10

Filmová recenzia

"To, ako žijeme, je jedna vec. Väčšinou sa s tým nedá nič robiť. Ale nemali by sme stratiť kontakt medzi sebou"

Do našej distribúcie sa tento týždeň dostáva najnovší počin českého dramaturga, scenáristu a režiséra v jednej osobe Petra Zelenku. Myslím, že osobnosť autora netreba slovenskému divákovi nijak zvlášť predstavovať. Preto len pripomeniem, že ho poznáme ako režiséra filmov Mňága Happy End, Knoflikáři, Rok Diabla ale aj ako scenáristu dnes už kultového filmu Davida Ondříčka Samotáři. Každý, kto videl aspoň jeden z menovaných filmov, si pravdepodobne dokáže utvoriť obraz o Zelenkovom videní sveta, v ktorom žije(me), ale aj o jeho režijných a scenáristických schopnostiach. V obidvoch prípadoch sa dá povedať, že sa vymykajú z bežného priemeru, čo jeho tvorbu robí nepochybne zaujímavou. Prizrime sa teda najnovšiemu prírastku na režisérovom konte.

Citát z filmu v úvode textu som nezvolil náhodou. V podstate totiž najlepšie vystihuje to, o čom film rozpráva. Petr (Ivan Trojan) je chlap, ktorý už má vek na to, aby podľa zabehnutých spoločenských noriem a konvencií mal vybudované aspoň aké-také zázemie, či už rodinné, partnerské, alebo akékoľvek iné. Má síce prácu a býva mimo rodičovského hniezda, ale vďaka absurdným a tragikomickým situáciám, v ktorých sa neustále ocitá sa mu nedarí vybudovať si pevnejší partnerský vzťah. Vzťah s partnerkou Janou (Zuzana Šulajová) sa skončil takmer pred polrokom, ale Petr tento fakt stále nie je schopný akceptovať a snaží sa vzťah obnoviť a zachrániť. Jeho snaženie však vyznieva do stratena, Jana totiž má už nového partnera. K ústrednému triu postáv sa pridávajú ešte Petrovi rodičia (ktorých vzťah tiež nie je po dlhých rokoch manželského spolužitia práve ideálny a bezproblémový), susedia, šéf z práce a zopár ďalších postáv a postavičiek.

Petr Zelenka je z predchádzajúcich filmov známy ako rozprávač príbehov. Osobných, miestami až intímnych, ale aj globálnejších, týkajúcich sa nie konkrétnych osôb, ale menšej či väčšej skupiny ľudí (v niektorých prípadoch dokonca celého ľudstva). Zároveň veľmi rád pracuje s epizodickosťou, či už je to formálne delenie na kapitoly (Knoflikáři, pričom sa však motívy z jednotlivých častí stretávajú a prelínajú), rozprávanie v podstate súvislého príbehu nie ako jednoliateho celku, ale prostredníctvom nadväzných epizód (Rok diabla), ale aj prepletaním jednotlivých osudov postáv, ich stretávaním sa a rozchádzaním v určitých momentoch príbehu (Samotáři). V Príbehoch obyčajného šialenstva nachádzame obidva tieto akoby hlavné motívy Zelenkovej tvorby. Rozprávanie príbehov je implikované už v názve a epizodickosť v diele samotnom. V súvislosti s využívaním známych postupov sa však vynára niekoľko zaujímavých otázok. Nie je využívanie tých istých postupov vo viacerých filmoch iba variáciou jedného a toho istého? Netočí sa autor v kruhu, z ktorého akoby sa nevedel vymaniť? A aký má vlastne opakovanie už videného (dokonca v rámci tvorby nie viacerých, ale jedného autora) zmysel? Skúsme nájsť odpovede na tieto otázky a vytvoriť si tak obraz o tom, aké vlastne Príbehy obyčajného šialenstva sú. Či sú iba samoúčelnou repetíciou, prípadne mierne variovanou podobou jedného príbehu, alebo či Zelenka vie využívať tieto postupy na prospech nielen svoj, ale predovšetkým divákov.

