ktorý príliš neholduje invenčným experimentom v tomto smere. Navyše netreba pritom zabúdať, že ide o viac ako štvrťstoročie starý film. V hneď úvode filmu sme napríklad svedkom Alvinovho monológu priamo na kameru. Efekt tohto postupu je takmer okamžitý. Cítime väčšiu blízkosť k hlavnej postave, ktorá s nami prostredníctvom kamery vedie určitú formu vstupného dialógu. Výsledkom je rýchlejšie ponorenie sa do príbehu.

V ďalšej časti filmu potom Allen napr. neváha za účelom zvýšenia pointy určitej scény znenazdania skrížiť filmový svet s reálnym. Keď počas nekonečného státia v rade na lístky do kina pretečie jeho pohár trpezlivosti nad kritickými rečami nekonkretizovaného "intelektuála" stojaceho v rade za ním na adresu MacLuhanovej teórie o typológii médii, Allen zrazu vystúpi z radu a z poza jedného zo standposterov privedie samotného vedca Marshalla MacLuhana, aby vysvetlil svoju teóriu osobne. Pointa je dokonalá, divák sa skvele baví. Podobných perličiek je potom vo filme samozrejme ešte viacero a ich účinok je z hľadiska pozitívneho prínosu minimálne rovnaký (napr. titulkovanie myšlienkových pochodov hlavných predstaviteľov, komentovanie Alvinového detstva v jednej z flashbackových scén v druhom pláne priamo samotným dospelým Alvinom a jeho priateľmi, a pod.).

Pestro okorenený príbeh je osídlený postavami, ktorých stvárnenie sa hereckí predstavitelia skvelo zhostili. Popri samotnom Allenovi, ktorý tu predvádza svoj typický, ale zároveň aj vysoký štandard, zaujme predovšetkým v tej dobe tridsaťročná Diane Keaton. V jej podaní je Annin prerod z nesmelej ženy mimo veľkého mesta v samostatne zmýšľajúcu umelkyňu radosťou sledovať. Vo viacerých spoločných scénach s Allenom (ktorých je vo filme neúrekom) doslova vládne plátnu. Navyše sa v miniúlohách na epizódne kratučký čas pred kamerou mihnú v tej dobe neznámy Jeff Goldblum (Mucha) a Sigourney Weaver (sága Votrelec).

Annie Hall možno nie je najlepším Allenovým filmom (osobne sa mi napr. viacej páčil Manhattan alebo Celebrity), ale je bezpochyby jeho prvým výrazným úspechom doma rovnako ako aj v zahraničí. Jeho tvorca za neho získal v roku 1977 Oscara nielen za najlepší film, ale rovnako aj za réžiu a za najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe. Treba pritom podotknúť že vyhral v roku, ktorý bol rokom sci-fi (Hviezdne vojny a Blízke stretnutie tretieho druhu) a práve v spomínanej režisérskej kategórii "vyfúkol" sošku v tej dobe takým nádejným esám a tvorcom spomínaných sci-fi eposov ako sú George Lucas a Steven Spielberg.

Hlavne tento film ale môžeme považovať za akýsi referenčný projekt, resp. esenciu bohatej Allenovej tvorby. Pre jeho obdivovateľov je to nutná povinnosť (ak ho už náhodou nevideli), pre ostatných veľmi lákavá možnosť stráviť približne hodinu a pol v kine s príbehom plného inteligentného humoru, navyše dobre prevedeného a skvele zahraného.

Annie Hall (USA, 1977, 94 min.)
Réžia: Woody Allen. Scenár: Woody Allen, Marshall Brickman. Kamera: Gordon Willis. Hudba: rôzne skladby. Hrajú: Woody Allen, Diane Keaton, Tony Roberts, Carol Kane, Paul Simon, Shelley Duvall, Janet Margolin, Colleen Dewhurst, Christopher Walken, Donald Symington, Mordecai Lawner, Joan Neuman, Jeff Goldblum, Beverly D'Angelo, Sigourney Weaver