NÁVRATY: ORGAN

Film námetovo čerpá z obdobia druhej svetovej vojny a tzv. slovenského štátu, ktoré bolo obdobím politickej zaslepenosti a náboženskej bigotnosti, stojacej v priamych službách nemeckého fašizmu. Organ je umeleckým stvárnením tejto zložitej problematiky. Základným konfliktom je vlastne filozofická rozprava o umení. Veľmi dôležitú funkciu hrá v celom diele Bachova hudba, ako symbol ušľachtilosti a ľudskosti, oproti zlu na jednej strane a popretiu ľudských hodnôt na strane druhej.

Príbeh filmu začína ukrytím poľského vojenského zbeha vo františkánskom kláštore. Hlavná postava brat Felix (Alexander Březina) sa ocitne v priesečníku vzťahov, ktoré odkrývajú hĺbku pokrytectva, hlúposti a chamtivosti, duchovného teroru, ktorý charakterizuje život slovenského malomesta. Kláštorný gvardián (Kamil Marek) v ňom objaví schopnosť "hudbou šíriť krásu svätosti" ako nazýva mimoriadny hudobný talent podivného, tichého frátra a vyjedná mu tak možnosť hrávať v dóme na veľkom organe. Do mesta vstúpila hudba, veľká, vznešená, virtuózne podaná a jasne kontrastujúca s tradičnou organovou hrou regenschoriho Bachňáka (František Bubík). Regenschori tak prechádza osobnostnou krízou podnietenou predstavou o vlastnej hráčskej dokonalosti. Bachňák si starostlivo stráži povesť váženého občana, napriek malej postave túži po veľkej dôležitosti. Vlastné ilúzie o samom sebe, však vyústia do tragického konca. Podobný osud stretne aj gvardiána, žijúceho pocitom morálnej nadradenosti nad občanmi mestečka, ktorý sa nakoniec stáva udavačom a zradcom, keď nahlási zbeha Hlinkovej garde. Tragika záveru príbehu odhaľuje všetky ilúzie a faloš, a až na dreň odkrýva reálny stav vecí. 

Ak v prípade Slnka v sieti hovoríme o poetickom civilizme, tak v Organe použili Uher s Bednárom jazyk metaforický. "Dva za sebou nasledujúce tituly od tých istých autorov sú dvoma veľmi odlišnými filmami. V Slnku v sieti Uher hovorí o dospievaní, prvej láske i hľadaní, rozpráva jazykom takmer dokumentárnej autentickosti. V druhom filme súčasnosť vystriedala historická látka." (1) To čo zostalo rovnaké, je používanie nehercov. To čo sa najviac zmenilo je spôsob štylizácie, ktorej základom sa stáva metafora. Významovo plné avšak úsporné dialógy dopĺňa Szomolányiho kameramanská štylizácia, úspešne vystihujúca pomocou práce svetla, voľby objektívov a pohybov kamery, priestor a atmosféru filmu. Jazdy kamery po freskách kostola a organových píšťalách, sú tvarované v spojitosti s hudobnou stopu diela. Bachove skladby vytvárajú akýsi dramatický vzťah dvoch ľudských krajností - geniality a biedy charakteru. Hudba sa stáva dramatickým faktom, jednou z postáv príbehu. Popri réžii tvorí kamera, spolu so scénografiou jednu z najväčších hodnôt tohto dôležitého diela slovenskej kinematografie. Celková umelecká koncepcia posúva Uhrov film pred všetky snímky reflektujúce stav totalitnej spoločnosti dovtedy nakrútené na Slovensku "V slnku v sieti dominuje všednosť, v Organe metafyzika." (2)

Dobová kritika sa pri pohľadoch na Uhrov film stretávala v názoroch, že ide o mnohoznačné a mnohovýznamové umelecké dielo, hodné úcty a obdivu. Zároveň sa však vynorili aj obavy z prijatia tohto metaforicko-inotajného obrazu o vzťahu systému a individuality, umenia a moci. "Organ je film ťažký a komplikovaný. S tvrdohlavou uvzatosťou sa vzoprie každému, kto by v ňom chcel hľadať nejakú primárnu dejovú, príbehovú či obrazovú jednoznačnosť. Je to film, ktorý si treba v sebe po kúsku dobýjať, ku ktorému treba pristúpiť s dôverou, ale aj s nemalou estetickou výzbrojou. V tom je jeho veľkosť, ale aj úskalie, pokiaľ máme na mysli napríklad divákovu pohodlnosť."(3)  Škrt cez rozpočet nakoniec predviedla na začiatku sedemdesiatych rokov komisia pre schvaľovanie filmov do kín, keď rozhodla o zaradení Organu medzi prohibitné diela a film uvoľnili do distribúcie až v roku 1987.

Organ zaznamenal v čase svojho vzniku dobré prijatie od kritiky a divákov a dvojica tvorcov Uher - Bednár si vyslúžila rad ocenení. V medzinárodnom kontexte išlo hneď po snímke Boxer a smrť o druhý slovenský film, ktorý zaujal aj v zahraničí. Organ získal na XII. medzinárodnom filmovom festivale v Locarne roku 1965 zvláštnu cenu poroty, dovtedy najvyššie uznanie pre slovenský hraný film. Bez ohľadu na úspech v Locarne, patrí Organ pre svoju neukotvenosť s dobou vzniku, vizuálnu reč a interpretačnú neuchopiteľnosť, k absolútnym vrcholom slovenskej kinematografie.