Pri hľadaní odpovedí na položené otázky začnime pri postavách, s ktorými sa na plátne stretávame. Od nich (samozrejme nie len) sa totiž odvíja takmer všetko ostatné. Príbeh, atmosféra, a v konečnom dôsledku aj celkové ladenie a vyznenie filmu.

Zelenkove postavy sú nepochybne veľmi zaujímavé. Každá z nich má svoje špecifiká, charakteristické vlastnosti, vďaka ktorým nepôsobia ako jednoliata dvojrozmerná masa, ale ako osobnosti s vlastnými životmi, ktoré sa v určitých momentoch stretávajú, ovplyvňujú a menia. Každá z postáv má dostatočný priestor na to, aby sa prejavila a vystupovala sama za seba. Pri takom množstve postáv je táto skutočnosť pozoruhodná a je pre film veľkým prínosom. Na dokumentovanie použime konkrétne príklady. Petr, muž, ktorý sa úpenlivo snaží bojovať o stály partnerský vzťah, no napriek tomu sa vďaka bizarným a "šialeným" situáciám akoby čoraz viac vzďaľoval od dosiahnutia svojho sna na miesto toho, aby sa mu darilo ho napĺňať. Tak ako všetky ostatné postavy, aj on je svojím spôsobom "šialený". Zelenka však toto šialenstvo nekoncipuje ako niečo výnimočne neprirodzené. Jeho "šialenci" nie sú ľudia vymykajúci sa akýmkoľvek konvenciám. Sú to postavy, ktoré sa snažia vysporiadať sa so svetom a v prvom rade s vlastnými životmi. "Šialenstvo" pôsobí vo filme skôr prirodzene. Často je podmienené vírom udalostí a situácií, v ktorých sa postavy ocitajú. Nie sú teda šialencami v klasickom význame. Sú vlastne iba trochu zvláštni, či už je to žena, ktorá potrebuje niekoho, kto ju bude sledovať pri pohlavnom styku, jej milenec, súdiaci sa kvôli autorským právam na "výťahovú" hudbu, Petrov otec a jeho pivné bubliny, Petrova matka, šéf, Jana a v neposlednom rade aj sám Petr.

Otázka šialenstva je však vo filme značne relativizovaná. Zelenka nás veľmi jemným a príjemným spôsobom vedie k zamysleniu nad skutočnými životnými postojmi a hodnotami. Činí tak veľmi nezaujatým spôsobom, nepodsúva divákovi "objektívne pravdivé" odpovede, skôr sa ho snaží priviesť k zamysleniu nad závažnými otázkami. Či je šialený Petr, snažiaci sa obnoviť vzťah so ženou, ktorú úprimne miluje a nechce založiť inštitúciu rodiny len pro forma, preto, že má na to vek a že tak sa to proste má. Či je šialená Jana, ktorá sa snaží odolávať Petrovým pokusom v presvedčení, že s niekým iným jej život bude menej komplikovaný. Alebo či je šialený Petrov otec, ktorý sedí doma v kresle a čaká, kedy sa fľaška od piva zohreje natoľko, aby z nej vyšla ďalšia bublina a akési provizórne vyslobodenie z ubíjajúceho stereotypu manželského vzťahu hľadá vo vzťahu s neznámou, no výrazne mladšou ženou. A takto by sme mohli pokračovať ďalej a venovať sa každej postave. Zelenkovi sa totiž na príklade každej zo svojich postáv darí relativizovať pojem šialenstva v našom svete. Čo je výrazným pozitívom je fakt, že tak nerobí násilne, príliš okato a samoúčelne, ale veľmi prirodzeným spôsobom predostiera ambivalenciu príbehov a tém. Nepostuluje svoje vlastné definitívne a "jediné správne" závery. Nejde mu o to, aby divákovi vnútil svoje videnie a vnímanie sveta, ale aby mu ho ukázal a ponúkol priestor pre jeho vlastné názory a závery.

Scenáristický predobraz postáv a ich osudov, ktoré tvoria základnú kostru filmu, je podporený vynikajúcim castingom a hereckými výkonmi. Ivan Trojan v úlohe Petra exceluje. Využíva pri tom všetky zložky hereckého prejavu. Či už je to slovo, replika, ktoré prednáša s neuveriteľnou ľahkosťou a prirodzenosťou, alebo mimika a výraz tváre. Petr zo scenára (a divadelnej hry, ktorá slúžila ako predloha a ktorej autorom je sám Zelenka) je vďaka Trojanovi skutočne naivným a romantickým "šialencom" snažiacim sa nájsť svoje miesto a postavenie v labyrinte vzťahov a života. Divák sa tak s ním môže stotožniť a prežívať s ním jeho radosti aj starosti. Trojan v úlohe neprehráva, dá sa povedať, že mu sadla na telo. Kvalitné herecké výkony však sledujeme nielen v Trojanovom prípade, ale aj u ostatných členoch hereckého ansámblu. Zuzana Šulajová (Záhrada, O dve slabiky pozadu) je ako Jana veľmi dôstojnou partnerkou Trojanovi. Ich vzťah tak práve vďaka hereckým predstaviteľom a kvalitným dialógom je nosným motívom, na ktorý sa nabaľuje množstvo vedľajších a napriek tomu sa pod ich nánosom nestráca, ale otvára pôdu pre rozohranie ďalších línií. Vedľajšie postavy sú rovnako obsadené veľmi vhodne a napomáhajú už aj tak mimoriadne pozitívnemu celkovému vyzneniu filmu. Jiří Bartoška, Nina Divišová, Miroslav Krobot, Zuzana Bydžovská a ostatní herci sa svojich úloh zhostili s evidentnou radosťou, čo je na filme tiež vidieť. Nikto z hercov sa nesnaží upútať na seba pozornosť, ale zosobňujú svoje postavy vieryhodne a bez prehrávania.

Čo sa týka formálnej stránky, opäť musím iba chváliť. Kamera Mira Gábora je veľmi podmanivá, jednoducho a prirodzene vťahuje diváka do deja a nerobí tak za pomoci prehnane a samoúčelne využívaných kameramanských efektov a techník. Naopak, Gábor je v práci s obrazom veľmi citlivý, snaží sa vykresliť atmosféru jednotlivých scén a záberov tak, aby nekričala sebastrednosť formy, čo sa mu aj úspešne darí. Rovnako je to aj v prípade strihu a hudby. Tie sú využívané tiež veľmi triezvo a napomáhajú už aj tak veľmi príjemnej a pohodovej atmosfére filmu.

Príbehy obyčajného šialenstva teda nie sú príliš originálnym a inovatívnym filmom, no ani sa o to nesnažia. Zelenka nám predstavuje zaujímavé videnie sveta prostredníctvom postáv a ich osudov, ktoré sú často vtipné a často smutné. Obidvoje drží v zdravej miere, nič nezveličuje a nepreháňa. Ponúka nám 100 minút kvalitnej zábavy, ktorá však neostáva iba na povrchu, ale ponúka aj priestor na zamyslenie. Filmu dávam hodnotenie 10/10. Uznávam, nie je úplne dokonalý, určite by sa v ňom dalo nájsť zopár chýb, ale komu by sa do toho chcelo, keď sa naňho tak príjemne pozerá. A vo mne osobne z neho ostal veľmi príjemný pocit. Dúfam, že aj vo vás.

Příběhy obyčejného šílenství (ČR/SR/SRN, 2005, 100 min.)
Réžia: Petr Zelenka. Scenár: Petr Zelenka. Kamera: Miro Gábor. Hudba: Karel Holas. Hrajú: Ivan Trojan, Zuzana Šulajová, Nina Divíšková, Miroslav Krobot, Karel Heřmánek, Jiří Bartoška, Jana Hubinská, Zuzana Bydžovská, Petra Lustigová, Jiří Bábek, Marta Sládečková